Rozpad krajiny nevítali zahraniční politici, politológovia, ani obyčajní Európania. A málokto veril, že prebehne pokojne.
„Rozpad Československa a vznik nezávislého Slovenska som vnímal negatívne. Myslel som, že je to výsledok nerozumných politík Vladimíra Mečiara a Václava Klausa. Bol som nepriateľom všetkých separatistických hnutí, pretože som sa bál domino logiky a výbuchu nacionalizmu,“ hovorí disident a dlhoročný šéfredaktor poľského denníka Gazeta Wyborcza Adam Michnik.
Vidina druhej Juhoslávie
Obavy z rozpadu Československa mnohí spájali s rozpadom Juhoslávie, ktorý sprevádzala séria vojnových konfliktov.
„Ja, ale aj mnohí v západnej Európe sme mali obavy, že zo Slovenska môže byť malý autoritársky nacionalistický štát v strede Európy. Začne sa to nezávislosťou a môže sa to skončiť ako v bývalej Juhoslávii,“ hovorí Jacques Rupnik, francúzsky politológ narodený v Česku a expert na strednú a východnú Európu.
Ani tí, čo sa priamo nebáli vojny, neboli optimisti.
„Rozpad Československa by zrejme nesprevádzala agresia alebo vojenský konflikt, ako na západnom Balkáne. Na to neboli historické, kultúrne a spoločenské predpoklady. Halušky a jablkový závin by neexplodovali. Ale bolo možné, že Česko a Slovensko upadnú do únavných a niekoľkoročných diskusií o ďalšom modeli decentralizácie, funkčnej federácie alebo konfederácie,“ hovorí analytik Nemeckého inštitútu pre medzinárodnú politiku a bezpečnosť a expert na strednú Európu Kai-Olaf Lang.
Druhá revolúcia: mečiarizmus
Rozpad krajiny po 75 rokoch bol nakoniec pokojný, bez jediného výstrelu. Obavy sa však naplnili. Na Slovensku komunizmus vystriedal mečiarizmus. To bol čas, keď sa o Slovensku hovorilo v zahraničnej médiách najviac.
Meno Vladimíra Mečiara sa stalo symbolom autoritárskej politiky post komunistického štátu.
„Zo Slovenska sa stal slabý článok v strednej Európe. Americká šéfka diplomacie Madeleine Albrightová hovorila o čiernej diere, Václav Havel o Mečiarovi povedal, že je to fenomén postkomunistických mikromiloševičovcov,“ hovorí Rupnik.
Podľa Kai-Olafa Langa bolo vtedy rozdelenie Československa najviac viditeľné.
„Česko pokračovalo v reformách a v západnom kurze, Slovensko na čele s Mečiarom prepáslo vstup do EÚ a NATO. Rozdelenie krajiny bolo vtedy zrejmé ekonomicky aj politicky.“
Z čiernej diery vzor
Zmena nastala po prehre Mečiara v parlamentných voľbách v roku 1998 a vnímanie Slovenska sa začalo meniť.
„Kríza prechodu na demokraciu bola prekonaná a to vďaka mobilizácii vo vnútri slovenskej spoločnosti, ale aj pod tlakom z Európy, čo umožnilo demokratickú zmenu. Ani obavy z hospodárskeho prepadu sa nenaplnili. Zmena po Mečiarovi umožnila rýchlo zaviesť odvážne reformy,“ hovorí Rupnik.
Pre politológov sme sa stali ukážkovou štúdiou. „Bolo fascinujúce pozorovať slovenskú kľukatú cestu: od čiernej diery v strede Európy, cez hviezdu na neoliberálnem nebi až po člena eurozóny,” hovorí Tim Haughton, politológ na Univerzite v Birminghame.
„Krajina sa výrazne posunula takmer v každých voľbách: úspech a následná prehra HZDS, neschopnosť pravicových síl zjednotiť sa, a schopnosť Roberta Fica urobiť zo Smeru ako strany jedného muža najúspešnejšiu volebnú mašinériu. Všetci slovenskí politici, či Fica milujú alebo sa im hnusí, musia uznať, že je to najlepší taktik na Slovensku,“ dodáva Haughton.
Kto vyťažil viac?
Na otázku, kto po rozpade získal viac, nie je zhoda. Podľa Langa Slovensko využilo historickú šancu na vytvorenie vlastného štátu, kým Česi hľadajú svoju vlastnú identitu.
Podľa Michnika po mnohých komplikáciách nakoniec Slovensko pozitívne prekvapilo, ale prospech z rozdelenia majú obe krajiny.
„Ani jedna zo strán dnes nemá dôvod na frustráciu. Obaja našli dôstojné miesto v Európskej únii. Zvyšok je na Čechoch a Slovákoch.“
Český politológ Jiří Pehe hovorí, že po 23 rokoch je na tom Slovensko lepšie ako Česko.„Je to v podstate úspešná nová demokracia. Má jasnejšie vo svojej štátnej a národnej identite, je ekonomicky dynamickejšia, v Európskej únii aktívnejšia a hoci aj ona trpí korupciou a konfrontačným štýlom politiky, je politicky stabilnejšia.“
Podľa Peheho je za slovenským úspechom niekoľko dôvodov. Prvý je ten, že pre Slovensko bol na rozdiel od Česka rozpad Československa pozitívnou výzvou budovať prvý raz v demokratickom prostredí
svoju identitu.
Druhý dôvod je podľa Peheho ten, že si Slovensko prešlo dvoma revolúciami.
„Václav Havel hovoril, že každá postkomunistická krajina by po revolúcii proti komunizmu ešte mala prejsť revolúciou proti postkomunizmu. Vzbura slovenskej občianskej spoločnosti proti mečiarovskému režimu bola takou postkomunistickou revolúciou a výsledkom je, že Slovensko má dnes robustnejšiu občiansku spoločnosť ako Česko.“
Tretím dôvodom úspechu Slovenska je podľa českého politológa národná rozmanitosť.
Aj keď spolužitie Slovákov a Maďarov nie je vždy harmonické, slovenská politika vyžaduje od politikov pre túto rozmanitosť väčšie výkony a schopnosť hľadať zložité kompromisy, myslí si Pehe.
Čo nás zviditeľnilo
Marec 1999: Umožnili sme útok na Srbov
Slovensko sa uchádzalo o vstup do NATO, keď sa dostalo do ťažkej dilemy, či povolí prelety bojovým lietadlám, ktoré mali bombardova Srbsko počas konfliktu v Kosove. Dzurindova vláda napriek tradične prosrbskému postoju stála pri budúcich spojencoch v NATO a prelety povolila.
Február 2005: Bush aj Putin nás ukázali na mape
Na Slovensko zavítal ruský prezident Vladimir Putin s americkým kolegom Georgeom W. Bushom na spoločný summit. Bratislavu si zvolili ako neutrálne územie. Napriek tomu, že stretnutie nič zásadné neprinieslo, výrazne zviditeľnilo Slovensko vo svete.
Január 2010: Vystrašili sme Írov bombou
Minister vnútra Robert Kaliňák zvládol jeden zo svojich najväčších škandálov. Policajti v rámci cvičenia položili trhavinu do batožiny nič netušiaceho pasažiera letiaceho do Dublinu, kde ho zadržali. Neskôr dostal odškodné 18-tisíc eur.
Júl 2010: Grékom sme nepomohli. Jediní
Slovensko sa za premiérky Ivety Radičovej zviditeľnilo ako jediná krajina v eurozóne, ktorá odmietla poskytnúť finančnú pomoc krachujúcemu Grécku.
Mirek Tóda
Beata
Balogová
