V roku 1990 bol „hlavou štátu“ vtedajší predseda SNR Rudolf Schuster. Po júnových voľbách najúspešnejšia strana nominovala na post premiéra Vladimíra Mečiara a vôľa VPN sa stala skutkom. O dva roky neskôr, keď parlamentnú väčšinu získali HZDS a SNS, politické poverenie, aby najúspešnejší subjekt rokoval o novej vláde, predseda HZDS ignoroval, lebo si ho nechcel prevziať z rúk vtedajšieho predsedu SNR Františka Mikloška.
Po predčasných voľbách v roku 1994 už malo Slovensko oficiálnu hlavu štátu. Prezident Michal Kováč po nich poveril HZDS, aby viedlo rozhovory o vládnej koalícii, lebo predpokladal, že bez subjektu, ktorý disponoval 61 mandátmi, sa kabinet neutvorí. Potom rešpektoval vôľu koalície a za premiéra vymenoval Mečiara.
O štyri roky neskôr republika opäť nemala prezidenta, a tak poverenie, aby viedol rokovania o zostavení koalície, dostal od predsedu NR SR a disciplinovaného člena HZDS Ivana Gašparoviča jeho stranícky kolega Smerek. Štyri ďalšie strany, ktoré mali ústavnú väčšinu, spolu rokovali aj bez formálneho poverenia a zhodli sa na zložení vlády. Nový predseda Národnej rady Jozef Migaš vymenoval premiéra i ministrov presne podľa koaličnej dohody.
Patrí k slovenskej politickej tradícii, že premiér je personifikovaným vyjadrením povolebnej vôle politických strán, ktoré získali v parlamente väčšinu. Teraz ide o to, či táto tradícia prežije aj piate voľby. Keď v marci 2002 prezident Schuster povedal, že jeho „úlohou po voľbách bude vybrať premiéra“, nedalo sa ešte dešifrovať, ako to myslí. Jeho výroky z posledných dní však vyznievajú tak, ako keby si svoju právomoc vymenovať predsedu vlády vyložil v tom zmysle, že ho má aj vybrať.
