BRATISLAVA. „V čase, keď všetko išlo ku dnu, on sa rozhodol nás mladých zachraňovať,“ spomína kňaz Anton Srholec.
Bol jedným z mladých klerikov, ktorých sa pokúsil salezián Titus Zeman previesť začiatkom apríla 1951 cez rieku Moravu.
„Nesloboda ho tak gniavila, že v nej nemohol žiť. Aby boli ľudia slobodní, obetoval svoj život,“ vraví Srholec. Skupinu pohraničníci chytili.
Titus Zeman dostal trest 25 rokov, poslali ho aj do Jáchymova holými rukami pracovať s uránovou rudou.
Prepustili ho po 13 rokoch, no zakazovali mu službu kňaza. Štátna bezpečnosť ho kontrolovala až do smrti v roku 1969.
Po rokoch zbierania dokladov a výpovedí svedkov sa teraz do Vatikánu dostala žiadosť o jeho blahorečenie.
„Odovzdali sme sumár zhruba 12-tisíc strán dokumentov, a tým sa ukončila prvá fáza procesu blahorečenia na Slovensku,“ hovorí salezián Jozef Slivoň.
Ako to celé bolo?
Bolo veľmi skoro ráno na začiatku apríla 1951, keď skupina mladých bohoslovcov a starších kňazov vyrazila z Borského Mikuláša smerom k Morave.
Neodradil ich rozmáčaný terén ani veľké riziko dolapenia pohraničníkmi. Mali namierené do Rakúska a odtiaľ do Talianska.
Komunistický režim v tom čase naberal na sile. Nepotreboval a nechcel kňazov. Odchod z krajiny bola jediná šanca pre mladých bohoslovcov, ako doštudovať.
Pre niektorých starších v skupine zase znamenal útek záchranu. Režim ich už prenasledoval a hrozilo im väzenie.
Akcia bola mimoriadne utajená. Nevedeli o nej ani rodičia kňazov a klerikov. Ich vodcom bol saleziánsky kňaz Titus Zeman.
Spoľahli sa naňho. O tom, že mal za sebou už dva úspešné prechody, v tom čase ešte netušili. Ani jeho skúsenosti však tentoraz nestačili.
Čiaru neprekročili
- narodil sa 4. januára 1915;
- 23. apríla 1940: vysvätený za kňaza;
- 31. augusta 1950: prvýkrát odviedol klerikov do Turína;
- 23. októbra 1950: druhýkrát;
- 9. apríla 1951: pokus prekročiť hranicu nevyšiel;
- 22. februára 1952: odsúdený na 25 rokov väzenia;
- 10. marca 1964: podmienečne prepustený;
- 8. januára 1969 zomiera.
Skupina šla pomaly, boli v nej aj starší kňazi. K rieke sa nedostali po dvojdňovom putovaní okolo polnoci, ako mali v pláne, ale až nadránom. Riziko dolapenia pohraničníkmi sa tak stupňovalo.
Keď dorazili k Morave, zostali sklamaní, bola rozvodnená. „Bola to zúfalá situácia,“ spomína kňaz Anton Srholec, ktorý bol tiež v skupine.
Všetci sa vody báli, bola veľmi studená a po dlhom pochode boli vyčerpaní. Zeman ako vodca preto rozhodol, že lepší bude návrat, ale radšej po menších skupinách.
Do bezpečia sa dostali len šiesti z dvadsiatich dvoch. Chytili ranné vlaky a dostali sa do Kútov alebo Bratislavy. Zvyšných pohraničníci postupne pochytali.
Sadistické mučenie
Nasledovali mesiace mučenia pri výsluchoch Štátnej bezpečnosti (ŠtB).
„Keď vypočúvali, tak na chodbe pustili gramofón. To preto, aby nebolo tak počuť výkriky mučených,“ hovorí Srholec.
Viackrát z cely počul, ako z vypočúvacej miestnosti vyvliekli nehybné telá zamotané v deke. Boli takí dobití, že nevládali ani chodiť. Celý deň museli prestáť na jednej nohe a keď nevládali, tak ich kopali do členkov.
Titus Zeman nechcel nikdy na obdobie výsluchov spomínať. „Mučili ho mnohými neľudskými spôsobmi hodnými gestapákov, napríklad ho opakovane topili vo vedre s výkalmi,“ hovorí jeho synovec Michal Titus Radošinský.
„Nechcel o tom vôbec rozprávať,“ spomína na to, že ako chlapec dobiedzal do ujčeka, ako svojho birmovného otca nazýval.
Keď chlapec neprestával, Titus Zeman mu predsa opísal, ako ho večer budievali a vodili do chladnej miestnosti, kde ho prinútili sa vyzliecť.
„Potom ti prikážu vliezť do kamennej jamy a musíš si tam ľahnúť na chrbát a oni ťa ešte ako ležíš, každú chvíľu polievajú studenou vodou. Nesmieš si ľahnúť inak, nesmieš sa schúliť do klbka, aby si sa aspoň trochu chránil pred chladom,“ opisuje Radošinský spomienku v jednej zo svojich kníh o Titovi Zemanovi.
Potom sa ho už na nič nepýtal. Ujček chcel už radšej zabudnúť a odpustiť.
Koľko toho prežil, dosvedčuje aj ruženec, ktorý sa mu podarilo z väzenia poslať sestre zašitý v leme vesty. Mal 58 zrniečok. Každé ušúľal z chleba po tom, ako sa vrátil z výsluchu.
Z väzenia do väzenia
Eštebáci zo skupiny postupne priznania vytĺkli. Zemana prinútili podpísať, že bol vatikánskym špiónom. Prokurátor mu navrhoval trest smrti.
Nakoniec ho Krajský súd v Bratislave 22. februára 1952 odsúdil za vlastizradu a vyzvedačstvo na 25 rokov väzenia.
Spolu odsúdili dvadsať ľudí, medzi nimi aj tých, čo kňazom pomáhali. Sudca im dohromady dal trest 308 rokov.
Titus Zeman postupne vystriedal rôzne väznice. Z Ilavy išiel do Mírova, odtiaľ do Jáchymova, nazývaného likvidačný tábor.
Pracoval v takzvanej veži smrti, kde odsúdení, väčšinou kňazi, niekedy aj kladivom rozbíjali vyťaženú uránovú rudu a potom ju holými rukami museli nakladať do debničiek.
Odtiaľ ho presunuli späť do Leopoldova a nakoniec do Valdíc. Po trinástich rokoch ho režim podmienečne prepustil na slobodu.
V Ilave vo väznici. FOTO – ARCHÍV MICHALA TITUS RADOŠINSKÉHO
Pod dozorom
Slobodný sa však ani zďaleka cítiť nemohol. „Postupne sa jeho telo regenerovalo, pribral a navonok možno vyzeral lepšie. Vedel však, že je sledovaný a pod dozorom,“ hovorí Radošinský.
Titus Zeman si preto veľmi dával pozor, s kým sa stretáva a kedy. Nechcel nikoho ohroziť. Bol pod neustálym psychickým tlakom.
Po prosbách sestry a Vajnorčanov ho zamestnali v textilných skladoch. Kňazskej službe sa nemohol venovať vôbec.
Keď v roku 1967 začal komunistický režim poľavovať, Titus Zeman dostal povolenie slúžiť tiché omše.
Po práci, v civilných šatách, pri bočnom oltári vajnorského kostola a bez verejnosti. Vajnorčania sa to však dozvedeli a začali na jeho omše potajomky chodiť.
Okupácia ho zničila
Začiatkom roka 1968 dostal súhlas aj na verejné omše a všetky kňazské povinnosti. Keď v auguste prišli okupačné vojská, Titus Zeman vedel, čo to znamená.
Režim opäť pritvrdil. To už srdce Tita Zemana nezvládalo. Na jeseň dostal prvý infarkt. Bolesti v hrudi neodchádzali, 8. januára 1969 zomrel.
ŠtB si nenechala ujsť ani jeho pohreb. Po rokoch našiel Radošinský správu o pohrebe aj so zoznamom účastníkov a zápisom ich slov.
„Na tomto mieste odpočíva bojovník, ktorý dobojoval, kňaz, ktorý doslúžil svoju celoživotnú svätú omšu,“ hovoril na pohrebe kňaz Andrej Dermek, jeden z účastníkov nedokončeného pochodu za hranice.
Členovia výpravy sa na Zemana nikdy za neúspech nehnevali. Nebolo nám dané, aby sme cez rieku prešli, hovorievali.
„Nehnevám sa, naopak, som hrdý, že mi to bolo dopriate. Som vďačný za zaujímavú cestu životom,“ povedal Zemanovi pri jednom náhodnom stretnutí v Bratislave v roku 1968 Srholec.
Pátranie uzavrie Vatikán
Proces blahorečenia môže trvať ešte roky. Svedkov už vypočuli.
BRATISLAVA. Na začiatku procesu blahorečenia Tita Zemana stál jeho synovec Michal Titus Radošinský. Dokumenty a svedectvá zbieral od roku 2003.
„Naša provincia na Slovensku s radosťou sleduje celý proces a teší sa, že odvážny život tohto saleziána, ktorý bol ochotný pre záchranu duchovných povolaní riskovať aj vlastný život, bude ocenený a daný za príklad všetkým ľuďom,“ hovorí provinciál saleziánov Karol Maník.
Po úvodných formalitách na Slovensku bol potrebný súhlas Kongregácie pre kauzy svätých vo Vatikáne. Prišiel v januári 2010.
Desaťtisíce podpisov a pečiatok
Začal sa mimoriadne náročný proces. Každý dokument musí byť opečiatkovaný a úradne overený. V tomto prípade to znamenalo vyše 30-tisíc pečiatok a 20-tisíc podpisov notárky.
„Nemôže sa stať, že by sa tam dostal nejaký falzifikát,“ vysvetľuje salezián Jozef Slivoň. Dohliadal na ľudí, ktorí boli do procesu zainteresovaní.
Za zhruba dva roky precestoval vyše 52-tisíc kilometrov, vypočul viac ako 60 svedkov. Sú roztrúsení po celom Slovensku, v Česku, Rakúsku, Taliansku, Belgicku a inde po svete.
Nie všetci však boli ochotní vypovedať pred tribunálom zriadeným bratislavským arcibiskupom. Presvedčil asi štyridsať.
Nestačí opísať len prenasledovaného, ale aj prenasledovateľa. To bolo úlohou historickej komisie. Muselo byť jasné, že Titus Zeman sa obetoval a zomrel mučeníckou smrťou.
Proces je ešte len na začiatku
Teologická komisia potom posudzovala všetky rukopisy kňaza a to, čo publikoval. Hľadali, či sa niekedy neodklonil od náuky.
Hoci Slivoň vyše 12-tisíc zapečatených strán odovzdal pred dvomi týždňami vo Vatikáne, proces blahorečenia je na začiatku.
Kým bude ako „Boží služobník povýšený na oltár“, potrvá pravdepodobne ešte roky. V blízkej budúcnosti sa začne rímska fáza procesu.
Na jej konci bude o prípadnom vymenovaní za blahoslaveného rozhodovať pápež. Blahorečenie predchádza vyhláseniu osoby za svätú.
