BRATISLAVA, KOŠICE. Viac pracovných príležitostí a vyššie príjmy, test dospelosti, únik zo slovenskej reality, zvedavosť, túžba zdokonaliť sa v cudzom jazyku či spoznať nové krajiny, ľudí, kultúry.
Z rôznych dôvodov už Slovensko opustili státisíce migrantov.
Skúška odvahy
Natália Biathová (30) precestovala pol zemegule. Od februára žije v Santiagu de Chile.
Ešte ako študentka grafického dizajnu v Košiciach vyhrala súťaž na logo pre Európske hlavné mesto kultúry. Miesto dizajnérky však odmietla. „Bolo za tým na môj vkus príliš veľa politiky, čudných zákulisných ťahov.“
Len čo dostala diplom, zbalila si veci a zamierila do Prahy. „Odišli tam všetky moje spolužiačky. Pochopili sme, že v Košiciach či na Slovensku môžeme byť dobré, ale to je tak všetko.“
Pracovala v malom štúdiu, potom vo veľkej agentúre, chvíľu bola na voľnej nohe, po dvoch rokoch úplne zmenila oblasť. Organizovala výtvarné workshopy pre deti aj starých ľudí.
Výborne ovláda angličtinu, ale lákala ju španielčina. Aj preto po piatich rokoch Česko opustila. Do Latinskej Ameriky ju zlákal priateľ lekár.
„Na Slovensku sa všetko plánuje, ľudia potrebujú stále nejakú istotu, a keď ju nemajú, cítia sa ohrození. Mne viac imponuje neistota.“ V Santiagu nakoniec začala pracovať v menšej firme, kde jej ponúkli nástup ihneď. „Videli moje portfóliá a boli nadšení.“
O definitívnom návrate domov ani neuvažuje. „Cestovanie je mojou večnou inšpiráciou. Ale keby som sa na Slovensko vrátila, tak len preto, že mám rada Košice. Aj keď sa tu veľa vecí zmenilo a nerozumiem im.“
V cudzine radšej s cudzími
Ochota tvrdo pracovať nemusí byť vždy zárukou úspechu.
Jozef (49) je zručný remeselník. Pred pádom režimu pracoval ako robotník na železnici, v košických Hutných stavbách a v pridruženej výrobe, po novembri 1989 v súkromnej stavebnej firme, ako servisman hracích automatov, robil osobného šoféra aj skladníka.
Vo veľkosklade potravín ho zamestnal príbuzný. Keď zistil, že miznú, upozornil na to majiteľa. Vedel, kto za krádežami stojí.
Šéf mu však povedal, nech si to nevšíma. „Boli to pätolízači majiteľa, nedotknuteľní ľudia. Firme som mohol zachrániť desaťtisíce korún. Keď o to nestála, radšej som odišiel,“ hovorí Jozef. Už vtedy mal nutkanie zo Slovenska odísť.
Skúsil to ako živnostník v stavebníctve. „Šesť dní v týždni som makal desať hodín. Keď som štátu odviedol, čo som mal, zostalo mi štyristo eur na mesiac. Nebol som ochotný ďalej živiť armádu byrokratov.“
Vtedy dostal ponuku pracovať v súkromnej stavebnej firme vo Švédsku. Majiteľom bol Slovák.
Prvé mesiace bol nadmieru spokojný. Mohol si odložiť dvetisíc eur mesačne. Potom začali výplaty meškať. Čakali mesiac, dva.
Majiteľ držal chlapov v šachu, všetci pracovali načierno. „Dozvedel som sa, že naše peniaze rozhadzuje v kasínach, na prostitútky.“ Naštval sa a vyhrážal. „Hneď v ten deň ma vyplatil. Kúpil som si letenku a vrátil sa domov.“
Jozef si vie predstaviť, že by sa vrátil do Švédska, krajiny, kde by chcel žiť a pracovať. Ale už nikdy nie načierno a u Slováka. Na návrat však potrebuje peniaze.
V Madride ako v Košiciach
Minulý týždeň predstavil v košickom Artfore svoj nový román Inzerát na život (ktorý som nechcel žiť). Prozaik, básnik a prekladateľ Peter Bilý (34) jedenásť rokov žije v Španielsku, posledných päť rokov v Madride.
Najprv zamieril do Talianska, kde vstúpil do rehole augustiniánov. Po troch rokoch kláštor opustil, v Ríme začal študovať filozofiu. „Taliančinu som miloval už na gymnáziu, sníval som, že raz budem v Taliansku žiť.“
Zmenili sa Slováci a Slovensko? „Neviem to presne diagnostikovať. Mám však pocit, že na Slovensku je naozaj hlboká morálna kríza. Tá však neprišla včera, ani predvčerom.“
Najkrutejšie obdobie zažili podľa neho Slováci za vlády Vladimíra Mečiara. „Zvíťazil politický cynizmus a ľudia ho dosť tolerovali. Teraz mám pocit, že je úplne jedno, či sú pri moci červení alebo modrí. Marazmus donaha odhalila Gorila.“
Zdá sa mu, že medzi ľuďmi je viac bezohľadnosti a pokrytectva, neochoty mať a vyjadriť vlastný názor. „Badať to aj v kultúre, v umení. Spisovateľov, výtvarníkov, hudobníkov vníma väčšina na Slovensku ako parazitov, rovnako ako za komunizmu.“
Domov chodieva zriedka ¬- za posledných šesť rokov trikrát. Nemieni sa tak skoro vrátiť, hoci ho rodičia a dvaja bratia v minulosti presviedčali.
„No ideálnym miestom je pre mňa južná Európa. Zdá sa mi, že ľudia sú tam duševne oveľa slobodnejší. Európa je relatívne malá, nemám teda pocit izolácie. Keď som v Madride, akoby som zároveň bol tak trochu aj v Košiciach.“
Nemalá časť národa je v zahraničí
Najmä po vstupe do Únie odišli do Európy desaťtisíce ľudí.
BRATISLAVA, KOŠICE. Asi 300-tisíc ľudí zo Slovenska pracuje či študuje v Česku, Veľkej Británii, Írsku, Nemecku a Rakúsku. K nim treba pripočítať ďalšie desaťtisíce, ktorí žijú v iných krajinách.
„Aj keď otvorenie hraníc po páde bývalého režimu umožnilo Čechom a Slovákom slobodnejší pohyb, možnosti legálne sa zamestnať v krajinách západnej Európy boli stále obmedzené,“ hovorí sociológ Miloslav Bahna z SAV, autor štúdie Dve dekády medzinárodnej migrácie zo Slovenska.
Až vstup do Európskej únie v roku 2004 priniesol naozaj masívny odchod Slovákov z domova. „Z migrácie sa stal fenomén.“
Poslednou prelomovou udalosťou bolo zrušenie prechodných obmedzení a otvorenie pracovného trhu v Nemecku a v Rakúsku v máji 2011.
Najviac láka Česko
Presné záznamy o počtoch migrantov naše ministerstvá nevedú. Bahna získaval informácie najmä zo zahraničia.
V Česku podľa jeho zistení aktuálne pracuje okolo 120-tisíc ľudí zo Slovenska.
Ďalších približne 25-tisíc mladých ľudí v Česku študuje, pritom na českých univerzitách je spolu 37,5-tisíca študentov zo zahraničia.
„Hneď po rozdelení Česko-Slovenska krajiny podpísali zmluvy o vzájomnom zamestnávaní občanov, ministerstvá školstva uzavreli v roku 1999 dohodu, ktorá zrušila kvóty a umožnila bezplatné štúdium v Česku,“ hovorí sociológ.
„Kľúčovú úlohu zohrávajú príbuznosť jazykov a kultúr, spoločná história, väzby z obdobia spoločného štátu, geografická blízkosť, vyššie platy a životná úroveň.“
Atraktívna je aj Británia
Najatraktívnejšími krajinami sa po vstupe do Únie sa stali Veľká Británia a Írsko, ktoré Slovensku ihneď otvorili svoj pracovný trh.
V Británii dnes oficiálne pracuje približne 63-tisíc, v Írsku okolo 10-tisíc ľudí zo Slovenska. Do roku 2004 prevažovali mladé ženy ako au-pairky, po roku 2004 sa pomer pohlaví vyrovnal. V tom čase odišlo zo Slovenska do inej krajiny ako je Česko najviac ľudí za posledných dvadsať rokov.
Švédsko, ktoré trh otvorilo tiež, očakávaná masívna migračná vlna nezasiahla.
Nemecko koncom minulého roku registrovalo asi 30-tisíc zamestnaných Slovákov, v Rakúsku koncom tohto roku pracovalo okolo 20-tisíc našincov. „To nezahŕňa takmer 30-tisíc opatrovateliek seniorov, ktoré do Rakúska dochádzajú spravidla na dvojtýždňové turnusy,“ hovorí Bahna.
Hlavným motívom pre odchod sú peniaze. „Napríklad v roku 1995 bol priemerný hrubý príjem v Rakúsku 13-násobkom príjmu na Slovensku, v roku 2004 priemerná hrubá mzda vo Veľkej Británii šesťapolnásobkom mzdy u nás,“ hovorí sociológ.

Beata
Balogová
