Kandidáti na poslancov strany Smer údajne podpísali vyhlásenie, v ktorom sa zaväzujú vzdať sa poslaneckého mandátu, ak po voľbách opustia parlamentný klub strany. Predseda Smeru Robert Fico vyhlásil, že je to morálny záväzok, ktorý „prispeje k stabilite politického systému“. Povážlivé a nebezpečné sú jeho slová, že ak by to záviselo od neho, okamžite urobí zmenu ústavy a zavedie imperatívny mandát. Teda pravidlo, podľa ktorého ak poslanec opustí stranu, za ktorú bol zvolený, musí opustiť parlament a strana môže dosadiť nového poslanca.
Fico buď nepozná základné pravidlá liberálno-demokratickej štruktúry vládnutia, alebo ak ich pozná, tak nimi otvorene opovrhuje. Obidve možnosti sú nebezpečné. S tým rozdielom, že neznalosť sa dá napraviť. Avšak suverenita, s akou vystupuje a obhajuje svoje kontroverzné tvrdenia, ma napĺňa obavou, že svoje postoje má zafixované a priestor na reflexiu je minimálny. Zatiaľ som nečítal o jedinom kroku, o jedinom Ficovom rozhodnutí, o ktorom by vyslovil čo len najmenšie pochybnosti. Možno mu v tom pomáha jeho právnické vzdelanie, ktoré v jeho nositeľoch často vyvoláva pocit neomylnosti.
Prečo by mali kandidáti Smeru podpisovať záväzok, ktorý je aj tak právne nevymáhateľný? Čo nám to hovorí o predsedovi a o „jeho“ kandidátoch? Smer je strana jedného muža a jedného imidžmejkra, ktorí si vytvorili formu a potom ju vyplnili obsahom. Ideami o nič nehovoriacich tretích cestách a o „nových“ tvárach, ktoré by inak v politike nemali šancu. Veď ako by sa tam dostal taký akademický Dušan Čaplovič a ako by sa do nej vrátil filozofujúci Boris Zala? Budú v parlamente len vďaka Ficovi a jeho neskromnej kampani. Perspektíva sa mení, ak ten istý politik vyhlási, že by presadil imperatívny mandát.
Navonok sa imperatívny mandát môže zdať ako stabilizujúci prvok, no cena takejto stability je pre demokraciu vysoká a nebezpečná. Parlament je len vtedy demokratický, ak poslanci môžu rozhodovať o svojom hlase slobodne. Nezastupujú okrsok, ktorý ich zvolil, alebo stranu, ktorá ich nominovala. Zastupujú celok, celú krajinu, a ak ich strana núti do hlasovania proti prosperite celku, spreneverujú sa nielen svojmu svedomiu, ale i duchu demokratického zákona.
Môžete namietať, že Fico to možno tak nemyslel, ale spomeňme si na jeho pôsobenie ako zástupcu Slovenska pri Európskom súde v Štrasburgu. Čo sa vtedy stalo. Poslanci HZDS pred voľbami v roku 1994 tajne podpísali pred notárom prázdnu stranu papiera. Keď sa poslanec Gaulieder v roku 1996 rozhodol, že vystúpi z klubu HZDS, predseda parlamentu, istý Ivan Gašparovič, dostal list, v ktorom podpísaný Gaulieder žiada o odchod z parlamentu. Aj keď Gaulieder úporne tvrdil, že nijaký taký list neodoslal (všimnite si - nevravel, že nepodpísal) a že z parlamentu odísť nemieni, väčšina v zákonodarnom zbore „vyhovela“ jeho žiadosti v liste. Hoci imperatívny mandát neexistoval, HZDS si ho prefíkane na svojich poslancov vymyslelo a žiaden iný poslanec už hnutie neopustil.
Tento prípad sa dostal až pred Európsky súd a „záujmy“ republiky toho času zastával poslanec SDĽ Robert Fico. Obhajoval postoj, že nič nezákonné sa nestalo. Neskôr to vysvetľoval tým, že jeho najvyšším záujmom bolo zastávať záujmy republiky. V tomto prípade to bolo neusvedčiť Mečiarovo Slovensko z hrubého porušovania zásad právneho štátu. Ako demokrat, ako právnik a aj ako Slovák postupoval Fico v Štrasburgu práve proti záujmom svojej krajiny a proti jej povesti v zahraničí.
Na otázku novinára, či mu nepripomína vyhlásenie kandidátov strany Smer Gauliederov prípad, Fico odpovedal: „Žartujete.“ Má pravdu. Perfídnosť tajného podpisovania prázdneho kusa papiera poslancami HZDS v roku 1994 nemá nič spoločné s verejným podpisovaním poslancov strany Smer. No dve veci sú jasné - Fico si je dobre vedomý, ako protiprávne konal v Štrasburgu. Z toho by mu malo byť zároveň jasné, aký nebezpečný je imperatívny mandát pre demokraciu na Slovensku. Možno mu to jasné nie je. Je však možné, že si toho vedomý je a potom jeho ambícia viesť Slovensko po voľbách neveští nič dobré pre budúci vývoj tejto krajiny.
Autor: Samuel Abrahám(Autor je politológom a vydavateľom)
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
