Päť eur môže zmeniť život, tvrdí Tomáš Bokor z Človeka v ohrození

To, ako žijeme tu, môže reálne ovplyvniť život v najchudobnejších krajinách sveta.

Tomáš Bokor.(Zdroj: SME – VLADIMÍR ŠIMÍČEK)

Pocit ukrivdenosti je súčasťou našej národnej identity, možno aj preto Slováci neprekypujú ochotou pomáhať rozvojovým krajinám. TOMÁŠ BOKOR patrí k nemnohým Slovákom, ktorí pracujú pre tých najchudobnejších na svete.

Prečo by sme sa mali starať o chudobných vo svete, keď nevieme vyriešiť ani situáciu našich vylúčených vrstiev?

To je, samozrejme, dobrý spôsob uvažovania. Chudoba sa totiž dá definovať dvojako – relatívna a absolútna. Tá relatívna sa týka stavu najchudobnejšej skupiny v porovnaní so zvyškom krajiny. Teda hoci naši najchudobnejší spoluobčania majú nejakú strechu nad hlavou, v porovnaní so zvyškom Slovenska vnímame podmienky v ošarpaných zatekajúcich domoch ako katastrofálne, čo im môže spôsobovať traumu. Avšak človek v Sudáne, ktorý nemá žiadne vzdelanie, žiadne sociálne istoty od štátu ani prístup k zdravotnej starostlivosti a adekvátnej výžive, trpí neporovnateľne viac ako najchudobnejší ľudia u nás. A toto ja ten rozmer absolútnej chudoby. Musíme sa teda pozerať aj trochu ďalej od nášho plota. Určite treba venovať pozornosť našim vylúčeným vrstvám. No nemalo by to znamenať, že na trpiacich ľudí v iných krajinách úplne zanevrieme.

V akej krajine to momentálne vyzerá tak, ako by tam koniec sveta už prišiel?

Záleží na tom, z akého hľadiska sa na to pozeráme. Existujú konfliktné oblasti – dve tretiny Somálska sú mimo kontroly miestnej vlády – ale aj extrémne chudobné krajiny ako Južný Sudán, kde nie je nič, len hlinené domčeky a prašné cesty.

Aké štedré je Slovensko, čo sa týka rozvojovej pomoci?

Máme záväzok dávať do roku 2015 až 0,35 percenta nášho HDP na rozvojovú spoluprácu. Reálne dávame len 0,091, teda ani nie tretinu toho, čo sme sa zaviazali. A to zahŕňa ešte aj naše povinné príspevky do rozvojových multilaterálnych fondov. Na vlastné slovenské projekty teda dávame len asi 6,5 milióna z celkových 60 miliónov eur. Z nich iba 2,5 milióna eur išlo v roku 2011 do chudobou postihnutých krajín s najslabšími príjmami. Veľmi štedrí teda nie sme.

Nemáme stále komplex, že my sme tí chudobní, ktorým by sa malo pomáhať?

Taká je naša historická skúsenosť, pocit ukrivdenosti je možno súčasťou našej národnej identity. Pritom Slovensko je členom OECD, je teda v elitnom klube svetových ekonomík, štyridsiatou najbohatšou krajinou sveta. My dostávame z Európskej únie asi 160-krát viac ako to, čo dávame na rozvojovú pomoc.

Niektorí si možno povedia, že tieto problémy majú predovšetkým riešiť krajiny, ktoré kolonializovali a dodnes majú zisky z nerastných surovín afrických či juhoamerických krajín.

Nemôžeme sa o rozvojovú tému nezaujímať na základe tohto argumentu. Slovensko je súčasťou globalizujúceho sa sveta a náš spôsob života tiež ovplyvňuje krajiny globálneho juhu. V mobilných telefónoch je koltán, ktorý sa ťaží v Kongu, kde je konflikt. Rebeli sa snažia udržať si pod kontrolou náleziská a exportovať ho, čím môžu následne financovať konflikt. Svojím spotrebiteľským správaním teda tiež prispievame k predlžovaniu konfliktu.

Ale ako to máme riešiť my, vlastníci mobilov?

Spomenul som to ako príklad ilustrujúci, prečo nemôžeme tvrdiť, že sa nás tieto problémy netýkajú. Nech sa koltán ťaží aj naďalej, ale firmami, ktoré v krajine platia dane, a metódou, ktorá nie je ekologicky zničujúca. Iným príkladom sú ruže. Keď si na Slovensku kúpim ružu, podporujem vlastne exportérov, ktorí často berú vodu na horných tokoch rieky malým farmárom. V strednej Keni, kde pôsobíme, na úpätí hory Mount Keňa, sú holandské spoločnosti s obrovskými skleníkmi. Ruže sú náročné na vodu a veľmi veľa jej odčerpávajú z riek. V období sucha nemajú potom malí farmári na spodnom toku rieky dosť vody, aby pestovali kukuricu a iné plodiny. Ruže z Kene sa exportujú do Amsterdamu a na tamojších burzách kvetov nakupujú aj naši dodávatelia.

Viem vystopovať, odkiaľ je ruža, ktorú si kúpim?

Museli by ste to veľmi namáhavo zisťovať. Ruže nemajú certifikát ako diamanty, ktoré by mali mať doklad, že nie sú exportované z krajiny, v ktorej prebieha konflikt. Aj slovenský zákazník by si mal vypýtať pri kúpe diamantu certifikát. Otázka však je, či mu to nie je celkom jedno.

Nebolo by lepšie, keby sa čo najviac plodín pestovalo lokálne, nie transportovalo náročne hore-dolu po celom svete?

Neviem, či sa dá globalizovaný trh vrátiť celkom späť. My sme si už na tie mandarínky asi zvykli.

Po sviatkoch máme azda všetci výčitky svedomia z vyhadzovania jedla. Potraviny z našich stolov sa však nedajú tak ľahko preniesť do krajín, ktoré ich potrebujú viac, je to tak?

S prevozom jedla je vždy problém, technický – povedzme zemiaky sa nedajú prevážať bez toho, aby sa nepokazili – ale aj systémový. Z USA vozia obilniny do Afriky, ale takáto pomoc môže ohroziť miestnych farmárov. Rovnako, keď sa do Zambie nosilo lacné oblečenie zozbierané v Európe, skrachoval celý domáci textilný priemysel. Treba sa však zamyslieť, či skutočne musíme nakupovať toľko jedla, či radšej ušetrených päť eur nepošlem nejakej organizácii, ktorá sa venuje detskej podvýžive alebo zvyšovaniu efektivity drobného poľnohospodárstva.

Má zmysel poslať hoci len päť eur?

Banálne by sme mohli povedať, že takáto suma je len malá kvapka. My v Človeku v ohrození reálne za päť eur dokážeme kúpiť hlinenú piecku pre rodinu v Keni, ktorá im zníži spotrebu dreva na polovicu. V Keni sa totiž klasicky varí len na troch kameňoch, na ktoré sa položí hrniec. Teplo teda uniká. V piecke sa jedlo sa navarí rýchlejšie, ale hlavne sa nemusí chodiť po drevo trikrát týždenne. Drevo tam zbierajú ženy, ktoré sa potom môžu viac venovať deťom. Život jednej rodiny sa dá teda výrazne zmeniť.

Pomohlo by chudobným krajinám väčšie odpúšťanie dlhov?

Odpustenie dlhu sa síce vykazuje ako rozvojová pomoc, ale reálne v takom prípade nič v danej krajine nevznikne, len si to účtovne zarátame.

Malo vaše združenie Človek v ohrození pred Vianocami veľa práce?

Naše projekty sú skôr celoročné. Ale možno si viac ľudí kliklo na náš charitatívny internetový obchod www.cloveciny.sk, kde ľudia môžu kúpiť nejaké zvieratko či školskú uniformu pre ľudí v Afrike, za čo dostanú certifikát. Najmenej deväťdesiat percent takto získaných peňazí ide na kúpu konkrétnej veci. Zvyšok ide na poštovné, prevádzku webstránky a súvisiace náklady. Dlhodobo u nás beží projekt Škola namiesto ulice, v rámci ktorého môžu ľudia prispievať na to, aby dieťa v Afganistane nebolo nútené pracovať na ulici, ale mohlo ísť do školy.

Organizujete už niekoľko rokov festival Jeden svet. Zachytili ste nárast návštevníkov, a teda aj záujem o rozvojové otázky?

V posledných rokoch máme stabilne 13- až 14-tisíc návštevníkov. Možno sme dosiahli strop, a viacerých ľudí už otázky ľudských práv vo svete neoslovujú.

Posunuli sme sa niekam v globálnom vzdelávaní v našich školách?

Nič sa zatiaľ systémovo nezmenilo, ministerstvo nie je ochotné meniť sylaby, stále je to skôr na individuálnej nepovinnej úrovni. Mnohí učitelia sa chopia šance, my im totiž môžeme dodať napríklad učebnicu matematiky, v ktorej sú slovné zadania odhaľujúce isté globálne prepojenia – človek v Keni potrebuje denne 15 l vody, keď púšťam 2 minúty vodu z kohútika, koľko denných dávok vody to predstavuje? My netlačíme na špeciálny predmet, podobné medziriadkové vzdelávanie je lepší spôsob.

Predstavy o blahobyte sa rôznia, aký rozvoj chceme dopriať krajinám, ktoré nazývame rozvojové?

My ich, samozrejme, nemôžeme tlačiť do západných konceptov šťastia, hoci globalizácii sa zrejme nevyhneme. Osobne si však rád prepožičiavam vnímanie rozvoja od Amartyu Sena, nositeľa Nobelovej ceny za ekonomiku, ktorý ho vnímal ako slobodu realizovať svoj potenciál. Aby sa každý človek mohol slobodne rozhodnúť robiť to, v čom je dobrý, na čo má nadanie, talent, schopnosti a chuť. A na to treba existenciu zdravotníctva, školstva či bezpečia v krajinách pre ľudí na celom svete.

Tomáš Bokor (1984), univerzitné štúdiá absolvoval na Central European University v Budapešti v odbore politológia a na London School of Economics and Political Science v odbore NGOs and Development. Po absolvovaní dobrovoľníckej práce a stáže v Zambii a na Pobreží Slonoviny začal v júni 2010 pracovať v OZ Človek v ohrození, kde vedie tím špecializujúci sa na rozvojové a humanitárne projekty.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  2. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  3. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  4. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  5. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  6. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  7. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  8. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  9. I cez prázdniny testujte elektrobicykle
  10. 5 dôvodov, prečo sa prihlásiť na konferenciu ENERGOFÓRUM®
  1. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  2. Poslanec M. Borguľa bojuje proti netransparentnému tendru
  3. Grantová výzva na vykonávanie činností informačných centier
  4. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  5. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  6. Funguje predaj realít aj bez maklérov?
  7. BILLA a ÚNSS skontrolovali zrak 10 380 slovenským deťom
  8. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  9. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  10. Borguľa žiada vyrúbenie dane pre americkú ambasádu
  1. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 5 309
  2. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 5 284
  3. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 4 561
  4. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 3 328
  5. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 3 196
  6. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 2 035
  7. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou 1 906
  8. Máte už vybranú dovolenku na júl? 1 294
  9. Chcete vedieť všetko o vašej krvi? Čaká vás 6000 typov vyšetrení 1 233
  10. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom 1 060

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Tomanová používa jednostranné stanoviská, súdy ju rešpektujú

Súdneho znalca odvolávajúceho sa na komisárku pre deti Vieru Tomanovú stiahli z prípadu.

KOMENTÁRE

Veď sú to iba deti

Zdá sa, akoby Tomanová nastúpila v čase, keď sa nepredpokladalo, že bude musieť niečo významné urobiť.

SVET

OSN zverejnila plán na zníženie počtu ľudí, je to hoax

Sedemnásť rokov stará správa a množstvo nepodložených komentárov zaujali aj stranu Borisa Kollára.

KOMENTÁRE

Dúfajme, že Duda to pochopil. Nie sú dve Poľská, iba jedno

Predkladané zákony berú Poľsko všetkým Poliakom.