Hlas Slobodnej Európy: Nehádžem celé Slovensko do jedného vreca

AGNEŠA KALINOVÁ sa prihovárala spoza železnej opony československým poslucháčom zakázaného Rádia Slobodná Európa.

(Zdroj: SME - GABRIEL KUCHTA)

Jej príjemný hlas sa prihováral spoza železnej opony československým poslucháčom zakázaného Rádia Slobodná Európa a informoval ich o udalostiach, prevažne kultúrnych, ktoré oficiálne médiá ignorovali. To už mala za sebou pobyt v kláštore, ktorý ju zachránil pred deportáciou do koncentráku, zatknutie za poburovanie i emigráciu z Československa. AGNEŠA KALINOVÁ.


Agneša Kalinová (1924) vyrastala v Prešove. Po vojne študovala na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Venovala sa filmovej kritike a publicistike, prekladom z francúzštiny, nemčiny a maďarčiny. Od roku 1952 bola redaktorkou, neskôr členkou redakčnej rady týždenníka Kultúrny život. Po zákaze Kultúrneho života sa stala slovenskou redaktorkou pražského dvojtýždenníka Filmové a televízne noviny. Po roku 1970 nemohla ďalej publikovať, vylúčili ju zo strany. Pracovala ako prekladateľka z angličtiny a nemčiny v Datasystéme, roku 1972 bola tri mesiace vo vyšetrovacej väzbe pre podozrenie z poburovania. V roku 1978 sa ako ,,nežiaduci živel“ s rodinou vysťahovala do Mníchova, kde pracovala až do roku 1995 v rozhlasovej stanici Slobodná Európa. Žije v Mníchove ako voľná novinárka. Bola manželkou Jána L. Kalinu, filmára a satirika, autora knihy 1000 a jeden vtip, ktorý bol r. 1972 odsúdený za poburovanie na dva roky nepodmienečne. Kniha rozhovorov Mojich 7 životov, ktoré s ňou viedla Jana Juráňová, bola druhá v ankete SME -literárna udalosť roka 2012.

Ako mladej sa vám podarilo vyhnúť osudnému prvému dievčenskému transportu, ktorý odchádzal v marci 1942 z Prešova do Osvienčimu-Birkenau. Od deportácie vás zachránil pobyt v kláštore. Ako sa židovské dievča z Prešova dostane do Budapešti medzi mníšky?

Dnes to všetko znie až fantasticky a nevierohodne, ale príbehy z vojny bývajú čudné a nečakané. Šťastnou zhodou okolností, presne simulovaním choroby, som sa tomu vyhla. Rodičia sa o mňa naďalej obávali, preto ma poslali ilegálne k príbuzným do Maďarska, kde vtedy ešte deportácie nehrozili. Prepašovali ma cez hranicu a to bez akýchkoľvek platných dokladov. Otcova sestra, u ktorej som sa v Budapešti skrývala, sa náhodou dozvedela, že v budínskom kláštore rádu dobrého pastiera prichýlili moju rovesníčku zo zemplínskej dedinky, ktorá takisto unikla pred transportom. Uprosila mníšky, aby ma tiež prijali do kláštora ako chovanku.

Ako dlho ste tam zostali?

Strávila som tam viac ako dva roky plné trpkých i veselších zážitkov medzi dievčatami, ktoré tam poslali súdy za trest alebo rodina na prevýchovu a vyšívala som ornamenty na zástavy a ornáty pre sviatočné omše. Tie mníšky mi zachránili život.

Môže sa človek po niečom takom, ako boli deportácie, na Slovensku cítiť ako doma?

Áno. Keď som sa vrátila z Maďarska, bolo mi jasné, že som tu doma, že mám právo žiť tu. Z deportácií som nevinila všetkých, čo tu ostali, ale vždy som vedela, že bola a dosiaľ existuje časť národa, ktorá sa stotožňuje s fašizoidným režimom slovenského štátu a práve ten nesie zodpovednosť za hrozné veci, čo sa tu stali. Prirodzene, nehádžem celé Slovensko do jedného vreca.

Vy sama ste si po vojne doslovne zakázali spomínanie na členov rodiny, ktorí zahynuli v nacistických táboroch. Ako ste to dokázali?

Až také jednoduché to nebolo. Možno som ľahšie vykročila do ďalšieho života preto, že som koncentrák na vlastnej koži nezažila. Veľmi ma však bolela a dodnes bolí predčasná strata blízkych, istým spôsobom stále cítim ako hroznú, nenapraviteľnú krivdu, že moja matka zomrela 45-ročná a otec 53-ročný. Stále so sebou nesiem ich nedožité životy, ale naučila som sa s tým žiť.

Po vojne sa z vás stala filmová publicistka a kritička. Ako sa s odstupom času dívate na túto profesiu?

Som dodnes presvedčená, že práca inteligentného, vzdelaného kritika, ktorý je na strane umenia, má svoj význam a zmysel, veď bez nej predsa ostáva umenie v akomsi vzduchoprázdne. Bola som mladá, keď som začala písať a úprimne som chcela presvedčiť čitateľov, obecenstvo o svojej pravde. Často je človek sklamaný, zdeptaný, že práve tie filmy, ktoré si cení, si nikto nevšimol, preto som chcela upozorniť, toto sú dobré filmy, choďte sa na ne pozrieť. Nejde však len o voľajakú propagáciu. Kritik nie je zodpovedný za to, či si film na seba zarobí. O tomto bol viedenský proces s Bélom Balázsom, hádam vôbec prvým teoretikom filmu, keď ho produkčná spoločnosť zažalovala v dvadsiatych rokoch za zdrvujúcu filmovú recenziu a on musel pred súdom dokazovať, že film je umenie a jeho kritika teda nepoškodzuje priemyselný výrobok.

V tom čase ste veľa cestovali, intenzívne ste prežívali uvoľnenie šesťdesiatych rokov. Poznali ste osobne aj Gustáva Husáka?

Áno, z čias jeho spolupráce s Kultúrnym životom. Bol to taký sarkastický pán – aspoň voči mne, hoci ja som si ho v tom čase veľmi vážila, ba až obdivovala za jeho neústupčivosť vo väzení, za to, že ako jediný vtedy odmietal nakydať na seba rôzne lži. Spomínam si však na historku, ktorú môjmu mužovi rozprávala najlepšia priateľka jeho manželky Magdy Husákovej-Lokvencovej. Bola dokonca u nej, keď sa Husák po desiatich rokoch vrátil z väzenia. Po prvom zvítaní im riekol: “A teraz, Magda, by sme si mohli otvoriť ten dobrý francúzsky koňak, ktorý som tu mal v skrini.” Magda mu na to prekvapene vysvetľovala, že Preboha, Gusto, za tie roky sme tu predsa mali rôzne návštevy, ktoré som si musela uctiť, prišli ľudia, ktorí mi v tom čase pomáhali. Husák sa na obe dámy pohoršene osopil: „No tak to ste tu mali pekné turecké hospodárstvo!” V súkromnom živote nevynikal ani štedrosťou, ani veľkorysosťou.

Zachránil podľa vás krajinu po invázii spojeneckých vojsk pred krviprelievaním, ako sa mu to niekedy pripisuje?

O tom predsa vôbec nerozhodoval on sám, vo chvíli, keď k nám vtrhli „bratské“ vojská, sa celé vedenie štátu aj s prezidentom a generálom Svobodom rozhodlo poslať armádu späť do kasární. Na to sú dodnes rôzne názory, či sa malo bojovať a strieľať, alebo nemalo. Gustáv Husák bol iste jeden z tých, ktorí využili tento kompromis kariéristicky, Rusom sa zapáčil už pri moskovských rokovaniach. Ale k zmierlivému riešeniu to smerovalo aj bez neho. Pre mňa je on so svojimi vzostupmi a pádmi priam shakespearovskou postavou: od komunistického študentského aktivistu, povstalca proti slovenskému štátu, povojnového slovenského premiéra a potom desať rokov väzňa toho istého stalinistického režimu, ktorý sám staval na nohy, za tým nasledujúcim dlhým zápasom o rehabilitáciu, ktorý ho napokon vykatapultoval až na Pražský hrad. Aj tým, ako napriek trpkým skúsenostiam vlastne ostal ešte uprostred obrodného procesu úzkoprso dogmatickým komunistom a vôbec mu nešlo ani o demokratizáciu, ani o voľajakú ľudskú tvár socializmu.

rodina.jpg

S manželom Jánom a dcérou Júliou pred emigráciou.

Vedeli ste to o ňom už v tom čase?

Nie, spolu s mnohými inými uvedomila až dodatočne, keď už získal satisfakciu a moc. Ak by som mu teraz prisúdila nejakú poľahčujúcu okolnosť, tak tú, že aj keby bol chcel niečo presadiť, tak by to mal v Prahe ťažké. Veď ako prezident bol tiež závislý od straníckych štruktúr, od sekretariátu strany, ktorý tu prakticky vládol. A Husák s ním nevedel tak virtuózne narábať ako prezident Novotný, nebol rovnako dobre školený na partajné intrigy a v tom straníckom aparáte asi nemal bohvieakú pozíciu.

Vašu dcéru neprijali na žiadnu vysokú školu. Ako vás to zasiahlo?

Mala smolu, že padla do obdobia normalizácie, keď sa niektoré metódy z päťdesiatych rokov vzkriesili. Navyše maturovala s vyznamenaním práve v čase, keď mala otca vo väzení za „poburovanie“. Ona však už s nami šesťdesiate roky intenzívne prežívala, v roku 1968 mala štrnásť rokov, veľmi živo sa o všetko zaujímala, chodila za mnou do redakcie Kultúrneho života, takže sa s nami solidarizovala, aj keď to išlo z kopca. Veľmi som ju vtedy obdivovala, že sa každý rok hlásila na vysokú, hoci my sme jej radili, aby sa s tým nejako snažila vyrovnať. Nebolo to ľahké, veď jej spolužiaci už promovali, kým ona sa ešte len pokúšala dostať na nejakú školu.

Koľko pokusov mala za sebou?

Dosiahla priam rekord: za päť rokov bola osemkrát na prijímacích skúškach. Jedným z dôvodov, prečo sme sa nakoniec rozhodli emigrovať, bolo práve to, že jej režim takto dôsledne znemožňoval štúdium. Povedala som si, že toto ponižovanie už nie som ochotná strpieť. Keď vyšla Charta 77, v ktorej sa hovorilo aj o tom, že deti rodičov, ktorí sa znepáčili režimu, nemôžu študovať, v novinách prebiehala kampaň, že je to len lož. Myslela som si vtedy, že Julku teraz demonštratívne na školu prijmú, ale nestalo sa tak.

gerad.jpg

Ako novinárka zažila aj príchod Gérarda Philipa na Slovensko v roku 1955.

Ako ste nakoniec dostali súhlas s vysťahovaním?

Takáto politika prišla zo Sovietskeho zväzu. Začalo sa to tým, keď Rusi vyhnali Solženicyna do emigrácie. My sme sa ešte pred Chartou 77 dozvedeli, že existuje uznesenie ústredného výboru strany asi v zmysle: „Ať si táhnou.“ To celé malo názov „akce Asanace“, to je dnes už známe. Takto odišli niektorí naši priatelia, napríklad historik Vilém Prečan dostal v roku 1976 vysťahovalecký pas, takisto Ján Rozner so svojou druhou ženou. V Prahe si zrejme povedali, že je im jedno, či bude vonku o jedného – hoci aj píšuceho či inak aktívneho - emigranta menej či viac, len nech je doma ticho ako na cintoríne, aby sa tu ani len lístoček na strome nepohol. Medzi disidentmi sa šíril názor, že práve preto sa odchádzať nemá. Veď kniha Ludvíka Vaculíka Český snár bola práve o tom. Aj nám odkázal, či si uvedomujeme, že na tých, čo tu zostanú, sa ujde o to viac eštebákov.

Nikdy ste rozhodnutie emigrovať neľutovali?

Nie. Len keď zomrel manžel, pomyslela som si, prečo nie som v Bratislave, kde mám svojich najbližších ľudí. O minútu nato som si však spomenula na naťahovačky okolo pohrebu Zory Jesenskej, ako lietali helikoptéry na Smrkovského pohrebe, že nebolo počuť ani slovo, ako pri pohrebe Eduarda Friša eštebáci fotografovali a striehli, či bude historik Karel Bartošek niečo hovoriť. Povedala som si, že radšej urobíme pohreb v pokoji medzi tými pár priateľmi, čo tu máme, ale bez toho, aby museli účasťou na pohrebe brať na seba osobné riziko. Takže moja nostalgia netrvala ani päť minút. Inak práve tieto situácie ukázali príšernú malichernosť režimu. Pohreb poskytoval možnosť, aby sa ľudia mohli zísť a povedať si niečo o zosnulom, rozlúčiť sa s ním. Ale oni chceli znemožniť ešte aj tento posledný prejav akejsi voľnosti, udupať poslednú trávičku až pod zem.

Zažívali ste v Slobodnej Európe, kde ste neskôr začali pracovať, skutočne novinársku slobodu alebo bol na vás občas aj tlak, len z opačnej strany?

Do veľkej miery to bol slobodný priestor. Keby sme nemali veľmi kritický postoj voči reálnemu socializmu, vôbec by sme tam predsa nešli pracovať. V čase, keď som tam prišla, vyvíjalo vedenie predovšetkým tlak na vyrovnanejšie spravodajstvo, na pokojný tón v komentároch a to na základe Helsinskej dohody o znižovaní medzinárodného napätia. Slobodná Európa sa snažila nezachádzať priďaleko, mať verifikované zdroje, zásadne nenabádala na priamy odboj, nesľubovala pri ňom pomoc.

Boli v „slobodke“ spory medzi rôznymi emigračnými vlnami?

Keď som tam koncom sedemdesiatych rokov nastúpila, bolo to všetko pritlmené, panovalo také zdvorilé prímerie, horšie to tuším bolo hneď po roku 1968, keď do rádia prišla kopa čerstvých síl priamo z Prahy a Bratislavy. Potom, keď nastúpil Ronald Reagan, sa na podnet istej slovenskej emigračnej skupiny zase začalo spochybňovať, či sa ľudia, ktorí emigrovali po roku 1968, skutočne rozišli s komunistickou ideológiou. Absolvovala som vtedy aj jeden pohovor, ale bol veľmi slušný a akceptovali ma.

Za socializmu sa o tejto stanici oficiálne nehovorilo inak ako o štvavej vysielačke.

My sme predovšetkým dávali hlas tomu, čo sa dialo doma. Boli sme pritom radi, keď boli správy už zverejnené v niektorých západných novinách, ale mali sme aj vlastné, spoľahlivé zdroje informácií, najmä z disidentských kruhov. Bolo pre nás zadosťučinením, že sa ľudia v Československu od nás dopočujú o všetkom, o čom sa vtedy doma nikdy nepísalo. Veď aj o sviečkovej demonštrácii sa mohli ľudia dozvedieť len zo Slobodnej Európy, dokonca aj Hlas Ameriky bol v tom čase opatrnejší. Vedeli sme, prirodzene, o rušičkách, ale spoliehali sme sa na to, že vždy jeden z kanálov, cez ktoré sa vysielalo, rušený nebol, aby sa naše vysielanie mohlo monitorovať pre špičky režimu.

Nad našou spoločnosťou stále akoby visel prízrak toho, koľko málo sme mali disidentov a, naopak, koľko vážených ľudí podpísalo antichartu. Ako ste to vnímali?

Vtedy to bola trpká osobná skúsenosť, sklamanie. Pokladala som to za politiku dôsledného lámania charakterov. Od normalizácie 70., ale aj 80. rokov, akokoľvek už umiernenejšej, by sa, myslím, mali ľudia konečne vnútorne dištancovať. Ale po toľkých rokoch by toto všetko asi nemalo byť rozhodujúcim momentom v spoločnosti. Vývoj ide ďalej, generácia disidentov pomaly odchádza, naopak, vidíme, ako sa dnes v Čechách spochybňuje, ba priamo odmieta ich etické posolstvo. To je však extrém, ktorý nikomu a ničomu neprospeje.

Niektorí porovnávajú študentské demonštrácie z roku ´68 s nepokojmi, ktoré vznikajú dnes na mnohých miestach sveta. Vidíte tiež nejaké paralely?

Sotva. Vtedy boli jednoznačne v popredí politické požiadavky, dnes ide o hospodársku krízu, o dôsledky globalizácie, ktorá vtedy neexistovala ani ako pojem. Ak veľmi hľadáte, je tu hádam nejaký spoločný menovateľ v tej spontánnosti, občas aj v určitej naivite, s akou sa formulujú požiadavky či hľadajú riešenia. V konečnom dôsledku sa ukazuje, že takéto hnutia predsa len rozhýbu stojaté vody. Aj keď nemajú vždy priamy a viditeľný účinok, predsa len sa niečo mení. Prinášajú pohľad z inej strany.

Nechceli ste sa po revolúcii vrátiť na Slovensko?

Prirodzene, napadlo mi to, ale dcéra už vtedy bola vydatá v Anglicku a manžel, ktorý obetavo zorganizoval našu emigráciu, už nežil. Bola som v penzijnom veku, tak som si povedala, že začínať nový život, novú kariéru je neskoro. V Nemecku som pritom ešte mala možnosť pracovať v Slobodnej Európe. Som však šťastná, že môžem zase kedykoľvek prísť do Bratislavy na Slovensko.

ag.jpg

FOTOGRAFIE - ARCHÍV AGNEŠE KALINOVEJ

Prekvapuje vás u nás niečo?

Trochu sa mi zdá, že tu nie je dostatočný záujem – dokonca ani medzi ľuďmi, ktorí dosť cestujú – o to, čo sa robí vo svete. Mám pocit, že sa Slovensko priveľmi uzatvára. Problémy sa pritom posudzujú niekedy až príliš pesimisticky, nevidíte možné riešenia. Chápem, že tridsiatnici si už socializmus nepamätajú, a tak sa oprávnene dívajú kriticky na to, čo majú. Ale želala by som si väčšiu schopnosť porovnávať sa so svetom a dívať sa na všetko aj s nadhľadom, ba s úsmevom. Určite ma v tom ovplyvnil môj manžel, ktorý vedel aj na smutnej situácii vidieť jej absurdnú polohu. Dôležité je nebrať ani seba, ani to všetko ostatné až tak vážne.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  2. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€
  3. Ako sa zbaviť chladnej podlahy
  4. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  5. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  6. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  7. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  8. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások
  9. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť
  10. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií
  1. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  2. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  3. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  4. Nová michalovská nemocnica otvorí brány: toto musíte vidieť!
  5. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  6. Mladí vodiči preferujú čoraz silnejšie autá
  7. Ako sa zbaviť chladnej podlahy
  8. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások
  9. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť
  10. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií
  1. 3 pravidlá pre lepší dôchodok 7 501
  2. Moskva alebo Petrohrad? 5 311
  3. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 3 008
  4. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€ 2 991
  5. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky 2 974
  6. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií 2 389
  7. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu 2 294
  8. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 2 221
  9. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť 1 464
  10. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 1 240

Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Ak sa bude chcieť pacient objednať, vyšetrenie nech si zaplatí sám

Minister zdravotníctva Tomáš Drucker chce zmeniť spôsob objednávania pacientov.

DOMOV

Dobré ráno: Fico má strach? Zase sa pustil do prezidenta

Prečo Fico zaútočil na Kisku? A čo sa deje v Smere?

SVET

Mariňák: Ak ponorku nájdu, námorníkov aj tak nezachránia

Stratenú argentínsku ponorku by mohol nájsť sonar, hovorí Ross Hall.

KOMENTÁRE

Poplatky za objednanie? Nápad sa tvári životaschopne

Ľudia si za doplnkové ordinačné hodiny priplatia.

Neprehliadnite tiež

Domov

Kiska sa stretol s mexickým prezidentom. Je to začiatok novej etapy vzťahov, vraví

Mexiko je pre Slovensko podľa Kisku najdôležitejším obchodným partnerom v Latinskej Amerike.

Domov

Dobré ráno: Fico má strach? Zase sa pustil do prezidenta

Prečo Fico zaútočil na Kisku? A čo sa deje v Smere?

Domov

Školskí odborári nie sú spokojní s kolektívnou zmluvou, nezvyšuje platy na vysokých školách

Platy štátnych a verejných zamestnancov sa od januára 2018 zvýšia o 4,8 percenta.