Pravicové strany SDKÚ, SMK, ANO a KDH dosahujú približne rovnaké súhrnné preferencie ako tandem Smer-HZDS. Rozhodovať teda bude to, ktoré z menších strán si vybojujú miesto v parlamente a ktoré naopak priradia hlasy svojich voličov k prepadnutým.
V tejto situácii prišla DS s riešením, ktoré je na slovenské pomery až prekvapivo racionálne - stiahla kandidatúru s tým, že odporúčala svojim voličom vybrať si ideovo najbližšiu SDKÚ.
Demokratická strana by mala šancu postúpiť, ak by sa v posledných prieskumoch verejnej mienky približovala k 5-percentnej hranici, alebo by bol dôvod predpokladať, že sa pre ňu rozhodne dostatočné množstvo zatiaľ nerozhodnutých. Efekt „taktického volenia“ sa však prejavoval už pred voľbami a s blížiacim sa 20. septembrom stále viac voličov DS označuje radšej väčšie pravicové strany.
Z hľadiska volebných programov má s demokratmi mnoho spoločné SDKÚ, ANO, ale aj KDH. V situácii, keď mal pravicový volič opticky plnohodnotnú ponuku „silných“ strán, sa „déeske“ samostatne preraziť nepodarilo. Nie je teda ani dôvod predpokladať, že by sa vo voľbách k DS prihlásilo „nadkritické“ množstvo nerozhodnutých. Navyše preferencie DS z relatívne sľubných výsledkov časom klesli približne na 1 percento. To znamená, že mohli reálne zabojovať už len o prekonanie 3-percentnej hranice a získanie štátneho finančného príspevku. Nie je isté, či by ju dosiahli, isté však je, že by oslabili parlamentné pravicové strany o počet percent, ktorý by sa im vo voľbách podarilo získať.
Dohoda s SDKÚ o spoločnom povolebnom postupe a stiahnutie kandidátky je teda zodpovedným riešením - snáď ho možno považovať za jednu z prvých lastovičiek moderného politického myslenia na Slovensku.
Problém s „taktickým volením“ však budú mať pred voľbami aj ďalšie strany. Tento efekt sa bude menej týkať strán, ktoré majú oporu medzi voličmi s nižším vzdelaním - podľa prieskumov verejnej mienky 50 percent Slovákov nevie o existencii 5-percentnej prahovej klauzuly na vstup do parlamentu. Paradoxne, Anne Malíkovej by lepšia informovanosť voličov národných strán o tejto skutočnosti mohla pomôcť - jedinou šancou SNS je získanie niekoľkých strategických percent od P SNS.
HZD po prvom boome zaznamenáva klesajúci trend a v posledných výsledkoch už bolo pod 5 percentami - ich úspech môžu spôsobiť skôr chyby HZDS ako vlastné stratégie.
SDA je napriek „podpäťpercentným“ preferenciám stále reálnym hráčom o parlamentnú budúcnosť - v jej prospech hovorí najmä to, že nekandiduje žiadna silnejšia ľavicová strana (ak nerátame KSS, ktorú zrejme časť voličov v prieskumoch označuje na protest, než ako stranu, ktorú skutočne budú voliť). SDA, na rozdiel od SDĽ, má šancu získať strategické hlasy aj od nerozhodnutých voličov pre zmenu. Šancou SDĽ je zmena rozhodnutia časti dnešných priaznivcov KSS.
