SME neposkytol rozhovor, odkedy HZDS vypadlo z parlamentu. Končiaci predseda kedysi najsilnejšej strany a prvý slovenský premiér VLADIMÍR MEČIAR (70) sa s nami rozprával hodinu a trištvrte v prázdnej straníckej centrále, ktorá mu neplatí ani sekretárku. Kávu nám urobil sám.
Profil
Vladimír Mečiar
- narodil sa 26. 7. 1942 v Ladomerskej Vieske
- vyštudoval diaľkovo právo na UK
- pracoval ako podnikový právnik v Skloobale Nemšová
- v roku 1990 vyhral konkurz VPN na ministra vnútra
- v roku 1991 založil HZDS, dodnes je jeho predsedom
- slovenským premiérom bol od júna 1990 do apríla 1991, od júna 1992 do marca 1994 a od decembra 1994 do októbra 1998
Kde a s kým budete oslavovať dvadsať rokov samostatného Slovenska?
„Tak ako vždy. Len s rodinou v Trenčianskych Tepliciach."
Prvého januára 1993 ste neoslavovali len s rodinou. A ani piate výročie.
„V roku 1993 som bol pri vyhlásení na námestí, ale po odchode z námestia som sa venoval len príprave na nasledujúci deň a na oficiálnym povinnostiach a oslavách som sa nezúčastnil. Bol som len na jednej z osláv v krajoch."
Kto z HZDS z roku 1993 s vami vlastne zostal?
„Je to dvadsať rokov a za ten čas veľa ľudí zomrelo a je starších. V politike už nezostal skoro nikto."
Možno asi len Tibor Cabaj, váš ústredný tajomník.
„V krajoch a okresoch áno, ale v centrále okrem neho už nikto."
Prečo od vás všetci odišli?
„Neodišli odo mňa. To je historický omyl. S 95 percentami tých z roku 1992 máme veľmi dobrý vzťah. S niektorými ľuďmi sme sa rozišli pre rôznosť záujmov a pochybení z oboch strán."
V podstate v každom období sa vám rozpadol poslanecký klub a odchádzali z neho ľudia.
„Nie v každom. Napríklad období 1994 – 1998 sa nerozpadol. Ani 1998 až 2002."
Vraveli ste aj o vzájomných pochybeniach. Aké vlastné pochybenia máte na mysli?
„Ja by som vám povedal takto: Buď sa budeme rýpať v hovienkach, alebo sa budeme venovať veciam, ktoré mali pre Slovensko nejaký historický význam. Áno, niektorí odišli a rozišli sme sa pre pochybenia. Väčšina je tu naďalej. Pokiaľ ide o historický význam toho, čo sme robili a tvorili, ten je obrovský a je tým, čo nás dodnes spája."
Pozrite si celý rozhovor s Vladimírom Mečiarom (piano): 1. časť | 2. časť
Pozvali vás na oficiálne oslavy?
„Áno."
Prídete?
„Rozmýšľam."
Prečo rozmýšľate?
„Bol som na 10. výročí a vykázali ma stade. Na tribúne boli traja, čo ten štát nechceli – Schuster, Hrušovský a Dzurinda. Pre mňa miesto v sále nebolo. Zopakuje sa to, či nie? Tvrdé poučenie."
Fico by vás asi nevykázal.
„Nemyslím, že by mi prejavili akúkoľvek úctu a okrem toho pozývať ma ako k pomníku je pre mňa trošku márnomyseľné."
Na slávnostný koncert vás pozvali?
„Dostal som zatiaľ ústne oznámenie, kam mi to majú poslať. Keď to príde, uvidím. Do Českej republiky ma pozvali."
Muselo sa rozdeliť Československo?
„Bol iný variant?"
To musíte vedieť vy.
„Nebol. Tento proces sa spustul rokovaniami medzi Václavom Havlom a Jánom Čarnogurským. My sme potom s Václavom Klausom tomuto procesu dali usporiadanie, obsah, spôsob a vyriešili sme vzťahy Čechov a Slovákov projektom 28 medzištátnych zmlúv."
Nechcete tým vari povedať, že Havel si prial rozdelenie.
„Nie. Len nevedel, čo robí. Začínal procesy, ku ktorým nevedel koncovku."
Neľutujete, že ste sa nepýtali na názor ľudí v referende?
„Veď existovali voľby v Česku a na Slovensku. Pokiaľ ide o referendum, existoval ústavný zákon o rozdelení federácie a ten predpokladal konanie referenda, ale súčasne konanie referenda predpokladalo, že národ, ktorý sa rozhodne vystúpiť, sa zrieka majetku v prospech toho, kto zostáva. Keď sme rokovali s českou stranou, referendum som dal na stôl ja. Oni nám odpovedali, máme mandát z volieb a ten hovorí, že môžeme urobiť akékoľvek rozhodnutie bez referenda. Proces, ktorý nastal, bol medzinárodne uznaný, okrem pár domácich frflošov."
Kto prvý povedal: Rozdeľme to. Vy alebo Klaus?
„To je nesprávne položená otázka. Kto zle zložil spoločný štát? Takto stojí otázka. Vlastný proces rozdelenia sa začal predtým – po roku 1968 – ale aj v rokoch 1990, 1991. Ja som bol z tých rokovaní vylúčený. Pokračovali rokovania Havla s Čarnogurským a nikdy nenašli cestu, ako by bolo povedané: Udržme to."
Niekto z vás musel povedať: Nie je iná možnosť, ukončime to.
„Neviem. Nie."
Také rozhodnutie padlo na rokovaní vašich delegácií?
„Schválili ho strany, poslanecké kluby a potom sa šlo na verejnosť. Otázka bola, dokedy sme schopní zachovať federáciu. Odpoveď bola – kým nebudeme schvaľovať federálny rozpočet, a tam končíme – 1. januára 1993."
Padlo to rozhodnutie na rokovaní celých delegácií, alebo medzi štyrmi očami s Klausom?
„Celých delegácií. V Bratislave sa ponúkala otázka o federatívnom usporiadaní a česká delegácia to postavila tak, že pokiaľ nie autentická federácia, tak samostatné republiky, ale nebola to len otázka delegácie. Ani jedna česká politická strana okrem komunistov nebola za udržanie spoločného štátu. Každý z predsedov strán mi do očí povedal: Jděte, táhněte, ať jsou dráty nataženy, ať jste pryč, ať nám to nerozbijete, ať nedoplácíme."
Ale vy ste na začiatku rokovaní za rozdelenie neboli.
„Rokovali sme o tom, ako to bude vyzerať spolu. Slovenská delegácia bola za to, aby sme istú formu štátnych vzťahov udržali – na princípe niečoho hore, ktorému republiky odovzdajú určité kompetencie, ale republiky budú subjektom medzinárodného práva."
Boli ste spokojný s tým, ako sa rokovania vyvinuli?
„Pracovali sme so stavom, ktorý prišiel. Niekedy išiel živelne mimo nás, niečo sme prevzali už rozbehnuté. My sme neurčili rozpad, my sme ho kočírovali tak, aby sa vytvorili dobré vzťahy Čechov a Slovákov a riešili sme ho tak, aby bol ústavný, plynulý, nekonfliktný. To bola aj podmienka EÚ – ak to bude nekonfliktné, bude akceptácia oboch."
Boli ste účastníkom rozhodovaní o rozdelení federácie alebo ste vy rozhodli o rozdelení?
„Boli sme účastníkmi rozhodovaní, ale proces delenia bol spustený dávno pred týmito rozhodnutiami. Nastúpili sme do vlaku, ktorý sa už niekde rútil. Už bolo hotovo. Ja som bol navyše dlho mimo aktívnej politiky. Od roku 1991 do volieb 1992 som nemal žiadne postavenie. Dokonca pred voľbami 1992 bol na mňa vydaný zatykač. Niekto nám to rozložené odovzdal a potom zo scény odišiel."
Čarnogurský?
„On a Havel."
Tí to rozdelili?
„Samozrejme. My sme zohrali finálnu fázu – tých desať percent."
Ako tých 90 percent rozdelili oni?
„Nenašli dôvod, prečo to má byť spolu. Nenašli, ako to vyjadriť v akejkoľvek právnej norme, nenašli dohodu o vyriešení akéhokoľvek z problémov, ktoré Slovensko malo."
Doteraz sa vedú spory o tom, či rozdelenie bolo, alebo nebolo emotívne.
„Nebolo. Bolo veľmi racionálne. Nakoniec to bol krach nielen slovenskej, ale celej východo- a stredoeurópskej politiky postavenej na stalinskom modeli riešenia národnostnej otázky. Rozpadlo sa všetko, čo vychádzalo z takýchto princípov."
Vraj existujú záznamy rokovaní medzi vami a Klausom.
„Existujú. Ja ich mám. Mám všetky okrem prvého rokovania. Päť záznamov nahrával aj jeden z českej strany – myslím pán Macek."
Vraj boli na stole stále dva diktafóny.
„Jeden tam bol náš a jeden sem-tam ich."
Nezverejníte tie nahrávky? Sú to historické dokumenty.
„Nie."
Prečo?
„Po prvé, nikto to nežiadal a nemám najmenšiu záruku, že tie dokumenty nebudú tak ako iné veci zneužívané proti nám ľuďmi, ktorí nechápu historické udalosti a budú ich zahmlievať. Boli tam rozohrané aj mnohé taktické veci a ľudia by z toho robili závery, ktoré by nezodpovedali skutočnosti."
My vám sľúbime, že to zverejníme v plnom znení. Nezostrihané.
„Po dvadsiatich rokoch súboja s vašimi novinami vám neverím ani slovo."
Sú médiá, o ktorých si to nemyslíte. Dajte to im.
„Nie sú také médiá, o ktorých by som si to nemyslel. Tie všetky zanikli."
Môžete to dať na web HZDS.
„Nedám. Malo to dve fázy. To, čo bolo povedané za stolom, mám nahraté. Potom boli rokovania mimo stola a tam nahrávky neexistujú. Sú len spomienky. Ak sa tieto dve fázy nedoplňujú, vznikne skreslený obraz. Navyše, boli tam povedané príjemné, ale aj nepríjemné veci. A aj veci z oblasti obrany a bezpečnosti, ktoré by nemali byť zverejnené za života nikoho z nás."
Prečo? Po dvadsiatich rokoch sa všetko zmenilo.
„Všetci tí ľudia žijú a mnohým by to mohlo skomplikovať život, pretože pomáhali dobrej veci."
Hovoríte o nepríjemných veciach. Čo to bolo?
„Možno niekto za tým stolom vykypel. Niekto si tam vylial dušu viac, niekto menej."
Vy ste vykypeli?
„Nikdy."
Kto kypel?
„To by som išiel tam, kde nechcem byť. Delegácie boli rovnocenné. V českej delegácii boli rozdelené úlohy – ten, čo dával pozitívne návrhy, a ten, čo tlačil. Václav Klaus bol konštruktívny, ja som bol konštruktívny."
V každej delegácii ste sa rozdelili na dobrých a zlých policajtov?
„My sme to tak nemali. Michal Kováč mal na starosti bankovníctvo, Gusto Húska národné veci, štátoprávne usporiadanie som mal ja. Milan Kňažko bol na prvom a druhom rokovaní veľmi aktívny. Potom ho dourážali, tak prestal."
Bol tam moment, keď Česi odišli, pretože nechceli rokovať s Húskom.
„Nebolo to také emotívne. Česká strana postupovala veľmi aktívne. Dve hodiny som mal vtedy súboj sám na štyroch. Potom mi Gusto Húska chcel pomôcť. Začal rozoberať teóriu synergie. Českú delegáciu tým vytočil. Odišli preč. Prišiel potom tajomník pána Klausa a oznámil, že žiada, aby Húska z rokovania odišiel, lebo sa nebude pokračovať. Moja odpoveď bola, že nemôže česká strana určovať zloženie slovenskej delegácie. Potom po čase prišiel a povedal: Ať zůstane, ale ať nemluví."
Potom už bol ticho?
„Trošku bol v tom rokovaní ticho, ale inak nie. Bol členom delegácie, ktorá bola rovnoprávna."
Po rozdelení sa rozbehla privatizácia. Neľutujete, že prebehla ako prebehla?
„Privatizácia za mňa prebehla dobre. Privatizácia predo mnou prebehla ako hnoj. To je kupónová privatizácia, malá privatizácia a československá privatizácia. Z privatizácie za mojej vlády boli zákonom vylúčené všetky strategické podniky. Prebiehala doprivatizácia malých častí, ktoré zostali z kupónky. A ja som bol zásadne proti kupónke aj proti malej privatizácii, z ktorej mala len Slovenská sporiteľňa straty 28 miliárd. Nikto nehovorí, že v Mečiarovej privatizácii dostali ľudia byty za účtovné ceny, každý dostal 15-tisíc korún a peniaze z fondu boli použité pre študentov a na rozvoj bytovej výstavby pre mladých. Pokiaľ išlo o doprivatizovanie, nie je pravda, čo sa hovorí. Každá zmluva mala hodnotovú časť a po stopercentnej kontrole všetkých zmlúv zaplatenými právnymi službami tam neboli právne ani ekonomické chyby. Tá ekonomická časť mala priamu platbu a podmienenú platbu. Tá podmienečná platba bola, že ak investuješ do technológií, nemusíš tú časť platiť. To znamenalo investované miliardy. A z anonymného kupónového privatizéra sme urobili adresného privatizéra. Čo tu prebiehalo nezákonne? Jediné, čo nám vyčítali, že sme nepustili banky, SPP a iné."
Vyčítajú vám hlavne to, že sa k veľkým štátnym podnikom dostali vám blízki ľudia.
„Počúvajte ma, prišiel som z Nemšovej – právnik, ktorý bol niekde na opustenom vidieku. Nemal som blízkych ľudí. A nemám doteraz."
Čo napríklad trnavský predseda HZDS Vladimír Poór?
„Ako funkcionár HZDS mal malú účasť na privatizácii. Ak niečo získal, tak vláda neprivatizovala. To prebiehalo pod kontrolou Národnej rady a ak chcete hľadať, kde bolo prepojenie, tak hľadajte prepojenie predseda Národnej rady a Poór. Nebolo nikdy prepojenie Mečiar – Poór."
Takže za privatizáciu Nafty Gbely môže Ivan Gašparovič?
„Za Naftu Gbely som verejne označil, že áno."
Ako to mohol ovplyvniť? Rozhodovalo sa vo FNM.
„Nie. Do istej miery došlo k manipulácii fondu pred týmto rozhodnutím. Bez môjho vedomia tam bola použitá istá vec, ktorá bola veľmi nepekná. Pán Gašparovič je ešte vo funkcii a nebudem ho do toho zaťahovať, kým je vo funkcii."
Keď máte informáciu o tom, že sa dialo niečo nezákonné alebo nepoctivé pri privatizácii, prečo to nepoviete?
„Boli sme spolu vo voľbách, ľudia sa rozhodli, že hlavou tohto štátu bude on. Ak sa takto rozhodli, nech túto funkciu vykonáva a ja ho v nej nebudem spochybňovať. Áno, konal v tomto prípade zle a proti záujmom štátu."
Čo mal s Poórom? Boli kamaráti?
„Pravdaže. Aj sú. Kto mu bol prvý gratulovať po jeho zvolení za prezidenta? Kto mu robil kampaň?"
Hovorili ste nám pred pár rokmi, že Nafta nebola jediná firma, na privatizácii ktorej sa Gašparovič zúčastňoval. Na čom ešte?
„Je vo funkcii prezidenta. Nebudem kakať do hniezda tohto štátu. V tejto funkcii je nestíhateľný a nie je zodpovedný za nič s výnimkou vlastizrady."
Poór nebol jediný človek z blízkosti HZDS, ktorý privatizoval. Boli tam Karol Konárik, Viliam Soboňa, Alexander Rezeš.
„Konárik za HZDS neprivatizoval nič. Ten mal sprivatizované pred tým. Pokiaľ išlo o Soboňu, privatizoval v čase vlády časť Kúpeľov Sliač. Pokiaľ išlo o železiarne, 72 percent bolo v kupónke. Na doprivatizáciu zostalo 28 percent. Po dohode s vedením podniku a odborármi časť akcií išla odborárom a časť manažérom. S tými 28 percentami sa nedalo urobiť vlastne nič."
Dalo sa na nich parádne zarobiť.
„Ako?"
Keď sa predali U. S. Steelu.
„Vy si fakt myslíte, že sa to U. S. Steelu predalo?"
A čo to bolo?
„Dar s príplatkom."
Nedávno sme mali rozhovor s Gabrielom Eichlerom, kde povedal, že sa v železiarňach kradlo.
„Toho si do železiarní doviedol práve Rezeš. Pokiaľ išlo o poznatky pána Eichlera o kradnutí, mohol ich zverejniť. Fakt je, že v období po kupónke tam zavládlo isté bezvládie, došlo k založeniu množstva spoločností."
Soboňa dostal kúpele za výhodnú cenu a aj súd rozhodol, že ich dostal neoprávnene.
„Pokiaľ išlo o súdne rozhodnutia u Soboňu, neboli všetky iba v jeho neprospech. Prípad nepoznám a nevyjadrujem sa k nemu. Ale nie je možné, aby jedna esbéeska obsadila kúpele, potom prišla druhá, ktorá ich vyhodí, potom prišla polícia, ktorá to obsadí ako tretia a vyhodí jednu aj druhú. Tam sa používali gaunerské metódy, a to nemalo s privatizáciou nič spoločné."
Martinkovci sa zasa dostali ku kúpeľom.
„Martinkovci nedostali nič v kúpeľoch. Ja som bol proti. Kúpele privatizovala akciová spoločnosť zamestnancov, v ktorej Martinkovci neboli."
A čo Vadium Group?
„Neskôr, keď si preberali úvery a Martinka ich pomáhal vyberať, časť akcií mu odovzdali na úvery, ale to nebola záležitosť privatizácie. To bolo medzi Piešťanmi a Vadiom Group, pričom, kúpele neboli tunelované, boli v rozvoji, a keď sa potom predali, všetci boli spokojní, lebo je tam iný vlastník."
Veľa ľudí z vedenia HZDS zbohatlo. Boli za tým styky?
„Popieram túto tézu. Je bohatý Gusto Húska?"
Hovorím napríklad o Rezešovi.
„Je bohatý Rudo Filkus, Michal Kováč? Je bohatý Milan Kňažko?"
Nehovorím všetci, hovorím veľa – Rezešovci, Martinkovci, bol bohatý Soboňa.
„Martinkovci boli bohatí bez kúpeľov. Mal Rezeš nejaké spoločnosti, ktoré existovali predtým? Mal."
Zbohatol Poór.
„Poóra mi nepripisujte. Poór je v opozícii voči Mečiarovi od roku 1996. Vo veľkej vnútornej opozícii."
Ako sa tá opozícia prejavovala?
„Nechcite vedieť."
Povedzte.
„Nie. To je záležitosť, ktorú sme si vyriešili v strane."
Poór má stále vplyv v tejto krajine.
„Ja sa Poórom nezaoberám. Veď on bol predsa tým, kto podporoval Dzurindu, odkedy HZDS nie je pri moci. A dnes mi pripisujete Poóra, s ktorým sme nespolupracovali v čase, keď sme boli pri moci. Veď on predsa robil s Dzurindom a veľmi intenzívne, veľmi intenzívne s ficovcami."
A Jozef Brhel?
„Pokiaľ išlo o Jožka Brhela, keď odchádzal z vlády, nebol majetný. To viem a môžem garantovať. Ten majetok získal potom. Mohol mať nejaké informácie, ale počas pobytu vo vláde neprivatizoval. Majetok začal získavať po odchode z HZDS."
Aký veľký je jeho vplyv na Smer?
„Nemeriam to. To je skupinový vplyv."
Čo tým myslíte.
"Skupina je, keď sú viac ako traja."
Boli ste s Ficom vo vláde. Videli ste tam vplyv vašich bývalých podporovateľov na Fica? Poóra, Brhela?
„Keď hovoríte o Poórovi ako o mečiarovcovi, zacitujem vám niečo z času po roku 1994. Doniesol mi predseda ZRS Ľupták list adresovaný Poórom vtedajšiemu predsedovi FNM. Bolo tam napísané: S Mečiarom nerokujte, to je blázon. S ním sa nedá. Rokujte len s Gašparovičom."
Máte ten list?
„Nie, potom som ho vrátil Ľuptákovi."
Ľupták to poprel.
„Nie. Taký list bol a taký mi dal. Aj s týmto textom."
Čo si myslíte o Robertovi Ficovi po tom, čo ste s ním boli vo vláde a poznáte ho od začiatku 90. rokov?
„Nebudem osobný a nebudem využívať informácie z našich osobných rozhovorov. Je však najvyšší čas založiť alternatívu vládnutia proti Smeru, pretože Slovensko ide zlým smerom."
V čom?
„Vo všetkých základných strategických otázkach."
Čo má robiť inak?
„Základná strategická otázka je, ako vo vývoji ďalej. Môžete použiť reštriktívnu stratégiu, ktorú realizuje. To je pravicová stratégia. Potom je neutrálna a stratégia rozvoja. Na rozvojovú nemá zdroje ani čas. Tá už nepríde. Je chyba, že sme sa vydali cestou reštrikcií."
Čo je tá rozvojová cesta?
„Pri nej štát vkladá zdroje a podporuje veci, ktoré prinášajú krátkodobo rýchly obrat a prinášajú štátu zisky, čím rastom HDP znižuje mieru zadlženosti. Hovorí sa tu o troch percentách, ale rastieme zadlženosťou nad 50 percent. Fica dobiehajú niektoré sľuby z volieb a chyby z minulej vlády. Všetko, čo bolo treba, som mu povedal."
Privatizácie za vašej vlády prebehli tak, že sa niektorí dostávali majetok v podstate zadarmo. Noví majitelia zaplatili svoj podiel z peňazí, ktoré vytvorila samotná firma. To je príklad Slovnaftu, Dusla Šaľa.
„Zadarmo nedostal nikto nič. Keď sme rozhodovali, mali sme dve možnosti o privatizácii. Čomu dať prednosť – okamžitej kúpnej cene, alebo budúcim prínosom z investícií. Záver bol taký: sme v situácii, keď vlastné zdroje nemáme a istý čas nám nebude nikto veriť a žiadne úvery nám neposkytnú. Jediná cesta je, odložiť okamžitú splatnosť kúpnej ceny a podmieniť ju množstvom investícií. Z investícií sme získavali dane, investície, rozvoj."
Prečo ste nedali šancu zahraničným investorom?
„Ako by nie? Boli. Do roku 1996 bola prevládajúca mienka v niektorých finančných kruhoch, že Mečiarov experiment nevydrží viac ako tri roky a republika skrachuje. Po roku 1996 nás začali brať vážne. Do júna 1993 sme nemali žiaden zahraničný bankový styk. Ako sme to mali robiť?"
Tak ako inde v Európe.
„Ponuka bola na stole. Boli medzinárodné semináre, boli pozvaní podnikatelia, čakalo sa na situáciu, že padneme a budeme zadarmo. Keď sa ukázalo, že nie, potom záujem o nás narástol. Potom sa objavilo – odovzdáte banky a energetické siete – to nebola žiadosť, ale skôr príkaz. Povedali sme nie a bol konflikt."
V zahraničí vás považovali za polovičného diktátora. Neľutujete veci, ako že SIS prenasledovala novinárov, odpočúvala ich, bol tú únos Michala Kováča mladšieho, smrť Róberta Remiáša? Neľutujete, že ste nechali Ivana Lexu riadiť SIS?
„Teraz vám poviem toto: za Mečiara bol na Slovensku rozvinutý kozmický program pre prvého Slováka v kozme. Za Mečiara ako za prvého vo svete po Černobyli sa začala rozvíjať atómová energetika, ktorú v tom čase neuznával nikto, ale potom všetci. Za Mečiara bolo urobených množstvo investícií a zmien. O tom nebudeme hovoriť? Pokiaľ ide o otázky prenasledovania novinárov, v tom čase nebolo."
Bolo.
„Mám vám odpovedať hrubo? Neexistovalo prenasledovanie novinárov. Existovalo prenasledovanie politikov novinármi, honba na čarodejnice, ohováranie, klamanie. To existovalo. Ak vychádzate z toho, že zahraničné zdroje sú zdroje Českej republiky, áno. Pokiaľ išlo o iné zahraničné zdroje, viem, aké boli kontakty po svete, čo sa robilo a prečo sa robilo. Na Slovensku jeden jediný novinár nebol prenasledovaný, nebolo mu nič zakázané a aj keď boli osobní, klamali, ohovárali nás, doslova by som povedal, že osierali, nikomu sa nič nestalo."
Bolo vypnuté rádio Twist, pripravovali ste likvidačnú DPH pre noviny.
„Prosím vás. Rádio Twist? Veď Andy bol protežovaný človek. Kto mu vypol rádio Twist? Nikdy nie. Pokiaľ išlo o DPH, riešilo sa, či je komerčná činnosť reklama, alebo novinárska činnosť a či má byť zdanená ako jedna, alebo druhá. Ale súčasne sa rokovalo o fonde na podporu médií."
Ako to bolo s Lexom a SIS?
„Vôbec neľutujem, že Lexa bol šéf SIS. Vôbec nie. Lexa a jeho reálny prínos pre spravodajskú službu a ochranu štátu bol iný ako mediálne kauzy. Kauza Remiáš neexistovala nikdy v tej podobe, ako bola mediálne prezentovaná. Lexa bol vo všetkých veciach, v ktorých bol obžalovaný štátom, oslobodený, lebo štát ponúkol nepravdivé, sfalšované posudky, hodnotenia, svedkov."
Únos priznala aj Lexova dvojka Jaroslav Svěchota.
„Čo Svěchota priznal? Vypovedal a súčasne poslal list generálnemu prokurátorovi, ktorým tú výpoveď zobral späť, lebo ju robil pod donútením a vydieraním vo väzení."
Prečo zomrel Remiáš?
„Nešťastná náhoda. A ak sa tam niečo stalo, stalo sa zo strany skupiny z nitrianskeho podsvetia, ktorá ho celý deň prenasledovala. V aute za ním nebola SIS."
Ste v kontakte s Lexom?
„Raz za dlhý čas."
Občas si zavoláte?
„Raz za pol roka, za desať mesiacov."
On si zrejme tiež nežije zle - podľa všetkého má on alebo jemu blízka firma Hotel Tatra. Viete, ako ho nadobudol?
„Nie a ani ma to nezaujíma. Pokiaľ ide o otázky, či niekto má, alebo nemá, je to štát, kde má byť príležitosť pre každého."
Tí vaši majú.
„Prečo si vyberáte osoby, ktoré majú a sú zlé a osoby, ktoré majú a sú dobré? Podľa čoho?"
Pýtame sa na vašu éru.
„V mojej ére Lexa nemal nič. Určite. Keby bol býval čokoľvek urobil alebo mal, bolo by to s ním bývalo strašne zlé, ale v čase, keď pôsobili proti Slovensku zvyšky federálnych a českých služieb, Lexa urobil veľmi veľa a za niektoré kroky vtedy SIS pochválili aj z USA."
Lexa sa teda od vás neodvrátil.
„Tak ako s každým druhým, keď sa stretneme, tak sa porozprávame. Stretli sme sa tento rok asi tri razy."
Na čo boli amnestie, keď sa nestala vražda ani únos?
„Amnestia bola na všetky veci súvisiace s úkonmi okolo zavlečenia Michala Kováča. Smrť Róberta Remiáša nesúvisí so zavlečením. Pokiaľ išlo o amnestovanie týchto skutkov, prvý prípad bol postavený na výpovedi jedného niekoľkotýždňového príslušníka SIS, ktorý bol dovezený v kufri advokáta k prezidentovi Kováčovi. U neho došlo k dohode, že pôjde do zahraničia, dostal na pobyt niekoľko miliónov a dostal doživotnú amnestiu. Čiže korunný svedok bol amnestovaný po výpovedi a podplatení. Druhý moment, že sa vôbec prípad Kováča mladšieho začal, vyplýva z toho, že jeho otec dohodol za isté protislužby vo federálnom zhromaždení peniaze, ktoré prešli z podniku zahraničného obchodu. Peniaze, ktoré prešli na účet jeho syna. Budeme prezidenta naháňať a stíhať pre úplatok? To nešlo. A keď sa ešte len začala riešiť otázka zavlečenia, prokurátor navštívil sudcu, ktorý má vo veci rozhodnúť, že má sľúbenú funkciu generálneho prokurátora, ak povie, že to spravila vláda. Spolupáchateľ Kováča a Kováč mladší dostali amnestiu od svojho otca. Išlo o sumu 280 miliónov korún sprenevery. Polícia v Rakúsku poprela tú mieru alkoholu, ako hovoril, poprela akéhokoľvek kontakty elektrickým prúdom. Celý prípad bol vyvolaný ako konštrukcia."
Rakúske orgány uznali, že bol zavlečený s vedomím našich štátnych orgánov.
„Bol som v Rakúsku niekoľkokrát. Mal som stretnutie s prezidentom aj kancelárom. Povedal som, že pred rozhodnutím súdov nechcem a neviem ovplyvňovať rokovania, ale nechceme exportovať svoje problémy do zahraničia a poprosil som ich, ak je to možné, nech Kováča vrátia. Prečo Kováča stíhali v Nemecku? Prečo jeho dvoch kumpánov odsúdili? U nás dostal okamžite diplomatickú imunitu."
Takže stále trváte na tom, že to bolo samozavlečenie?
„Myslím, že to bola akcia namierená proti stabilite vlády, na vyvolanie vnútorného puču. Stále si to myslím."
Je vôbec niečo, o čom si myslíte, že ste urobili zle?
„Vždy sa voľajaká chyba urobí. Nemôžete ísť do takej veci ako je historický pohyb a neurobiť chybu. Ale nikdy sa nikto nepýta, a v tom je nepeknosť vašej otázky, na to, že prínos bol povedzme takýto v pozitíve a takýto v chybách."
Čo by ste urobili inak?
„Nič. V čase, keď robíte rozhodnutia v podmienkach s konkrétnymi informáciami v presvedčení správneho, by sa to zopakovalo."
Čo hovoríte na Gorilu? Veríte tomu spisu?
„Teraz vám budem hovoriť ako právnik. Nejaké odpočúvanie bolo, to je preukázané. Obsah odpočúvania je preukázaný? Neexistuje. V čase, keď to bolo výhodné, jedna skupina, ktorá si potrebovala urobiť kampaň na Gorile, zverejnila to, čo kolovalo niekoľko rokov aj po vašich redakciách a aj politici to dostávali. Boli zverejnené výňatky, ktoré nemajú žiadnu dôkaznú hodnotu. Keby došlo k preverovaniu skutkov, či sa stali, alebo nie, čo tam dokážem?"
Čítali ste to pred tým, než to bolo zverejnené?
„Pravdaže. Niekoľko rokov. Veď som bol už vtedy na polícii vypovedať."
Pre Gorilu?
„Áno. Dávno pred tým, ako sa začala aféra."
Ako ste sa k tomu dostali?
„Niekto mi to poslal. Tak som si tipol, kto to bol a bol som na polícii vypovedať, že to mám. Mňa sa to týkalo v tom, že mi tam dvaja poslanci odišli z klubu a v Gorile je, že za to prijali úplatok. Tak som to bol oznámiť polícii dávno pred zverejnením."
V ktorom roku to bolo?
„To vám už nepoviem."
Asi ste boli vtedy vo vláde.
„V koalícii s Ficom sme vtedy boli. Bol som na polícii a veľmi som bol na to nahnevaný."
Prečo sa nikde neobjavilo, že ste to boli oznámiť?
„A prečo to mám zverejňovať? V spise to bolo, k veci mi oznámili, že to nie je dokázané. Dokonca som odvtedy sľúbil 200-tisíc korún tomu, kto mi dokáže podstatu toho, čo to bolo a ako to bolo. A hneď ako som to dostal do rúk, som s tým tam išiel."
A bolo to presne to, čo bolo zverejnené?
„Áno. Časť, ktorá sa týkala Kolesára a Džupu."
Odovzdali ste ten spis na polícii?
„Tú časť, ktorá s tým súvisela. To, čo som mal v rukách, som odovzdal."
Ako je to teraz z HZDS? Je to ešte fungujúca strana?
„Podstatne klesol alebo zreálnil sa počet členov. Má funkčnú väčšinu okresných štruktúr. Na dobrovoľnej báze pracujú centrálne orgány, klesol počet pracovníkov v aparáte. Čaká sa na to, akým smerom sa vydať. Bude v podstate novou stranou s novou reprezentáciou, zameraním."
Aj s vami?
„S novou reprezentáciou a ja patrím do starej. Na funkciu som rezignoval hneď po voľbách. Čaká sa na to, že dôjde k dohode na tom, kto bude po mne. Na druhý deň, ako tá dohoda vznikne, odchádzam. Pokiaľ ide o postavenie strany, dnes Smer nemá alternatívu, ale ani ľudia nemajú alternatívu. Tú treba pred nich znovu postaviť."
Vy už nebudete nikam nikdy kandidovať?
„Nechcem."
Koľko má teraz HZDS zamestnancov?
„Dvoch."
Koho?
„Ústredný tajomník a hospodár."
Je tu aj vrátnik.
„To už je služba, ktorá nepatrí HZDS."
Na dvore vám parkuje asi 30 červených fabií.
„To sú autá, ktoré sú majetkom HZDS. Boli v službách okresov na voľby a po nich boli stiahnuté. Časť ide do likvidácie priamym predajom, časť zostane pre nové štruktúry."
Z čoho sa platí táto budova, ústredný tajomník a hospodár?
„Z tohto a zo starých aktív, ktoré HZDS dochádzajú."
Žijete z rezerv?
„A dochádzajú."
A keď dôjdu, predáte budovu?
„Neviem. To si musí riešiť nové vedenie."
Prečo nemajú nového predsedu?
„Nedošlo k dohode na osobe."
Ako dlho to bude trvať?
„Neviem. Môže to byť aj zajtra. Nebude to veľmi dlho."
Máte na ich rozhodovanie vplyv?
„Nie. Žiaden."
Čo budete robiť potom. Odídete do dôchodku?
„Už som v dôchodku."
To už ste desať rokov.
„Nie. Až od júla poberám dôchodok."
Nepožiadali ste oň?
„Bolo by nemorálne poberať dôchodok aj plat."
Čo teda budete robiť?
„Veď ja mám robotu stále."
Píšete knihu.
„Nie jednu, jedenásť dielov je rozrobených. Robím faktografiu, zbieram, dokumentujem. Sledujem politický vývoj, kým som predseda, tak dávam analýzy svojim kolegom. Robím ich pre verejnosť, aby vedela, o čo ide, kedy sa čo stane. Zatiaľ tie prognózy vychádzajú. A mám aj svoju chalupu. Na jar som sa začal starať o ovce, starám sa o ovocné sady, ktoré si zakladám. Tohto roku som zbieral prvú úrodu. Aktivít mám cez hlavu. Dvadsať rokov som sa nevenoval ničomu okolo domácnosti, seba a mám čo dobiehať."
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
