Väčšina detí žije v predstave, že darčeky pod stromčekom nie sú dielom rodičov, ale zásielkou nadprirodzenej bytosti. Väčšina dospelých ich v tom utvrdzuje logisticky náročným vianočným sprisahaním.
Anglosaský rodič to má o poznanie jednoduchšie. Vianočný zvyk rozbaľovať darčeky ráno po Štedrom večeri poskytuje luxusne veľa priestoru zaranžovať ilúziu, že nádielku pod stromčekom umiestnila nadprirodzená bytosť.
U nás sa zvykneme ponáhľať a darčeky rozbaľovať po slávnostnej večeri. To je často stresom pre rodiča, ktorý musí všetko stihnúť zároveň s jej prípravou.
Na mieste je otázka, či nie je lepšie túto hru z Vianoc z dôvodov logistiky vynechať. Naozaj musíme namáhavo a prácne uvádzať deti do omylu? Najmä ak pravdu skôr či neskôr odhalia? Alebo neodhalia?
Môžete to dokázať?
Keď sme do ankety oslovili Petra Pišťanka, či si spomína, kedy presne zistil, že nadprirodzený nositeľ vianočných darčekov je iba bohapustá fikcia, spisovateľ reagoval s prekvapením.
„Nikdy som to nezistil. Dosť ste ma tým teraz zaskočili. Fakt je to len fikcia? Môžete to nejako, povedzme, dokázať?“
Nemôžeme, aspoň nie v tomto časopise. A je to trochu chyták, lebo neexistencia nadprirodzenej bytosti sa, na rozdiel od jej existencie, dokazuje veľmi ťažko.
Môžeme nazbierať dôkazy o darčekoch, ktoré deťom podsúvajú dospelí. Môžeme ich nahromadiť, koľko chceme. Neotrasiteľný, stopercentný dôkaz o neexistencii Ježiška a deda Mráza z toho však aj tak nikdy nevznikne.
Podobne ako ani v stredoveku v Európe nijako nemohli vyvrátiť existenciu čiernej labute z toho, že okolo videli len exempláre bielej farby. A boli by na omyle, keďže, ako neskôr objavili, čierna labuť existuje - v Austrálii.
Deti železničiarov na snímke vyrastali v normalizácii, keď nad nimi bdel Gustav Husák a ázijský dedo Mráz. Foto - Peter Procházka
Zumba Santa Claus
Tým nechceme naznačovať, že Ježiško, dedo Mráz či Santa Claus prebývajú v Austrálii. Pozorujme radšej to, čo vianočné rituály hovoria o nás samých.
Napríklad doma bývajú odlišné ako na pracovisku. Z ankety, v ktorej sme oslovili rôznych ľudí, aby si na ne pospomínali, jednoznačne vyplýva, že doma k stromčeku väčšinou chodil Ježiško. A to aj za socializmu, keď na spoločenských podujatiach úradoval cudzorodý sovietsky import - dedo Mráz.
Tento trend je stabilný, v súkromí Ježiško chodieva dodnes. Naopak, spoločenské podujatia prechádzajú zmenami ako celá spoločnosť. Nielenže Deda Mráza z Kamčatky nahradil západniarsky Santa Claus, ale aj v tom, že podnikových ochotníkov a podgurážených školníkov s pichľavým strniskom namiesto mäkkej bielej brady vystriedali profesionáli vianočného priemyslu.
Eventové agentúry ponúkajú akcie na kľúč podľa vašej fantázie. Príkladom je Zumba Santa Claus.
Alebo si požičiate kostým a tú šou si urobíte sami. Jedna firma ponúka hneď viac verzií kostýmov - Santa Basic, Standard, De Luxe a pre dospelých i Sexi Miss Santa. Santa Claus je skrátka lepšie obchodovateľný ako Ježiško.
Anketa
Peter Pišťanek (spisovateľ)
Stále sa rehlil a voňal vareným vínom
K nám chodieval jednoznačne Ježiško, ale vždy tak, aby ho nikto nevidel.
Pár dní pred Vianocami chodil ešte Mikuláš. Nenosil také červené otepľovačky ako dedo Mráz, ale biskupský plášť a mitru. Ale ani toho som nikdy nevidel, darčeky nechával ráno šiesteho decembra v topánkach. Boli skromné, pozostávali prevažne z pochúťok, orechov, ovocia a podobne. Bol fajn, ale my deti sme ho vnímali len ako predohru k Vianociam.
S Dedom Mrázom sme mali – v polovici šesťdesiatych rokov – pravidelne do činenia na firemnom detskom večierku v tehelni, kde pracovali moji rodičia a rodičia mojich kamarátov. Bola to taká susedsko-kolegiálna komunita a dedo Mráz tiež rozdával sladkosti. Bol však iný, taký veličizný, hlučný, s bielou bradou a obočím z vaty, stále sa rehlil a bolo z neho cítiť varené víno s klinčekmi a škoricou.
Veľmi sme sa zabávali, ako veľmi sa podobá na jedného kolegu našich rodičov prezývaného Paras. Škoda, že tam strýc Paras nikdy nezavítal, aby ho sám videl. Ten by pozeral! Mne sa však aj tak viac páčila Snehulienka, čo mu asistovala.
S dedom Mrázom v závodnom klube vždy všetko prebiehalo dôstojne. Rozdal darčeky, o každom z nás niečo vedel, pochválil aj pokarhal, a potom sa zdvihol a šiel, ako on hovoril „o dom ďalej“.
Doma to vždy nebolo úplne bez veselých príhod, raz nám náš pes zhodil stromček, keď sa zamotal do kábla od elektrických sviečok. Väčšina ozdôb sa odporúčala, čo ma mrzelo o to viac, že viaceré boli staršie ako ja a mal som ich rád. Pamätám sa, že sme vtedy rýchlo podomácky vyrábali papierové ozdoby, aby bolo do Štedrého večera všetko, ako má byť. Pes musel celý večer pomáhať a oblizovať lepiace pásky. Za trest.
Z darčekov mi najväčšiu radosť vtedy vždy robili modely - lokomotívy, lietadla, bagra a tak. Dnes však viem, že najkrajším darčekom pre mňa bol vtedy fakt, že som bol dieťaťom.
Oľga Feldeková (spisovateľka)
Rodičia vedeli skvele klamať
Verila som veľmi dlho, že Mikuláš nosí drobné darčeky a Ježiško o niečo väčšie a stromček. Asi to bola šikovnosť rodičov, že som tak dlho verila. Vedeli skvele klamať.
Pamätám si, keď som raz ako malá doma čakala Mikuláša s anjelmi a čertom. Mama ich objednala niekoľko dní vopred. Bol taký zvyk, že Mikuláš doniesol balíček a mama sa s ním potom pred dverami vyrovnala.
Čakali sme, čakali, Mikuláš nechodil. Vyšli sme s mamou pred dom a uvideli sme ho, ako kráča po náprotivnej ulici s dvoma anjelmi a čertom. Mama naňho zavolala:
„Mikuláš, poď k nám, Olinka už musí ísť spať.“
„Už aj idem,“ zavolal Mikuláš. Anjeli mávali krídlami, čert hrmotal reťazami. Vrátili sme sa domov a o chvíľu Mikuláš prišiel. Práve som mu recitovala básničku, keď sa objavil ďalší Mikuláš s dvoma anjelmi a čertom. Bol to ten, ktorého mama objednala.
„Čo tu hľadáš, Jožo? Ja som bol objednaný!“ povedal nahnevaný druhý Mikuláš.
„Mňa pani zavolala cez ulicu,“ bránil sa druhý.
Chýlilo sa k bitke. Obidvaja Mikuláši, čerti aj anjeli už po domácnostiach čo-to skonzumovali. Čerti, anjeli aj Mikuláši sa začali biť. Rozplakala som sa. Myslela som si, že na nebi sa také veci nedejú, a okrem toho, Mikuláš býva len jeden. Moja múdra mama to vyriešila diplomaticky.
„Keby vás tak videl Ježiško, ktorý zakrátko príde, bol by veľmi smutný. A vy, obidvaja Mikuláši, budete odmenení, ako sa patrí.“
Dostala som dva balíčky, mama Mikulášov vyprevadila a odmenila. Keď som sa jej pýtala, ako je to možné, že boli Mikuláši dvaja, povedala:
„Na nebi sa dejú veci, ktoré my ľudia nikdy nepochopíme. Nám ostáva len veriť. A azda sa ti nepáči, že si dostala dva balíčky, kým iné deti dostali len jeden?“
Mala pravdu. Mala som z dvoch balíčkov radosť a dodnes nepátram, čo všetko je na nebi možné. Príchod Ježiška bola ďalšia čarovná vec. Do izby so stromčekom sme nemali s bratom prístup. Až vo chvíli, keď anjeli zazvonili, sme mohli vstúpiť. Lenže doma sme nemali nijaký zvonček a keď sa ozval, obaja rodičia boli pri nás. Nemohli teda zazvoniť, aj keby sme zvonček mali.
Neverte potom, že zvonili anjeli a neverte, že darčeky nosí Ježiško! Čo by som dala za to, keby ten zvonček na Štedrý večer zazvonil, aby som bez námahy a stresu našla pod stromčekom darčeky pre celú rodinu. Žiaľ, zázraky sa dejú asi ozaj iba v nebi.
Lucia Satinská
Čakaciu atmosféru mávame od rána
Na vianočných darčekoch je vždy najlepšie čakanie. U nás doma býva na Štedrý deň čakacia atmosféra od rána. Vďaka perfektným logistickým schopnostiam mojej mamy je zväčša všetko pripravené, a tak sa môžeme oddávať čakaniu.
Najprv sme čakávali, kým tato stihne zohnať posledné svoje darčeky, lebo on to nemával také zvládnuté ako mama. Potom sme čakali, kým sa vyberieme na cintoríny zapáliť sviečky našim starým rodičom a neskôr okolo obeda sme vždy čakali na návštevu krstných rodičov. S nimi nám čakanie rýchlejšie ubieha a pri koláčoch sa rozoberá vianočná situácia.
Keď som bola ešte úplne malá, rada som na Štedrý deň doobeda oslavovala narodeniny svojich hračiek. Väčšinu mojich obľúbených hračiek som totiž dostala na Vianoce. A tak som si s bábikou Silvinkou, plyšovým levíkom Simbom či káčerom Donaldom vystrojila peknú oslavu s malinovkou a koláčmi.
Po odchode krstných rodičov si čakanie krátime tradičnou vianočnou prechádzkou, na ktorej počítame vianočné stromčeky v oknách. Čakanie na darčeky sa nekončí zazvonením zvončeka. Keď sa všetci nahrnieme ku stromčeku, opäť sa predlžuje pôžitok z čakania.
Ja s bratom Jankom a sesternicou Jankou darčeky rozdáme na kôpky podľa toho, komu patria. Všetci prítomní potom po jednom darčeky rozbaľujú v presne určenom poradí a ostatní sa pozerajú, čo kto dostáva. V posledných rokoch býva vtipné, keď darujúci zabalí darček tak, že sa zdá byť jasné, čo to je, a nakoniec sa ukáže, že je to niečo celkom iné.
Keď sú všetky rozbalené, nastáva akási prázdnota – tú väčšinou zapĺňame koláčmi a spoločenskými hrami.
Braňo Jobus (hudobník a spisovateľ)
Nebola to sranda, čerta sme sa báli
Do určitého veku som si myslel, že darčeky nosí Ježiško. Bývali sme na siedmom pochodí v bytovke vo Vrbovom. Vždy keď bola nachystaná večera, tak sme išli – aj s pánom Bratom - do okna. Na ulici sme videli nejaké svetielka, dospelí tvrdili, že to Ježiško nesie darčeky.
Bol to však manéver na odpútanie pozornosti, zatiaľ dal tato darčeky pod stromček v inej izbe, kde bola nachystaná večera. Do takých desiatich rokov sme tomu verili, potom sme zvyk pár rokov udržiavali ďalej s vedomím, že všetci vieme..
Za socializmu sa s dedom Mrázom spomínala Kamčatka. Dokonca v Karpatských chrbátoch máme o tom pieseň, „dneska k nám prišiel sám Ježiško, prezlečený dedko.“. Spievam o tom, že voľakedy býval na Kamčatke a teraz býva na nebi.
Pamätám si, že keď som bol úplne maličký, vo Vrbovom bol sneh a do mestečka pritiahli kone sane aj s Mikulášom. Na Mikuláša som sa tešil ešte intenzívnejšie ako na Vianoce.
Divadielko s anjelmi a čertom, čo chodia od domu k domu, bola v malom mestečku dotiahnuté do dokonalosti. Nebola to sranda, čerta sme sa báli. Táto tradícia je živá vo Vrbovom dodnes.
Darčeky z detstva vnímam celkom inak, keď som starší. Vtedy som sa tešil na lyže, aj keď som ich potom nepoužíval. Naopak, nemal som radosť zo svetra, ktorý mi uplietla babka, pritom bol krásny aj hodnotný – lebo ho plietla ona.
Najviac sme sa tešili z hračiek, aj keď tých za socializmu nikdy nebolo veľa. Dedko mi raz kúpil delo, strieľajúce pingpongové loptičky. To bola bomba, to sa mi lúbilo.
Samo Spišák (herec)
Nemáme krb ani kozub. Nikdy som tomu nerozumel
K nám do Nitry na Vianoce chodieval Ježiško, asi ako všade na Slovensku. Žiaden dedo Mráz. Nemali sme komín ani kozub a nikdy som nerozumel, ako sa môžu pod stromčekom naraz zjaviť darčeky.
Predchádzala tomu návšteva u našej babky, takže môžem hádať, že rodičia medzitým všetko stihli prichystať, ale podrobnosti zostávajú záhadou. Isté len je, že stratégiu mali vymakanú a dúfam, že mi ju prezradia, keď budem mať deti.
Nepamätám si, kedy presne som prestal veriť na Ježiška, ale tipujem, že nám to s bratom postupne došlo vo veku okolo desať rokov. V tom veku som totiž už sám začal zháňať darčeky pre ostatných.
Ešte keď sme bývali v Nitre, vždy bolo v Starom divadle pre deti hercov a zamestnancov divadla mikulášske podujatie. Zúčastnila sa hromada príbuzných a dedo – Karol Spišák – robil Mikuláša.
Darček dostal každý, kto si splnil povinnosť, zaspieval pesničku alebo zarecitoval básničku. Kamarát dostal darček napriek tomu, že grgol do mikrofónu namiesto básničky. Na to, koľko tam bolo ľudí, to bol vtedy rebelantský čin.
Najzbytočnejší darček, ktorý si pamätám, bolo lego s Harrym Potterom. Bolo obrovské a drahé, s bratom sme presne vedeli, koľko stojí v obchode. Tešili sme sa nasilu a potom sme sa s ním vôbec nehrali, lebo nás to nebavilo.
Vždy som sa však viac tešil z vianočného jedla ako z darčekov. K chodom a špecialitám patrilo neznesiteľné čakanie, takže niekedy sa stávalo, že sme večerali o pol štvrtej poobede.
Zuzana Fialová (herečka)
Ježiška prevádzkujeme, ale nemodlíme sa
Ak si dobre spomínam na Vianoce v minulom storočí, k nám chodieval Ježiško. Jeho príchod oznamoval sklenený zvonček, na ktorý vždy zazvonila mama.
Moja mama bola aktívna čitateľka detektívnych románov a vždy sa jej podarilo neuveriteľným spôsobom v panelákovom byte prepašovať darčeky pod stromček bez toho, aby som si to všimla. Vždy to bol taký malý zázrak, keď som bola malá. Dodnes mamu za to obdivujem.
Podnikového Mikuláša sme mávali v krajskom ústave národného zdravia. Pamätám si, že som zarecitovala nejakú siahodlhú revolučnú báseň a dostala som podnikového mikuláša. Napriek tomu, že to bolo celé choré, spätne si uvedomujem, že to pre mňa ako dieťa malo nejaký zvrhlý pôvab a tešila som sa na to.
Keď som mala zhruba dvanásť rokov, prestala som veriť v neviditeľné bytosti akéhokoľvek druhu. Myslím, že vtedy som si to upratala v hlave spôsobom – ak môže byť Ježiško láska, tak je vlastne rovnaké, ak si darčeky nosíme a dávame z lásky.
Nie som veriaca, ani doma nikto nebol okrem babky, ktorá s nami trávila sviatky. Takže na Vianoce sa všetko dialo napoly kvôli babičke a napoly kvôli deťom. Napriek tomu prevádzkujeme aj dnes doma Ježiška, hoci sa nemodlíme. Dúfam, že je vám to jasné, lebo mne to jasné nie je.
Miloš Krekovič
Foto - Peter Procházka (2,3,5), Silvia Slavkovská (4) a Peter Žákovič (1,6)
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
