BRATISLAVA. Keď Gustáv Husák v novembri 1991 zomrel v Bratislave bez väčšej pozornosti, hlásilo sa k nemu len zopár ortodoxných komunistov.
Sté výročie narodenia významného komunistického politika, väzňa, normalizátora a prezidenta ukazuje, že skupina jeho obdivovateľov sa odvtedy nezmenila.
Kladením vencov pri jeho hrobe v Dúbravke vo štvrtok bude spomínať Komunistická strana Slovenska (KSS) a česká KSČM. Na mieste ocenia aj zaslúžilých členov.
Komunisti vidia zásluhy
„Vnímame jeho zásluhu v časoch protifašistického odboja, SNP, ale aj v procese po roku 1968,“ hovorí predseda KSS Jozef Hrdlička.
Gustáv Husák
Životné míľniky
narodil sa 10. januára 1913 v Dúbravke;
do komunistickej strany vstúpil v roku 1929;
vyštudoval právo;
počas slovenského štátu ho uväznili, ale vďaka konexiám aj prepustili;
zúčastnil sa na SNP;
po komunistickom prevrate bol predsedom Zboru povereníkov, čo bola vlastne slovenská vláda v ČSR;
v roku 1950 ho ako „buržoázneho nacionalistu“ odsúdili na doživotie;
po prepustení pri amnestii ho v roku 1963 rehabilitovali;
v období Pražskej jari
podporoval Dubčeka;
po invázii sa stal spojencom Brežneva a rozbehol „normalizáciu“;
od roku 1975 bol prezidentom do roku 1987 bol generálnym tajomníkom ÚV KSČ;
v decembri 1989 abdikoval.
Na otázku o normalizácii, keď po invázii sovietskych vojsk konzervatívni komunisti pod Husákovým vedením nekompromisne postihovali odporcov, reaguje, že Husák „ako inteligentná osobnosť hľadal východiská v zložitých medzinárodných podmienkach, ktoré boli v prospech Československa“.
Ako človeka, ktorý nebol hlavne negatívnou postavou, vníma Husáka aj poslanec Smeru Ľuboš Blaha. „Myslím, že to bol dobrý človek žijúci v nedobrých časoch. Zaslúži si viac než slepú nenávisť či bezduchú ignoranciu.“
Oceňuje jeho účinkovanie v odboji počas druhej svetovej vojny, kriticky vníma obdobie normalizácie.
„Ľudia ho úplne negatívne nevnímajú. Asi vnímajú jeho zásluhy o federáciu,“ hovorí historik Milan Zemko.
Z alternatívy súdruh
Ľudia však rýchlo zabúdajú. „Neviem, či sa to neprihodilo aj doktorovi Husákovi.“
Zemko hovorí, že jeho vnímanie Husáka sa v čase menilo: v 50. rokoch, keď bol vo väzení, bol legendou, ktorej bolo ublížené a mohla by byť nádejou. V 60. rokoch sa mu opäť javil ako „alternatíva k súdruhom, ktorí vládli od roku 1948, hoci už vtedy zaznievali názory, že ani on neprináša veľkú alternatívu“.
V roku 1968 podľa historika Husák najprv potvrdzoval opatrné očakávania. Po okupácii, keď sa dostal na čelo KSČ, sa však rýchlo ukázal ako normalizátor a obyvatelia to pochopili, hoci podiel na vzniku federácie mu nebrali.
V 80. rokoch ho už verejnosť vnímala ako starého a chorého človeka, ktorý presluhoval v prezidentskom úrade a každý rok povedal ten istý novoročný príhovor.
Politológ Miroslav Kusý sa s Husákom viackrát stretol pred inváziou v roku 1968 a pri príprave federácie. V tom čase zohrával podľa neho skôr pozitívnu úlohu. „Podporoval Dubčeka.“
Vnímal ho ako ambiciózneho človeka, ktorý zostal presvedčeným komunistom napriek väzeniu. Keď padal komunizmus, bol už na vedľajšej koľaji.
K Husákovmu obrazu podľa politológa prispelo, že veľa ľudí zo svojho okolia odstavil a nespravil nič, aby ich nepozatvárali. „Nikomu nepomohol, ani ľuďom, ktorí mu mimoriadne pomohli.“
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
