BRATISLAVA. V roku 1978 zavraždil v lese nad Bratislavou 21-ročnú Juhoslovanku, o dvanásť rokov neskôr sa podmienečne dostal na slobodu po prezidentskej amnestii.
Jozef Slovák zavraždil po prepustení ďalšie štyri ženy a do väzenia sa v roku 1993 vrátil na doživotie.
Prípad beštiálneho zabijaka z Plaveckého Štvrtku býva často označovaný za kardinálny dôkaz najväčšej chyby posledného československého prezidenta Václava Havla.
Veľkorysá amnestia spojená s pádom komunistického režimu sa pritom na vraždy a znásilnenia nevzťahovala a ich páchateľom mohol z trestu odbudnúť najviac jeden rok.
Psychopatický vrah Slovák by tak zrejme vraždil o niekoľko mesiacov neskôr.
Mnohí odborníci i vtedajší politici sa napriek tomu domnievajú, že Havlova amnestia bola navrhnutá príliš široko.
Po skúsenostiach s Gašparovičovou svojvôľou je jeho amnestia v porovnaní s tou Klausovou až prekvapivo rozumná, píše Tomáš Gális
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Rozvracačov republiky bolo málo
Už 2. januára 1990 začali väznice opúšťať prví odsúdení, ktorí si mali odsedieť najviac dva roky za úmyselné a tri roky za nedbanlivostné trestné činy.
Odsúdeným za závažnejšie činy, s výnimkou tých najzávažnejších, boli tresty skracované o tretinu až o polovicu.
Amnestia sa dotkla asi 23-tisíc z 31-tisíc československých väzňov.
Ako vysvetľoval neskorší český ombudsman Otakar Motejl, ktorý sa na príprave amnestie podieľal, oslobodiť iba politických väzňov nešlo, keďže mnohí boli odsúdení za iné trestné činy.
V prvých mesiacoch sa podľa Aleny Marešovej z českého kriminologického ústavu predčasne dostalo na slobodu asi 12 a pol tisíca odsúdených. Ďalšie dve tisícky vyšli v riadnom termíne.
„Takmer polovica z nich do dvoch rokov zrecidivovala,“ hovorí. Drvivá väčšina sa dopustila krádeží.
„Odsúdení v eufórii vybiehali z väzníc, no spoločnosť na to nebola pripravená, nemali kam ísť, nemali prácu ani peniaze a začali sa sústreďovať vo veľkých mestách, aby si nejako zaobstarali živobytie.“
Brutálne podmienky
Aj bývalý politický väzeň a neskorší premiér a minister spravodlivosti Ján Čarnogurský si myslí, že amnestie sa ukázali ako príliš široké.
„Treba ich však chápať v kontexte, že Václav Havel strávil za komunizmu vo väzniciach roky a videl, že tam boli väzni, ktorí tam nepatrili, ale podľa vtedajších komunistických zákonov sa tam dostali,“ povedal SME pred rokom.
Amnestia nebola len súčasťou vyrovnávania sa s nespravodlivým komunistickým režimom, ale aj reakciou na porušovanie ľudských práv a praktické problémy.
Líder VPN Fedor Gál, ktorý v prvých dňoch po revolúcii navštívil viacero väzníc, v ktorých hrozili vzbury, opísal situáciu takto: „V malých izbičkách sa tu tiesnili desiatky ľudí, z ktorých mnohí boli ťažko zdravotne a psychicky postihnutí. Hygienické zariadenia nezodpovedali ani tým najzákladnejším štandardom. Kšeftovanie s tabletkami, fízľovanie, teror voči slabým, bezohľadnosť voči chorým - tieto skutočnosti som si nemohol nevšimnúť.“
Aj on však amnestie sledoval s obavami. „Opúšťali brány väzníc bez lekárskej prehliadky, bez pohovorov, bez dostatočného množstva peňazí vo vrecku, bez akéhosi resocializačného medzipristánia; mnohí sa nemali kam vrátiť, kde prespať, zamestnať sa, chýbalo im vhodné oblečenie. Mal som nepríjemný pocit, že sedíme na tlejúcej rozbuške,“ napísal v roku 1990 v knihe Z prvej ruky.
Analýza chýba
Václav Havel rozsah amnestií považoval do konca života za správny.
„Myšlienkou amnestie bolo urobiť veľký predel – jasné znamenie, že tá predchádzajúca justícia nepracovala dobre. Čítal som štatistiky, rozbory, kriminalita stúpla o malé percento, tí ľudia by väčšinou bývali v tom roku prepustení i tak,“ vravel v dokumente ČT v roku 2005.
Česká televízia v roku 2010 odhadla, že amnestovaní sa na kriminalite v roku 1990 podieľali deviatimi percentami.
Amnestie nemali na prudkom náraste kriminality, ku ktorému došlo po prevrate, rozhodujúci vplyv ani podľa Marešovej.
„Bola to chaotická situácia, menili sa hodnoty, menil sa prístup k tomu, čo je trestné a kto bude potrestaný. Časť ľudí zlákala aj veľká ponuka materiálnych hodnôt, na ktoré nemali peniaze, no túžili sa rýchlo dostať hore,“ vraví. Do väzníc prúdili najmä prvotrestaní.
Aký podiel mali amnestie na náraste kriminality na Slovensku naše ministerstvá spravodlivosti ani vnútra zanalyzované nemajú. Akú-takú predstavu nám poskytujú aspoň čísla z Gálovej knihy.
„V Slovenskej republike bolo amnestovaných celkom 7441 osôb. Za trestné činy spáchané v prvom polroku 1990 po prepustení z výkonu trestu na základe amnestie bolo na Slovensku stíhaných 1884 osôb. Je to 11,6 percenta z celkového počtu známych páchateľov trestných činov za prvý polrok 1990.“
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
