FOTO SME – ROMAN KRPELAN
Na tenise. Hráva ho takmer každú sobotu s priateľmi. Napríklad s bratom či Jánom Balážom z Elánu.
Mjartan sa rozhodne, či zostane na Slovensku, podľa toho, kto vyhrá voľby. „Ak sa spochybní naše členstvo v NATO, budem medzi prvými rozumnými, ktorí urobia všetko pre to, aby z tejto krajiny odišli čím skôr.“
FOTO SME – DAŠA MATEJČÍKOVÁ
Ivan Mjartan sa po štyroch rokoch vrátil do Prahy. Po tom, ako tam robil veľvyslanca Slovenskej republiky, je dnes prezidentom Slovensko-českej obchodnej komory. Hovorí: „Je to niečo podobné, ako keď som bol v štátnej funkcii. Pomáhame pri presadzovaní záujmov českých a slovenských firiem v oboch krajinách.“ Samozrejme, aj pri presadzovaní ich záujmov cez štátne organizácie. „Istou formou robíme aj zdravý lobing.“
Komora je evidovaná českým ministerstvom priemyslu a obchodu a združuje sedemdesiatpäť slovenských a českých firiem. Mjartan v nej okrem prezidentovania zastupuje Váhostav a Mramor Bohemia, kde je aj spolumajiteľom. „Hľadáme obchodné firmy v tretích krajinách, naposledy sa nám podarilo nájsť partnera vo Francúzsku, v Ruskej federácii.“ Takže zase naše staré dobré KGB. „Ale, prosím vás, to už je staré. Tieto hlúposti už odmietam aj komentovať.“
Kto je Ivan Mjartan
Meno Ivana Mjartana sa začalo prvý raz skloňovať počas vlády Jána Čarnogurského, keď šéfoval Rádiožurnálu Slovenského rozhlasu. Hovorilo sa mu Rádio Mečiar, pretože držalo líniu politikovho hnutia. Mjartanovi doteraz prekáža imidž Mečiarovho muža. Tvrdí, že s tieňom HZDS bojoval ešte aj ako veľvyslanec Slovenska v ČR. „Ani po takmer šiestich rokoch pôsobenia v Prahe sa mi ho po návrate domov nepodarilo zbaviť.“
Bývalý novinár sa totiž domnieva, že on bol vlastne revolučným šéfom porevolučného média. „Vtedy bol Rádiožurnál možno prvým médiom, ktoré dokázalo kritizovať moc. Podľa mňa päťdesiat percent novinárskej obce v roku 1992 podporovalo Mečiara za to, akým spôsobom bol odvolaný. Pečiatkovať Rádiožurnál alebo mňa bolo pokusom o démonizáciu. A ja aj viem, kto to vymyslel. Podpredseda vlády Martin Porubjak a bývalý predseda SNR František Mikloško, ktorý mi je inak veľmi sympatický.“
Začalo sa hovoriť, že Mjartan je na kandidátke HZDS, tak mu dali z Rádiožurnálu výpoveď. „Ani to nebola pravda. Mečiar mi to síce na sneme v Žiline ponúkol, ale ja som odmietol. Kandidatúru som prijal, až keď ma vyhodili. V praktickej politike HZDS som bol vlastne len ako poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR od septembra 1992 do januára 1993, potom som bol päť a pol roka diplomatom a už len tri mesiace v HZDS pred voľbami 1998.“
To, že sa v Mečiarovi aj v členoch hnutia sklamal, tvrdil už v čase, keď ho odvolali z Prahy. Napriek tomu sa stal figúrkou vo volebnom štábe hnutia. „Druhý deň po voľbách som odtiaľ vystúpil.“ O pár mesiacov neúspešne kandidoval na post prezidenta SR, nato založil stranu Stred a stal sa jej predsedom.
Kauza strany Stred
Stred vydržal fungovať necelé dva roky. Strane nepomohla ani Mjartanova kandidatúra, ani príchod Milana Čiča. V januári Stred definitívne skončil, pričom sa hovorilo, že ho Mjartan rozpustil po telefóne, že zanechal dlhy a že sa skrýva v zahraničí. Všetko toto dnes expolitik hodnotí ako „smiešny škandálik“.
„V januári som šiel do Rakúska na víkendovú lyžovačku, kde som mal vypnutý telefón. Akýsi novinár sa mi nevedel dovolať, sekretárka mala voľno, nejaký člen strany nevedel, kde som. A škandál bol na svete.“ Niektorí členovia strany však už v tom čase vedeli, že uvažuje o odchode z pozície šéfa politického subjektu. „Stranu však mohol rozpustiť iba kongres.“
Mjartan teda tvrdí, že všetko prebehlo v poriadku. „Nezanechal som ani dlhy, ako sa hovorí. Elektrina, telefóny, prenájom – všetko bolo zaplatené. Dôvody na koniec strany boli tri.“
Prvým bola údajne skutočnosť, že za dva roky nedokázali predstavitelia Stredu novinárov presvedčiť, že sú zaujímavou politickou stranou. „Je pravda, že médiá viac zaujímajú škandály než predstavenie sociálno-ekonomického programu. A ak nie ste videní, nemáte šancu.“ Reakciu, že netreba presviedčať novinárov, ale ľudí v regiónoch, Mjartan komentuje slovami, že počas troch šnúr celoslovenských výjazdov prešiel takmer všetky dediny. Neuspel.
Druhým dôvodom bol vraj nedostatok peňazí. „Strana bola výrazne podkapitalizovaná. Náš rozpočet sa pohyboval od tristo– do päťstotisíc korún mesačne. Ako predseda strany som nepoberal žiadnu mzdu. Žil som zo základného platu občianskeho združenia, kde som pracoval ako analytik.“
Tretím dôvodom údajne bolo nezvládnutie politického trhu. „Išli sme do politiky s heslom Slušnosť, komunikatívnosť, odbornosť. Ale ukázalo sa, že veta jedného môjho priateľa, že slušnosť je v politike vnímaná ako slabosť, je pravdivá.“ Ako potom Mjartan mohol tak dlho pôsobiť vedľa Mečiara? Po tom všetkom, čo sa udialo? Zavlečenie mladého Kováča, vražda Róberta Remiáša?
„Ak sa tu písalo, že niekto niekoho uniesol, ja som to nemohol nikdy vnímať veľmi seriózne. Seriózne je pre mňa uplatnenie prezumpcie neviny. Samozrejme, isté signály správania vtedajšej koalície tu boli a cítil som ich. A často som ich ako veľvyslanec musel žehliť. Bol tu však aj až démonický zápas proti Mečiarovi, a ak je niečo démonické, tak nedémonizujete len svojho súpera, ale používate aj démonické metódy.“
KGB, kasína, alkohol?
Mjartan zažil takzvané démonizovanie na vlastnej koži: „Ak by som sa mal riadiť tým, čo všetko sa objavilo v médiách, asi by som sám sebe nepodal ruku. Každé ráno pri holení by som si musel dať facku. Ja som sa o sebe dozvedel, že som gauner, nemorálny nemravník, necharakterný človek. Bol som agentom KGB, barovým flákačom, manželku som zbalil ako barovú tanečnicu.“ Okrem iného o ňom napísali aj to, že hral a prehrával v kasínach. „A ja pritom do kasína vôbec nechodím. Veď predsa nie je problém preveriť bratislavské kasína, či Mjartana v nejakom kasíne od návratu z Prahy vôbec videli.“
Správy o svojej údajnej vášni k hazardu vysvetľuje tým, že sa v propagačných materiáloch veľvyslanectva objavila jeho fotografia v spoločnosti Václava Klausa a ďalšieho českého politika, ako stoja pri ruletovom stole a držia v ruke žetóny. „Takisto sa z mojej manželky, ktorá je inžinierka architektka, stala barová tanečnica. Novinárke som povedal, že počas štúdia tancovala vo folklórnom súbore, ona to vyhodnotila po svojom.“
Byt za päť miliónov, Jaguár vyše milióna
Rodina je Mjartanovým odchodom z politiky nadšená. Bývajú v Bratislave, kde si kúpili byt za päť miliónov, Mjartan chodí do Prahy na takzvané týždňovky. „Ako typický slovenský ‚žochár‘, drotár, od pondelka do piatka.“ Funkcia prezidenta komory je neplatená, tak zarába predovšetkým vďaka firme. Je jej tridsaťpercentným vlastníkom. „Ďalší dvaja podielnici dali peniaze, ja kontakty.“
A či jazdí ešte na Jaguári, o ktorom sa tiež v médiách písalo? „Jazdím. A nie na tom z veľvyslanectva.“ (Smiech.) Mjartan po tom, ako slovenskej ambasáde ukradli v roku 1995 služobné BMW, oslovil automobilky, aby im urobili ponuku. Tí, čo dodávali Jaguáre, im ponúkli autá po 2,8 milióna za jedno.
„Keď som odchádzal z Prahy a hľadal slušné auto pre seba, po oslovení automobiliek mi zavolali tí istí predajcovia, že odkedy som u nich kúpil prvé auto, predali ich už pätnásť. Takže mi tiež urobili cenu. S nárokom na auto bez DPH, bez cla, s diplomatickou a ešte aj veľvyslaneckou zľavou ma vyšlo na niečo vyše milióna.“
Takže teraz má ambasáda zlatý Jaguár a Mjartan čierny. Ten sa mu vraj na súkromné účely páčil viac.
DAŠA MATEJČÍKOVÁ
ROMAN KRPELAN
