O Slovensku nevedeli takmer nič. A väčšina z nich nikdy neplánovala, že sa tu usadí. Napriek tomu ich je tu čoraz viac a väčšinou pripúšťajú, že zrejme ostanú.
Počet cudzincov žijúcich na Slovensku za 20 rokov samostatnosti výrazne vzrástol.
Koncom roku 1993 ich bolo zaregistrovaných podľa štatistiky cudzineckej polície niečo cez 11-tisíc, v roku 2010 ich štatistický úrad narátal takmer 68-tisíc.
A niektorí – ako olympijská víťazka ruská biatlonistka Anastasia Kuzminová či kanadský novinár Tom Nicholson – už stihli ovplyvniť krajinu.
Poznal len Šťastných
Ben Pascoe vedel o Slovensku len to, čo každý iný Kanaďan. Poznal československý hokej a najmä bratov Šťastných.
Nič viac. Rodák z mesta neďaleko Toronta vyštudoval učiteľstvo. „Po škole som dostal ponuku ísť učiť angličtinu do Prahy. Tá sa mi však zdala príliš veľká a po troch týždňoch sa naskytla možnosť ísť do Bratislavy,“ hovorí Pascoe.
Pôvodne mal zostať len jeden školský rok, no neodišiel dodnes. „Učiť dospelých ma bavilo, stretával som zaujímavýchľudí – hercov, novinárov, hudobníkov, čo by sa mi v Kanade nestalo. Vrátiť sa na kanadské školy, kde deti nerešpektujú učiteľa, ma nelákalo. Navyše, Bratislava je v strede Európy, všade je z nej blízko.“
Po príchode ho prekvapilo najmä to, že ľudia tu mali rovnaké záľuby ako on – počúvali rovnakú hudbu, čítali rovnaké knihy a tiež sa v detstve hrávali s legom.
Po štyroch rokoch si v centre hlavného mesta otvoril kaviareň, ktorá funguje doteraz. Dnes ho desí, aký bude mať na jeho biznis vplyv zvyšovanie daní, či napríklad platenie odvodov pre dohodárov.
Vhodné miesto pre rodinu
Mnoho cudzincov pritiahli k nám ženy. Jedným z nich je James Greenall. Soňu stretol pri práci na výletnej lodi v Karibiku. Keď pred piatimi rokmi čakali prvé dieťa, rozhodli sa usadiť v Nitre. James si našiel prácu v bratislavskej pobočke IBM.
James žil okrem rodnej Južnej Afriky aj v iných krajinách. Najväčší rozdiel na Slovensku vidí v hodnotách. „Stále je tu veľké zameranie na rodinu a úcta k starším, ktorá neexistuje v krajinách ako Anglicko.“
Naopak, najťažšia vec pre život je pre neho to, ako všetko výrazne zdraželo, no mzdy tu nestúpajú rovnakým tempom.
„V porovnaní s Anglickom a Amerikou sú veľmi nízke.“
Souvlaki a Praha
Frédéric Miskiewicz nie je čistokrvný cudzinec. Narodil sa a vyrastal vo Francúzsku, jeho otec mal francúzsko-poľský pôvod, no matka pochádzala z Kotešovej pri Žiline.
Počas komunizmu tak často chodievali za starou mamou. Keď mal 22 rokov, rozhodol sa prísť na rok na Slovensko.
„Chcel som zistiť, ako sa tu žije normálnym ľuďom, nie cudzincom s valutami.“ Začal robiť vo francúzskej redakcii Slovenského rozhlasu.
V tom období Francúzi o Slovensku nevedeli skoro nič.
„Keď som robil reportáž na Champ Elysees, Slovensko si mýlili s gréckou špecialitou souvlaki, či hovorili, že hlavné mesto je Praha. Teraz už Slovensko poznajú,“ hovorí muž, ktorý si pred pár rokmi otvoril v Bratislave palacinkáreň a kúpil aj jazzový klub.
Keďže krajinu trochu poznal, nič ho až tak neprekvapilo.
„No doteraz som si nedokázal zvyknúť na to, že v sobotu poobede je Bratislava mŕtve mesto. V Paríži je vtedy v uliciach najviac ľudí.“ Aj on súhlasí, že Slováci dávajú dôraz na rodinu.
„Vidno to aj na Vianoce, ktoré sú oveľa krajšie ako tie v Paríži.“
Problémy s políciou
Vzťahy so Slovákmi si cudzinci skôr chvália. Kto vie po slovensky, nemá problémy si nájsť kamarátov.
Hlavou krútia najmä nad cudzineckou políciou, kam sa musia hlásiť a registrovať. „V časoch, keď som prišiel na Slovensko, to bola katastrofa. Vybaviť niečo trvalo so šťastím pol dňa. Nevedel som, na ktoré dvere klopať,“ hovorí Pascoe.
Dodáva však, že teraz sa to výrazne zlepšilo. Veľká ochota nebola ani zo strany policajtov.
„Keď som prvýkrát išiel na cudzineckú políciu s tlmočníkom, policajt mi povedal: čo tu chceš robiť, keď nevieš po slovensky. Neskôr, keď som sa už trochu naučil, no niečo som mu presne nerozumel, okríkol ma, že keď nehovorím po slovensky, prečo si nedonesiem tlmočníka,“ dodáva Kanaďan.
Mnohí cudzinci si tu už založili rodiny a na návrat nepomýšľajú. „Počkáme, ako to tu bude, ale nerád by som odišiel, páči sa mi tu,“ hovorí Kanaďan Pascoe, ktorý má slovenskú manželku a dve malé deti.
Život je pre nich príjemnejší aj preto, že už dostať aj niektoré ich špeciality, ktoré tu v minulosti nenašli.
„Kedysi som si mnoho vecí nosil z Kanady, teraz už dostať aj javorový sirup. Len moju obľúbenú kanadskú horčicu som ešte nenašiel,“ smeje sa Kanaďan.
