Búrlivé oslavy, tisíce ľudí na námestiach. Tak vyzerali oslavy príchodu roka 1993. Viac ako Nový rok však oslavujúci vítali samostatnú republiku.
V Bratislave sa krátko po polnoci prihovorila aj politická špička HZDS na čele s Vladimírom Mečiarom. Bujaré oslavy Nového roka 1993 zažilo aj Česko. Na rozdiel od Slovenska však politici na námestiach chýbali, ako aj oslavy rozpadu spoločného štátu chýbali.
Sociológ Vladimír Krivý pripomína, že od jesene 1992 hlasy za rozdelenie pribudli a hoci boli stále iba menšinové, prvýkrát ich bolo viac než hlasov za spoločný štát. Akiste aj v dôsledku politického vývinu, ktorý k rozdeleniu smeroval.
Ale aj v tej veľkej menšine Slovákov, ktorí na prelome rokov 1992 a 1993 podporovali rozdelenie spoločného štátu, sa v ďalších mesiacoch podpora zoslabila. Hlasy proti rozdeleniu znova absolútne prevážili a „zostalo tak prinajmenšom do roku 1994“. Schvaľovanie rozdelenia sa dlhodobejšie presadilo podľa Krivého až neskôr.
Česi sú zdržanlivejší
Nedávny výskum Inštitútu pre verejné otázky (IVO) a českého Centra pre výskum verejnej mienky (CVVM) naznačuje, že za rozdelenie sú viac ako dve tretiny Slovákov. Odpovedali však len tí, ktorí majú aspoň 38 rokov, teda v čase rozpadu federácie boli plnoletí.
Vďaka tomu bolo možné sa ich opýtať aj na názor z roku 1993. Vtedy nebola za rozpad ani celá tretina opýtaných.
Na českej strane sú priaznivci a odporcovia rozdelení zhruba na polovicu. Pred dvadsiatimi rokmi bola tretina za a necelé dve proti.
Pomohol aj hokej
To, že súhlas so samostatným štátom nakoniec prevážil, ovplyvnili viaceré príčiny.
Jednou z nich bolo najmä to, že rozdelenie sa od začiatku vnímalo ako definitívne, nezvratné politické rozhodnutie, hovorí Zora Bútorová z IVO. Žiadne životaschopné politické alternatívy u nás ani v Česku neboli. Dôležité však bolo, že sa nenaplnili obavy, s ktorými ľudia do éry samostatnosti vystupovali.
Podstatné bolo, že samostatný štát sa ukázal ekonomicky životaschopný, ohrozenia demokracie za vlády Vladimíra Mečiara sa podarilo prekonať a Slovensko získalo medzinárodné uznanie. Stali sme sa členmi Európskej únie aj NATO.
Zavážili však aj naďalej pretrvávajúce harmonické vzťahy s Českou republikou. Mnohí Slováci tam pracujú, žijú, rodiny sú často pomiešané.
„Do značnej miery sa podarilo udržať spoločný priestor pre život občanov oboch republík,“ vysvetľuje Bútorová.
Dôležitý bol aj hokej. Ten totiž podľa Krivého „neskôr priblížil nie iba mladých k štátnym symbolom Slovenska“.
Kedy však po roku 1994 došlo k zlomu názoru Slovákov a začali s rozdelením väčšinovo súhlasiť, sociológ časovo spresniť nedokáže.
O príčinách už nediskutujme
Prečo medzi Čechmi k takémuto posunu názoru nedošlo? Paulina Tabery z CVVM dochádza postupne k zmene, ale nie až takej výraznej ako medzi Slovákmi. Česi sú podľa nej jednoducho kritickejší k rozpadu.
Bútorová za tým vidí aj to, že Česi od začiatku vnímali spoločný štát odlišne. „Videli v ňom rozšírenie svojej českej štátnosti o slovenskú dimenziu, preto teraz ťažšie nesú samotné zmenšenie štátu,“ hovorí sociologička IVO.
Negatívny postoj v Česku na rozdelenie súvisí podľa Bútorovej aj s tým, že pri rozpade sa automaticky počítalo s tým, že im sa bude dariť lepšie. Boli však obdobia, keď bol úspešnejší a dynamickejší ich „mladší brat“.
Napriek číslam sa však nedá hovoriť o tom, že Slováci sa s rozpadom zmierili a Česi nie. Tabery to vysvetľuje tým, že keď sa totiž Čechov pýtali, či by sa malo o príčinách rozdelenia ešte diskutovať, prevládol názor, že to vôbec nie je potrebné.
Zmierili sme sa?
Zmierili sme sa s rozdelením? Krivý celkovo súhlasí, ale považuje to len za „hrubé vyjadrenie“. „Sú vari názory mladých, ktorí spoločný štát nezažili, zmierením,“ pýta sa sociológ. Pripomína, že nemálo z tých starších by si prialo spoločný štát.
„Nie však spoločný štát s neustálymi nacionalistickými demonštráciami proti Prahe a s mediálnym masírovaním nacionalizmu,“ dodáva Krivý. Podľa neho s rozumovou odpoveďou nemusia byť v súlade city. „Zmierenie síce oslabuje, ale nevylučuje bolesť,“ myslí si sociológ.
Anketa
Odpovedajú niekdajší odporcovia rozdelenia Fedor Gál, Miroslav Kocúr, Eugen Korda, Péter Hunčík a Ivan Mikloš.
Fedor Gál, bývalý šéf VPN
Samozrejme, že zmieril. Bola to blbosť, ale čo už.
Miroslav Kocúr, riaditeľ centra pre práva občana Via Iuris
V referende, ktoré sa nekonalo, by som určite hlasoval proti rozdeleniu. Neviem si predstaviť, čím by sme žili, keby sme dnes boli súčasťou Československa. Toto je však dnešné Slovensko a je na nás, či sa s tým zmierime, alebo ho budeme spolutvoriť.
Eugen Korda, novinár
Zmieril som sa sekundu po tom, ako sa to stalo. Stále to však považujem za chybu.
Péter Hunčík, psychiater
Racionálne áno, emocionálne nie.
Ivan Mikloš, poslanec SDKÚ, exminister financií
Nielenže som sa s ním zmieril, ale myslím si, že nakoniec bolo lepšie, že k nemu došlo. Museli sme dospieť a nemohli sme sa už vyhovárať na iných. Pred 20 rokmi sme sa obávali, aké bude samostatné Slovensko a obavy sa aj potvrdili, ale po roku 1998 sme to dokázali otočiť.
Beata
Balogová
