Keby som vedel, že na Slovensku ostanem dvadsať rokov, asi by som nad príchodom rozmýšľal viac, vraví kanadský novinár TOM NICHOLSON.
Čo vás priviedlo na Slovensko?
„Prvýkrát som prišiel v roku 1992, vrátil som sa v roku 1995. Mal som dvadsaťpäť rokov, skončil som vysokú školu, ale nemal som náladu hneď sa zamestnať. Bola ponuka, že môžem ísť do východnej Európy učiť angličtinu, čo bola možnosť vidieť kus sveta. Poslali ma do Piešťan, nemal som na výber. A tak to začalo. Život je taký, že si myslíš, že ty určuješ, kde skončíš, no ono to tak nie je.“
Vedeli ste niečo o Slovensku?
„Československo sme vnímali cez hokej, poznal som bratov Šťastných, ale reálne som o krajine nič nevedel. Keď som prišiel, bol to pre mňa kultúrny šok.“
„Asi obmedzenia. Veľa vecí sa nesmelo. Prídeš do Bratislavy a večer po ôsmej sa nikde nedalo najesť, všetko bolo zatvorené. Mal som dlhé vlasy a to sa veľmi nemalo nosiť. Veľa obmedzení, aj v hlavách ľudí, aj v spoločnosti. Slovensko sa v tomto veľmi nezmenilo, ale ja oveľa viac rozumiem, kde žijem. Závisť je stále veľmi silná a deštruktívna spoločenská realita. Slovensko je stále pomerne konzervatívna krajina. Veľa vecí sa nesmie – ani povedať, ani robiť.“
Prečo ste sa sem teda v roku 1995 vrátili?
„V minulosti som o tom veľa nehovoril, lebo je to osobné. Ale keď mám odpovedať Novému času, či som musel odísť z Kanady pre drogy, tak ma to núti rozprávať. Faktom je, že moja sestra sa zabila. A celá naša rodina sa zmenila. Nie, že rozpadla, ale jeden nemohol pomôcť tomu druhému, lebo každý smútil svojím vlastným spôsobom. Rodičia odišli do Kostariky, brat do Libanonu, tak som ja išiel na Slovensko.“
Nikto už nežije v Kanade?
„Nie. Dali sme sa zas dokopy v roku 2003 či 2004, ale už to nefungovalo, pretože sme všetci už žili niekde inde a vrátiť sa do krajiny, aby sme boli blízko, bolo umelé. Faktom je, že každý cudzinec, ktorý pôsobí na Slovensku, má nejaký dôvod, prečo je tu. Nie je to len tak, že tu je niekto z dobrodružstva. Rovnako ako na kanadskom severe. Ľudia, ktorí žijú na severe v Kanade, sa tam narodili, alebo od niečoho utekajú. Ale nemusí vždy ísť o nejaké nekalé veci.“
Ste tu už 20 rokov. Je Slovensko vaším domovom?
„Dá sa skôr povedať, že nemám domov. Nie je to totiž niečo, čo sa dá nahradiť. Doma je doma. Keď už odídeš, tak vzťah, čo máš k tej krajine, je odseknutý a nedá sa to našiť naspäť. A nedá sa povedať, že teraz budem doma na Slovensku, v Rusku alebo v Namíbii. Prídeš o to. Toto si málokto, kto odíde zo svojej krajiny, uvedomuje. Neviem si napríklad predstaviť, že by som bol pochovaný na Slovensku. Kde? Ku ktorému miestu mám taký blízky vzťah, že by som tam chcel byť pochovaný? Ale zároveň ho už nemám ani ku Kanade. Rovnako sa cítia Slováci, ktorých som stretol v Ottawe. Bolo im strašne smutno za Slovenskom. Ale nemohli sa vrátiť, lebo mali už hypotéky a prácu, a strašne mi závideli, keď som sa vrátil na Slovensko. A verím, že ani oni si nevedia predstaviť, kde by boli pochovaní v Kanade. Aj pre tých, ktorí sa vrátili na Slovensko, bol návrat strašne ťažký.“
Pri svojej práci riskujete, aby na Slovensku bolo lepšie. Ako by ste definovali svoj vzťah ku krajine?
„Je skôr neutrálny. Nie, že každý môj pocit je bez emócie, ale výsledok je neutrálny. Máš pozitívne veci, máš negatívne veci. Napríklad, keď som medzi Slovákmi, s ktorými si rozumiem, ľuďmi z Aliancie Fair-play, Inštitútu pre verejné otázky alebo aj zo SME, cítim sa dobre. Ale potom príde konfrontácia s ľuďmi typu tejto vlády, alebo neprajníkmi z tajných služieb, polície, alebo aj ich voličmi a cítim, že je to nanič, že je to taká neprajná a závistlivá spoločnosť. Nevieš, prečo sú ľudia tak agresívni a zlí jeden na druhého. Potom ten dobrý pocit zmizne.“
Čo sa vám na Slovensku páči?
„Nebudem hovoriť to, čo robí veľa ľudí, že Slováci sú výborní, je to nonsens. Slováci nie sú pohostinnejší ako iné národy a veľakrát tak klameme samých seba. Hovoríme si, že sme takí, ale takí nie sme. Najlepšie, čo je v tejto krajine, je určitá dávka naivity oproti cynizmu. Česi sú napríklad cynickí, no niektorí Slováci sú v dobrom naivní.“
Idealisti?
„Možno. Napríklad v 90. rokoch bolo veľmi príťažlivé, ako ľudia rozoberali politiku v krčmách a mali nádej, že porazíme Mečiara a bude dobre. A, samozrejme, je to nonsens, je to naivné, ale v tej naivite bolo niečo krásne. Vedeli byť veľmi dobrí jeden na druhého, podporiť sa, zachovať istú vieru v ideály z roku 1989. Teraz z toho zostalo veľmi málo. Ľudia riešia skôr samých seba ako spoločnosť. Ale občas sa s tým stretneš. Ja som to osobne stretol veľakrát počas autogramiády Gorily na Slovensku. Ľudia, ktorí chcú podpísať knihu, sú väčšinou autenticky šokovaní z toho, čo sa deje v politike.“
Nie ste prekvapený, že tých ľudí nie je viac?
„Je ich viac. No nie každý, kto to tak cíti, pôjde po autogram. A veľa ľudí sa neprejaví verejne, lebo sa boja. Ale verím, že to, že ľudia sú rozhorčení, nie je len o tom, že sú nasratí, že oni nemôžu tak kradnúť. Počul som taký názor, že 90 percent Slovákov by kradlo, keby mohli. A jediný dôvod, prečo sú nasratí na Gorilu, je, že niekto môže a oni nie. Ale neverím, že je to pravda. Ten hnev a rozhorčenie má korene skôr v morálke a v ozajstnom šoku.“
Nestretli ste sa s názorom, že sa nemáte starať do Slovákov, keď ste cudzinec?
„Iba u jedného človeka, ktorému už rok ležím v žalúdku. Je to kamarát môjho kamaráta. Je to veľmi ojedinelé. Určite si to viac ľudí myslí, ak si prečítaš komentáre na internete. Ale väčšinou sú to takí tlčhubovia a aj tam je toho dosť málo.“
Plánujete tu ostať žiť aj naďalej?
„Ako navždy?“
Napríklad.
„Ani neviem. Nerozmýšľam nad tým, ani nemám potrebu. Uvidíme, ako dopadnú všetky tie žaloby. Ale neviem si predstaviť, že by som pre žaloby odišiel zo Slovenska, lebo by to bol zbabelý akt. Samotné tie žaloby mi dávajú ešte jeden dôvod tu zostať.“
Nebojíte sa súdov?
„Keď je trestná sadzba tri až osem rokov, tak to nie je bohvieaký pocit. Ale zostaňme pri realite. Slovensko by vyzeralo dosť zle, keby ma poslalo natvrdo do basy.“
Ľutujete, že ste sem prišli?
„Ľutujem, že som prišiel bez predstavy, čo to môže znamenať pre môj život. Keby som vedel, že o dvadsať rokov budem stále na Slovensku, možno by som nad tým rozmýšľal viac. A možno je šťastie, že nevidíme do budúcnosti.“
Ste šťastný na Slovensku?
„Ako kedy. Niekedy sa zobudím a je mi fajn a niekedy je mi na hovno. Ale to má vari každý Slovák.“
Beata
Balogová
