„V škôlke sa dnes deti naučia viac o Halloweene ako o vlastnej histórii,“ hovorí etnologička KATARÍNA NÁDASKÁ, autorka knihy Slovenský rok, ktorá je sprievodcom po tradíciách, ktoré sa dajú u nás vystopovať. Väčšina z nich siaha až do predkresťanského obdobia.
Komunisti aj farári síce urputne bojovali proti poverám, mnohé však stále žijú v povedomí ľudí. Ako na Nový rok, tak po celý rok...
Skúste prísť ako žena ráno na Nový rok k niekomu na návštevu. Dokonca aj v mestskom prostredí sa dodržiava, že žena nesmie ako prvá zavinšovať. To musí urobiť muž, najlepšie mladý. Mladí muži prinášali šťastie, silu, plodnosť. Ak prišla ako prvá žena – priniesla by niečo zlé a temné. K ženskému princípu sa totiž vždy viaže niečo tajomné, magické, v kresťanstve sú tieto názory odvodené ešte od Biblie. Mužský princíp je suchý a slnečný, ženský je temný a vlhký.
Ako sa má k podobným zvykom postaviť súčasná žena?
Ja by som sa urazila, keby ma do nejakej domácnosti na Nový rok neprijali, ale radšej to ani neskúšam. Ako mladá som sa snažila bojovať proti viacerým zvykom, ktoré sa mi zdali skostnatené, ale nepodarilo sa mi ich zmeniť. Rodové roly sú u nás neskutočne zakorenené, najmä vo vzťahu k ženám.
Sviatok Lucie patrí ženám.
Vaša kniha Slovenský rok je komplexným sprievodcom zvykmi uchovávanými na Slovensku. Ako dlho ste ju pripravovali?
Vždy bolo mojím snom vydať takúto knihu. V osemdesiatych rokoch vyšiel Rok vo zvykoch nášho ľudu Emílie Horváthovej. Bola to výborná kniha, ale predsa len trochu poznačená dobou. Ja som už mohla dodať aj liturgické tradície či svätcov. Odborné texty sú doplnené aj prísloviami, porekadlami či výňatkami z rozprávok. Kniha je písaná najmä pre rodinné čítanie, ideálom by bolo, keby ju s deťmi čítali rodičia alebo starí rodičia. Verím, že môže byť pomôckou aj pre učiteľov.
Do akej miery sa opisované zvyky ešte niekde praktizujú?
Mnohé z nich sú, samozrejme, úplne archaické. Nechceme ich kriesiť, Slovensko nie je skanzen. Nemôžeme dnes žiadať, aby ľudia napríklad chodili na blažejácie.
Čo to bolo?
Na Blažeja či Gregora chodili žiaci vyberať od ľudí naturálie na prilepšenie pre učiteľa. Vždy popri tom ľuďom predviedli, čo sa v škole naučili. Takýto zvyk nám ukazuje, že ani v minulosti neboli učitelia bohatí, no vždy mali na dedine kredit. Učiteľ, farár a notár boli elita. Je dobré poznať takéto tradície, lebo sú súčasťou našich koreňov. V škôlke sa dnes deti viac naučia o Halloweene ako o vlastnej histórii.
Zvyky sa však aj v minulosti vyvíjali pod rôznymi cudzími vplyvmi, či nie?
Novinky prinášali už drotári a plátenníci v 18. storočí, ešte pred nimi to boli turčianski olejkári, ktorých trasy viedli do Ruska.
Ako sa stane, že sa nejaký prinesený zvyk udomácni?
Ak zvyk pretrvá jednu-dve generácie, už hovoríme o tradícii. Aj repliky z kultových filmov sa postupne začínajú tradovať.
Členky súboru Makovanka si na vianočných trhoch kupujú pestré kamienky.
Aké staré môžu byť niektoré zvyky, ktoré ešte stále dodržiavame?
Väčšina siaha až do predkresťanského obdobia. Ak ideme čoraz hlbšie a hlbšie, prichádzame k neuveriteľnej symbióze pohanského a kresťanského. Mňa ako etnologičku baví skúmanie archetypov. Napríklad vianočný stromček sa u nás udomácnil len na konci 19. storočia či začiatkom 20. storočia, ale pichľavý ihličnan si v tomto období dávali do domácnosti už starí Slovania. Pred zimným slnovratom sa ľudia totiž báli démonických síl. Verilo sa, že ich z domu odplaší niečo pichľavé. Tomuto ročnému obdobiu sa hovorilo aj stridžie dni, lebo počas dlhých nocí mohli strigy lepšie úradovať. Od Lucie do Vianoc sa ani nesmelo nič z domu požičiavať. Ľudia mali strach, že by sa to vrátilo už ako porobenina, z ktorej by na celú domácnosť mohla padnúť kliatba.
Nesúviseli takého nálady len s jesennou depresiou našich predkov?
Ani nie. Obdobie od neskorej jesene do jari trávili ľudia pri priadkach či páračkách. Ruky sa im nezastavili aj ústa im stále išli. Celé mesiace sedeli vnútri a rozprávali si hororové príbehy. Spoločenstvo fungovalo, susedia boli na seba odkázaní, hoci sa občas aj poohovárali. Toto nám dnes chýba. Často sa stáva, že keď prídu sviatky, voláme psychológom, lebo už nevieme v rámci rodiny komunikovať.
Chodili ste pri zostavovaní knihy aj do terénu, ako to robievali ešte štúrovci?
Siahla som po archíve Ústavu etnológie a záznamoch, ktoré v ňom ešte neboli spracované. Aj dnes sa však dajú robiť nové výskumy niektorých tém. Napríklad na východnom Slovensku je to oblasť mágie. Sama som neverila, ako medzi ľuďmi stále funguje. Najlepšie je však žiť istý čas v danej lokalite, aby ste nepôsobili na ľudí cudzo a aby sa vám otvorili.
Stále sa teda dá nájsť aj niečo nové?
Zvyky sa menia. Naša generácia etnológov možno už neobjaví nič nové z 20. storočia, ale môžeme sledovať novotvary, napríklad si všímať stužkové či beánie, ktoré sú formami iniciačných obradov. Menia sa aj spôsoby, akými sa v súčasnosti zdobí stromček. Vidíme napríklad aj veľké vonkajšie výzdoby v predzáhradkách. Ľudia chodia na poľské trhy a nakupujú si svietiace soby do záhradiek.
Najviac sa svojich tradícií držíme zrejme vo vzťahu k jedlu.
V poslednom čase ani nie. Aj laik vysleduje zmeny v zložení štedrej večere. Dnes nemáte problém spraviť ju z morských plodov, akurát riskujete, že tým vystrašíte babičku. Naše stravovanie sa celkovo veľmi mení, viac preferujeme stredomorskú stravu aj pod vplyvom početných relácií o varení. Keby sme sa stravovali ako naši predkovia, boli by sme veľmi obézni. Naši predkovia nemali problémy s nadváhou, lebo boli stále v pohybe. Aj keď ich strava nebola z dnešného pohľadu zdravá, najmä ak si cez fašiangy dopriali aj šišky a fánky, kreple, božie milosti či zabíjačkovú hojnosť, kaloricky bohatá strava bola vykompenzovaná pôstmi pred Vianocami i Veľkou nocou. V piatky sa tiež nejedlo mäso, to sa zvyčajne varilo len raz do týždňa, aj to nie žiadne vyprážané. Najprv sa vyvarilo v polievke a potom sa k nemu dodala napríklad len omáčka či iná príloha.
Oplátkové trubičky patria k Vianociam.
Čo nás v dnešnej rýchlej dobe ešte vedie k dodržiavaniu nejakých zvykov?
Svoje rituály má každá rodina i každý jednotlivec, rituály nás ukotvujú v rodine i v spoločnosti.
Môžu nám byť staré rituály stále užitočné?
Dodržiavanie rituálov napomáhalo deleniu na dni všedné a sviatočné. Kedysi vedeli ľudia veľmi tvrdo robiť, ale aj lepšie oddychovať. Na Luciu sa, napríklad, nesmelo priasť a šiť. Ženy, ktoré prakticky v kuse robili, dostali zrazu legálne voľno.
Ani cez Vianoce sa nesmelo upratovať?
Hovorilo sa, že keby zostal na Vianoce nejaký zvršok visieť na klinci, tak by sa ten človek mohol do roka obesiť. Zvyky mali magický, ale aj hlboko racionálny charakter. Domy neboli priestranné, preto bolo potrebné, aby boli šaty pekne poukladané. Aj keď boli ľudia kedysi chudobní, snažili sa svoje domy na sviatky skrášliť.
Aké ďalšie zvyky sa spájali so Štedrým dňom?
Archaickým zvykom bolo obkrútiť železnú reťaz okolo nôh stola ako symbol toho, aby rodina bola súdržná, aby sa jej členovia nehádali, aby sa vždy všetci vrátili. Obsluhovať pri stole mal len jeden človek. Hovorilo sa, že kto sa postaví počas večere, ten do roka zomrie.
Trochu krutá vyhrážka neposedným deťom, nie?
Stôl vo všeobecnosti patril k posvätným predmetom, bolo nemysliteľné, aby si naň napríklad sadol niekto zadkom. Na stôl sa kládlo len pero a kniha či chlieb. Ani jedlá sa na ňom nepripravovali, na to slúžila zvyčajne časť šparheltov (sporákov). Ale boli aj iné zákazy – na Štedrý deň sa nesmelo bosou nohou postaviť na zem.
Rozšírených zvykom je prinášanie betlehemského svetla.
Ako vážne sa brali všelijaké trasenia plotmi či stromami, hádanie, z ktorej strany príde ženích podľa štekania psa?
Vážne aj nie. Mnohé devy to brali aj ako relax. Bola to neškodná mágia. Ale v každej dedine boli aj ženy, ktoré dokázali skutočne škodiť.
Vianoce sa konajú približne v čase zimného slnovratu. Je to tiež dôkaz, že kresťanstvo nebojovalo so starými zvykmi, skôr sa im len snažilo dať iný význam?
Na našom území nebolo pokresťančovanie spojené s krviprelievaním, ale nedošlo k nemu vôbec naraz. Niekoľko storočí fungovali kresťanstvo a pohanstvo paralelne v akejsi symbióze. Ešte v 16. storočí zanechal istý kňaz, ktorý robil kanonické vizitácie, správu, že na Orave ľudia chrámu stále hovoria Perúnov dom. Aj Lucia je síce kresťanská svätica, ale v jej kulte by sme mohli vystopovať predkresťanskú bohyňu Mokoš, ku ktorej sa ženy modlili, keď napríklad rodili. Aj dnes na miestach neinštitucionalizovaných kultov, akým je povedzme Litmanová, vidno množstvo ľudových vizionárov hlásajúcich rôzne apokalyptické zjavenia sveta. Aj tamojšiemu prameňu sa v duchu dávnych pohanských tradícií začalo pripisovať veľmi veľa zázrakov. Ale aj krst je vlastne prisúdením zázračnej sily vode.
Štedrý deň podľa knihy Slovenský rok Na Slovensku má Štedrý večer niekoľko mien – nazýva sa aj Kračún, Vilija či Dohviezdny večer.
Platila tu mágia začiatku: ako sa čo urobilo na Štedrý deň, tak bolo počas celého roka.
Gazdinky vstávali hneď po polnoci a začali piecť chlieb, aby bol do rána hotový. Ráno kúskami cesta oblepili ovocné stromy, aby bola v nasledujúcom roku dobrá úroda.
Zavčas rána gazdovia nanosili vody na celé sviatky. Do studne dali štipku soli, aby v nej bola po celý rok zdravá voda.
Vydajachtivé dievky mali zatriasť plotom – odkiaľ zabrechal pes, z tej strany mal prísť ženích.
Už v advente sa v katolíckych oblastiach Slovenska zachovával tzv. malý pôst, keď sa jedlo viac strukovín, kašovitých jedál a menej mäsa, a na Štedrý deň tento pôst vyvrcholil. Mäso sa zväčša jedávalo až na Božie narodenie čiže Prvý sviatok vianočný (v zásade platilo, že na Štedrý deň sa môže jesť mäso beznohých zvierat – ryby, na Prvý sviatok vianočný dvojnohých – hydina, a na Štefana štvornohých – divina, bravčovina). V evanjelických rodinách sa však pôst nedodržiaval, preto sa pred Vianocami robila zabíjačka a na štedrovečernom stole boli zabíjačkové špeciality (klobásy, pečená bravčovina, huspenina) a kapustnica sa pripravovala s mäsom a klobásou.
Keď zvonili na večer, gazda zašiel s deťmi do záhrady potriasť stromami, aby mali veľa ovocia. Veľké stromy, ktoré sa nedali triasť, oväzovali povrieslom. Pred večerou gazda zobral do izby psa, ktorý dostal strúčik cesnaku zabalený v slaninke. Keď ho zhltol, gazda ho vyhodil von oknom. Ak pes pritom zabrechal, značilo to, že bude z neho dobrý strážca. Cesnak sa dával psovi vraj preto, aby bol zúrivý. Obecný pastier chodil pred večerou z domu do domu vinšovať, aby mali gazdovia v budúcom roku veľa sena a dobrú úrodu na poliach. Pomocník, ktorý s pastierom pásaval kravy, držal zväzok prútov a gazdiná si zásterou z neho vytiahla 2 – 4 prúty, ktorými vyšibala svoje deti aj pastiera, aby boli deti cez rok šikovné a aby pastier pri pasení nezaspal. Za vinšovanie dostal pastier koláč a kalíšok pálenky. Jeho pomocník niesol košík na koláče a fľašu, do ktorej zlieval pálenku. Prúty gazdiná schovala v izbe pod hradu, aby boli poruke na neposlušné deti. Na jar, keď sa prvý raz hnal dobytok na pašu, sa tieto prúty zapichli do hnoja, aby sa dobytok držal pokope.
Pred štedrou večerou sa porobili posledné úpravy – gazda doniesol do izby vecheť slamy ako spomienku na to, že Boží syn sa narodil na slame, a gazdiná prestrela na stôl doma tkaný nový obrus s červenými nitkami (červená farba nitiek mala ochranný význam). Pod obrus sa dávalo obilie, strukoviny, drobné mince, do slameničky na stôl pečivo v podobe zvierat – toľko kusov, koľko mali v hospodárstve kravičiek. To všetko preto, aby v novom roku bolo všetkého hojnosť, aby sa vydarila úroda, aby dobytok nepostihli choroby a aby sa v domácnosti držali aj korunky.
Nohy stola sa zopli reťazou, ktorá symbolizovala pevnosť a svornosť rodiny. Pri sedení za stolom si všetci na ňu položili nohy. Pod stôl sa položil rýľ, sekera, lemeš či čerieslo – železné predmety symbolizujúce pevné zdravie. Na prestretom stole boli jablká, orechy, cibuľa, cesnak, oblátky a chlieb, sviečka, Biblia, fľaša pálenky a hriate. K stolu si všetci zasadli v čo najnovších šatách.
Štedrá večera sa začala modlitbou a čítaním z evanjelia o narodení Božieho syna. Potom urobil otec deťom medom krížiky na čelo, aby boli celý rok milé a dobré, dospelí si pripili a všetci zjedli oblátku s medom a cesnakom. Cesnak sa pokladal za magickú rastlinu.
Platilo, že od štedrovečerného stola vstával nanajvýš jeden človek – zvyčajne gazdiná, ktorá obsluhovala všetkých členov rodiny. Často sa to odôvodňovalo tak, že sa potom o rok opäť všetci živí a zdraví budú môcť zísť pri štedrovečernom stole. V niektorých oblastiach bolo všetko rozložené na stole a od večere nevstával naozaj nik. Kto predsa len vstal, mal rátať s tým, že do roka umrie. Tanier sa pripravil aj pre mŕtvych predkov.
Jedlo sa z jednej misy drevenými lyžicami. Na stole nemal byť nôž, preto sa z chleba odlamovalo. Štedrá večera pozostávala z viacerých chodov. Magické účinky sa pripisovali nielen jednotlivým jedlám, ale aj počtu chodov – spravidla sa ich podávalo sedem až deväť. Niekde sa patrilo zjesť z každého jedla len tri-štyri hlty.
Katarína Nádaská (1967)
vyštudovala na FF UK odbor história – národopis – religionistika, pracovala ako vysokoškolský pedagóg a vedecko-výskumný pracovník na FiF UK, UCM Trnava, UKF Nitra. V súčasnosti pracuje ako etnológ vo vedeckom oddelení v MMB. Profesijne sa venuje kultúrnej antropológii, zvykosloviu, etnomedicíne, ľudovej mágii, predkresťanským a kresťanským relígiám, novým náboženským smerom a hnutiam, vizuálnej antropológii, histórii každodenného života. Je autorkou niekoľkých desiatok odborných štúdií, spoluautorkou siedmich monografií, spoluautorkou 13 antropologických dokumentárnych filmov. Aktívne sa venuje popularizácii etnologických výskumov a poznatkov na Slovensku. Vo vydavateľstve Fortuna Libri práve vydala knihu Slovenský rok.
Beata
Balogová
