BRATISLAVA. Keď Gustáv Husák v novembri 1991 zomrel v Bratislave bez väčšej pozornosti, hlásilo sa k nemu len zopár ortodoxných komunistov.
Sté výročie narodenia významného komunistického politika, väzňa, normalizátora a prezidenta ukazuje, že skupina jeho obdivovateľov sa odvtedy nezmenila.
Kladením vencov pri jeho hrobe v Dúbravke vo štvrtok bude spomínať Komunistická strana Slovenska (KSS) a česká KSČM. Na mieste ocenia aj zaslúžilých členov.
Komunisti vidia zásluhy
„Vnímame jeho zásluhu v časoch protifašistického odboja, SNP, ale aj v procese po roku 1968,“ hovorí predseda KSS Jozef Hrdlička.
Gustáv Husák
Životné míľniky
narodil sa 10. januára 1913 v Dúbravke;
do komunistickej strany vstúpil v roku 1929;
vyštudoval právo;
počas slovenského štátu ho uväznili, ale vďaka konexiám aj prepustili;
zúčastnil sa na SNP;
po komunistickom prevrate bol predsedom Zboru povereníkov, čo bola vlastne slovenská vláda v ČSR;
v roku 1950 ho ako „buržoázneho nacionalistu“ odsúdili na doživotie;
po prepustení pri amnestii ho v roku 1963 rehabilitovali;
v období Pražskej jari
podporoval Dubčeka;
po invázii sa stal spojencom Brežneva a rozbehol „normalizáciu“;
od roku 1975 bol prezidentom do roku 1987 bol generálnym tajomníkom ÚV KSČ;
v decembri 1989 abdikoval.
Na otázku o normalizácii, keď po invázii sovietskych vojsk konzervatívni komunisti pod Husákovým vedením nekompromisne postihovali odporcov, reaguje, že Husák „ako inteligentná osobnosť hľadal východiská v zložitých medzinárodných podmienkach, ktoré boli v prospech Československa“.
Ako človeka, ktorý nebol hlavne negatívnou postavou, vníma Husáka aj poslanec Smeru Ľuboš Blaha. „Myslím, že to bol dobrý človek žijúci v nedobrých časoch. Zaslúži si viac než slepú nenávisť či bezduchú ignoranciu.“
Oceňuje jeho účinkovanie v odboji počas druhej svetovej vojny, kriticky vníma obdobie normalizácie.
„Ľudia ho úplne negatívne nevnímajú. Asi vnímajú jeho zásluhy o federáciu,“ hovorí historik Milan Zemko.
Z alternatívy súdruh
Ľudia však rýchlo zabúdajú. „Neviem, či sa to neprihodilo aj doktorovi Husákovi.“
Zemko hovorí, že jeho vnímanie Husáka sa v čase menilo: v 50. rokoch, keď bol vo väzení, bol legendou, ktorej bolo ublížené a mohla by byť nádejou. V 60. rokoch sa mu opäť javil ako „alternatíva k súdruhom, ktorí vládli od roku 1948, hoci už vtedy zaznievali názory, že ani on neprináša veľkú alternatívu“.
V roku 1968 podľa historika Husák najprv potvrdzoval opatrné očakávania. Po okupácii, keď sa dostal na čelo KSČ, sa však rýchlo ukázal ako normalizátor a obyvatelia to pochopili, hoci podiel na vzniku federácie mu nebrali.
V 80. rokoch ho už verejnosť vnímala ako starého a chorého človeka, ktorý presluhoval v prezidentskom úrade a každý rok povedal ten istý novoročný príhovor.
Politológ Miroslav Kusý sa s Husákom viackrát stretol pred inváziou v roku 1968 a pri príprave federácie. V tom čase zohrával podľa neho skôr pozitívnu úlohu. „Podporoval Dubčeka.“
Vnímal ho ako ambiciózneho človeka, ktorý zostal presvedčeným komunistom napriek väzeniu. Keď padal komunizmus, bol už na vedľajšej koľaji.
K Husákovmu obrazu podľa politológa prispelo, že veľa ľudí zo svojho okolia odstavil a nespravil nič, aby ich nepozatvárali. „Nikomu nepomohol, ani ľuďom, ktorí mu mimoriadne pomohli.“
