Chvíľu to vyzeralo takmer dobre. Predseda DS Ľudovít Kaník v mene svojej strany odvolal kandidatúru v nadchádzajúcich voľbách. Vzdal sa v prospech Dzurindovej SDKÚ. Iba krátko to však vyzeralo ako gesto rozmýšľajúceho politika, ktorý vie odhadnúť reálne volebné šance vlastnej strany. V skutočnosti však nešlo o nejaké úprimné gesto, ale o Kaníkov konský handel.
Naplnil do bodky svoju povesť, ktorá o ňom vypovedá skôr ako o obchodníkovi než politikovi, a predal sa. Podľa slov jeho spolustraníka Jána Langoša tak spravil po osobnom rozhovore s Ivanom Miklošom z SDKÚ, a to za 6 miliónov korún. Nepredal však iba seba, ale aj mnoho iných ľudí, ktorých sa na to vôbec nepýtal. Napríklad tých z Budajovej DU alebo tých, čo chceli voliť DS.
Je pravda, že mu možno len ťažko vyčítať, že tvrdo obchodnícky zvážil možnosti DS. Určite nechcel riskovať volebné fiasko a radšej si výsledok, aspoň finančný, poistil dopredu. A nie je až také podstatné, či to bolo presne tých 6 miliónov, ako tvrdí Langoš, alebo suma, o ktorej hovorí zmluva s SDKÚ. Podľa nej sa ,,SDKÚ zaväzuje, že do pätnástich dní po obdržaní štátneho príspevku na úhradu volebných výdavkov za parlamentné voľby v roku 2002, poskytne DS jednu pätinu tohto príspevku na úhradu výdavkov“.
Podstatným ostáva, že Kaník ako politik sa rozhodol nedať svojim voličom možnosť voliť stranu, ktorá im je blízka. Naopak, ponúkol im stranu, ktorú - ak by o ňu mali úprimný záujem - by volili aj bez jeho výzvy. Nie je ťažké uhádnuť, prečo konal takto. Z textu zmluvy s SDKÚ to jasne vyplýva. Majú za to byť primátorské stoličky pre kandidátov DS a „fleky“ v orgánoch verejnej moci na rôznych úrovniach pre kaníkovcov.
Kaník opäť dokázal, že nevedie stranu, ale súkromnú firmu, ktorá by sa mohla pokojne nazývať aj Kaníkov úrad práce. Predseda DS tesne pred voľbami presvedčil hádam všetkých, že politika mu má, a jeho mnohým priateľom tiež, zabezpečiť pracovné príležitosti. Aj preto nie je až také neprijateľné, že sa stiahol z volieb. Voliť ho by bolo vlastne chybou.
