Tvárila sa ako dobrodinec, ale ženy bila. Cez deň boli upratovačky, v noci prostitútky, rozpráva o svojej práci Lívia Miklianová z UNICEF.
Existuje relevantný výskum, ktorý ukazuje, koľko je na Slovensku týraných či zneužívaných detí?
Nie. Máme tu spracovaný iba čiastkový prieskum, ktorý realizovala neziskovka Náruč. Odhad hovorí o 20 percentách týranej či zneužívanej detskej populácie. Je to problém, lebo na to, aby sa dala vytvoriť kvalitná národná stratégia ochrany detí, potrebujeme validné údaje z celej krajiny. Tie nemáme.
Prečo neurobil taký výskum UNICEF? Pôsobí u nás 20 rokov.
Urobil, ale bol zameraný na dodržiavanie Dohovoru o právach dieťaťa, nie na tému zneužívania a týrania detí. UNICEF primárne rieši finančné zbierky a distribúciu týchto zdrojov deťom vo svete.
Dobrým nástrojom na získavanie informácií o deťoch na Slovensku je však naša Linka detskej istoty, ktorá funguje nonstop. Relevantný výskum je taká nákladná vec, že naša neziskovka ho nedokáže finančne pokryť.
S akým rozpočtom u nás hospodárite?
Okolo 240 až 250-tisíc eur ročne.
Koľko z tých peňazí ide na réžiu, teda na personálne a prevádzkové náklady?
Len zlomok, konkrétne jedna pätina financií ide na celkovú administráciu a organizáciu odborných aktivít.
Linka detskej istoty je celoslovenská. Kde všade zabezpečujete priamu intervenciu a poradenstvo v rodinách?
Len v Bratislavskom samosprávnom kraji, na ktorý sa vzťahuje naša akreditácia. Opäť sme pri financiách, na celoslovenskú pôsobnosť, žiaľ, nemáme.
Ja sa opäť vrátim k neexistencii poriadneho výskumu. Keby bol, možno by sa ukázalo, že efektívnejšie by bolo pôsobiť v inom kraji, nie bratislavskom. Nik dnes nevie, či viac týraných alebo zneužívaných detí nie je na Orave, východe, strednom Slovensku alebo juhu Žitného ostrova.
Určite, lenže v každom kraji je minimálne jedna organizácia, ktorá sa venuje tejto činnosti, všade tiež pôsobia úrady práce, sociálnych vecí a rodiny. Navyše ak sa k nám dostane oznámenie o týraní dieťaťa z inej časti Slovenska, neignorujeme ho, ale posunieme na správne miesto.
Ak ste teda z Michaloviec a zavoláte na Linku detskej istoty, že váš sused zneužíva svoje dieťa, dáme podnet priamo na ÚPSVaR v Michalovciach a zároveň ho požiadame o spätnú väzbu, aby sme vedeli, ako to celé dopadlo.
Ak nás nepustia, oslovíme sociálku
Poďme na praktické kroky. Niekto sa vám ozve, že má podozrenie na týrané dieťa vo svojom okolí. Čo konkrétne urobíte?
Ak pôjde o prípad v bratislavskom kraji, kontaktujeme príslušnú sociálku a iniciujeme spoločnú návštevu v danej domácnosti.
Každý na to môže reagovať rôzne – pustiť vás dnu, ale vás aj vyšmariť.
Každý má právo nepustiť nás do bytu, lebo nemáme súdne povolenie na prehliadku bytu. Môže nám to oznámiť slušne aj drzo. Ak však máme dôvodné podozrenie, že za dverami je naozaj ohrozené dieťa, okamžite voláme políciu. V ostatných prípadoch, keď nás rodina nepustí do svojich priestorov, kontaktujeme sociálku. Tá si potom rodiča predvolá.
OK, on tam príde, bude slušný, ale akékoľvek zneužívanie či týranie poprie. Psychopati dokážu pôsobiť na verejnosti veľmi slušne. Moderátor BBC Jimmy Savile desiatky rokov sexuálne zneužíval stovky detí.
Samozrejme, ale niektoré veci môžete vidieť na prvý pohľad. Dotyčný sa nezdá dôveryhodný, veľa záleží na akejsi „pocitológii“. Ak nespolupracuje, sociálka, ale aj my ako akreditovaný subjekt, máme právo osloviť lekára dieťaťa a jeho školu. Lekár dieťa vyšetrí, a ak sa týranie potvrdí, kontaktujeme políciu. Máme s ňou výbornú spoluprácu.
Na návštevy rodín na základe anonymného či neanonymného podnetu chodíte vždy len s pracovníkmi sociálky?
Nie. Ak nás niekto osloví, môžeme ísť do rodiny aj bez jej úradníkov. Kontaktujeme ju však hneď, ako rodina odmietne spolupracovať alebo nám neotvára dvere ani pri opakovaných návštevách.
Tyrani si často myslia, že deťom nerobia nič zlé
Koľko prípadov týrania či zneužívania detí ročne vám ľudia nahlásia?
Veľmi veľa, len v bratislavskom kraji sú to stovky prípadov ročne.
Ako rýchlo reagujete? Keď sme testovali sociálky, tri z pätnástich nás ignorovali ešte aj tri dni po oslovení.
Do rodiny sa osobne vyberieme ešte v deň, keď príde podnet. Tam niet na čo čakať.
Koľkí sa zataja alebo vás vyhodia od dverí?
Deväťdesiatdeväť percent ľudí s nami bez problémov spolupracuje.
Koľko nahlásených podnetov sa ukáže ako neopodstatnených? Nedávno sme písali o prípade, keď jednu matku neodôvodnene, ale zato opakovane nahlasovala jej blízka príbuzná.
Osemdesiat percent podnetov je relevantných, zvyšných dvadsať percent sú nespravodlivé obvinenia.
A napriek tomu vás do bytu či domu pustí až 99 percent rodín?
Problém je v tom, že rodič, ktorý týra svoje dieťa, je často presvedčený, že vlastne nerobí nič zlé, že jeho konanie je normálnou súčasťou či formou výchovy.
Dostali ste sa do bytu, potenciálny tyran vám spraví kávičku. Čo bude nasledovať?
Najskôr ho oboznámime s tým, kto sme, prečo sme prišli, čo je naším cieľom. Meno človeka, od ktorého prišiel podnet, neprezradíme, bolo by to kontraproduktívne. Naším klientom je dieťa, chránime jeho práva.
Dotyčný sa, samozrejme, môže vyhovárať, v horšom prípade nám dieťa ani neukáže, nepustí nás za ním. V tom lepšom s tým nemá problém a môžeme sa s ním porozprávať alebo ho aspoň vidieť. Prejavy týraných a zneužívaných detí pritom bývajú dosť jasné.
Tým si nie som istý. Dieťa môže byť prirodzene bojazlivé, zakríknuté, prípadne má mať modriny vďaka tomu, že je hyperaktívne a vonku sa s niekým pobilo, alebo sa decká jednoducho naháňali. Modriny a ustráchanosť nemusia byť prejavom týrania.
Súhlasím, ale podľa mňa dokážete pozorovať, čo ešte je bežná modrina a čo už nie, či je menšieho alebo väčšieho rozsahu. Sama som bola svedkom prípadu, keď sme prišli do rodiny a dieťa krvácalo, prípadne sa triaslo pri každej vete rodiča.
Jasné, ale ak má monokel pod okom, neviete hneď, či mu ho urobil otec, spolužiaci v škole, alebo vznikol neobratnosťou pri hre. Nevravím o prípadoch, keď je týranie úplne jasné, ale práve o tých, ktoré sa nedajú rozlíšiť návštevou v rodine.
Samozrejme, niektoré deti majú toľko energie, že sa dokážu poudierať v rámci bláznenia aj samé. V takom prípade však požiadame rodiča o súhlas s vyšetrením dieťaťa u odborníka.
Ak odmietne?
Obrátime sa na sociálku, a tej už musí vyhovieť.
Kto robí dané vyšetrenie?
Detský psychológ, ktorý s ním strávi dlhší čas. Psychológovia majú pomerne presné diagnostické metódy a škály, ktorými dokážu zistiť, aká je skutočnosť, či je dieťa týrané psychicky, fyzicky alebo dokonca oboma spôsobmi. Dokážu pritom brať do úvahy aj sociálne prostredie, v ktorom dieťa vyrastá. Ak psychológ potvrdí, že je týrané alebo zneužívané, oznámi sa to polícii.
Akí psychológovia robia tieto vyšetrenia? Nejde aj o čerstvých absolventov po škole?
V žiadnom prípade. U nás je podmienkou minimálne desaťročná prax v oblasti diagnostiky. V rámci intervencií v rodine s nami spolupracujú dve psychologičky. Do rodín teda chodíme vo dvojiciach tak, že kombinujeme sociálneho pracovníka a psychologičku.
Som veľmi rada, že práve teraz máme za sociálnych pracovníkov mužov. Je to dobré už len pre budenie istého rešpektu a autority, prípadne aj na ochranu psychologičky v prípade, že by niektorý z rodičov reagoval mimoriadne agresívne.
Odovzdaním prípadu polícii sa pre vás práca v konkrétnej rodine končí?
Ak o to rodič prejaví záujem, pokračujeme v spolupráci, snažíme sa ho nasmerovať. Ak nechce, nemáme šancu. My osobne však musíme mať pocit, že sme pre dieťa urobili všetko. Ak rodič pomoc odmietne, naozaj nemôžeme spraviť viac.
Mnohé prípady sú také, že nejde o jasné týranie, ale pohybuje sa to na hranici s tým, že rodič si to len neuvedomuje. Tam je slušná šanca naviesť ho k tomu, aby sa zmenil. Musí však mať vnútornú motiváciu. Priznávam však, že takých je málo. Ak niekto tvrdo zneužíva či týra vlastné dieťa, je to súčasť jeho osobnostnej výbavy, a tú zmeníme len ťažko. On vlastne to, že dieťaťu ubližuje, nevníma. Ide o absenciu a zlyhávanie rodičovských zručností.
Bola to chyba, ale cvičené deti pri prešetrovaní odmietam
Jedna matka v roku 2007 zažila, že si pracovníčka UNICEFu priviedla na intervenciu do rodiny dieťa. Citujem ju: „Mala so sebou dieťa, ktoré sa zámerne celý čas bavilo so synom a kládlo mu zvláštne otázky typu: A si tu šťastný? Ukážeš mi hračky? A toto je naozaj tvoja posteľ? A tie hračky más k dispozícii naozaj každý deň? Mala som pocit, akoby na preverovanie používali vycvičené dieťa.“ Keď sme to zverejnili, reagovali ste, že je to vylúčené. Nakoniec sa ukázal opak.
Prešetrili sme to a, žiaľ, zistilo sa, že to dieťa tam naozaj bolo. Šlo o neštandardné, nešťastné a náhodné okolnosti. Takýto prípad sa za tie roky stal len raz a nesmierne si vážim, že tá pracovníčka sa k tomu aj po rokoch priznala, hoci mohla zatĺkať. Všetci sme z toho boli prekvapení, lebo naozaj sme boli presvedčení, že takáto situácia nemohla nastať.
Čo sa vtedy stalo?
V čase, keď sa šla prešetrovať situácia v rodine dotyčnej matky, hospitalizovali dcéru našej pracovníčky. Nemala kde dať svojho vnuka, a tak ho vzala so sebou. Nebolo to profesionálne, tá návšteva sa mohla presunúť na iný termín. Bola to chyba. Cvičené deti, ktoré by sme zneužívali na vyšetrovanie rodín, však tvrdo odmietam, v tomto prípade to bolo nedorozumenie.
Niektorí rodičia považujú občasné výchovné facky alebo „vycápanie“ po zadku za prijateľné, iní by dieťa nikdy neudreli a vnímali by to ako zlyhanie svojej výchovy. Kde je hranica, pri ktorej už môžeme hovoriť o týraní?
To je veľmi individuálne. Ja osobne za týranie považujem také správanie sa rodičov voči dieťaťu, ktoré ho môže poškodiť fyzicky alebo psychicky. Záleží aj na tom, či je dieťa zdravé, hendikepované, či má naplnené svoje biologické a psychické potreby.
Tak inak – ak dá niekto dieťaťu výchovnú facku, je to v norme?
Myslím si, že takéto situácie sa majú zvládať inou cestou. Sme však ľudia, a tak sa dá pochopiť, že rodičovi pubertiaka prasknú nervy. Je však otázne, akou silou ho udrie, ako často to urobí a podobne.
Ak však bude za každú maličkosť fackať malé dieťa, je to za hranicou normálnosti. Facka nemá byť výchovná metóda, ale za istých špecifických okolností môže byť súčasťou riešenia istého problému.
Vezmime si tínedžera, ktorý sa dal na drogy. Sú prípady, keď rodičia vo výchove nezlyhali a dieťa sa napriek tomu vymklo z normálu? Alebo je to vždy chyba rodičov, ktorí za celé roky nedokázali potomkovi nastaviť správne hodnoty?
Vôbec to nemusí byť chyba rodičov. Dieťa môžu vychovať správne a potom ho ovplyvní iné prostredie, napríklad rovesnícke. Človek je natoľko zložitý a individuálny tvor, že hádzať vinu len na rodičov, ktorí sa snažili vychovať ho slušne, nie je také jednoduché. Treba brať do úvahy aj intelekt dieťaťa, jeho túžbu po zážitkoch, zvedavosť.
Volajú osamelé aj šikanované deti, top témou je sex
Kto najčastejšie voláva na Linku detskej istoty s číslom 116 111?
Zväčša samotné deti. Prípady rozdeľujeme do viacerých kategórií. Jednu z nich tvoria tie, ktoré potrebujú s niekým komunikovať, vyrozprávať sa, lebo okolie vrátane rodičov sa im dostatočne nevenuje. Mnohí rodičia totiž trávia celé dni v práci v snahe zaplatiť hypotéku, a tak im na deti neostáva čas, pričom si to ani neuvedomujú. Pri týchto deťoch netreba zasahovať, stačí sa s nimi porozprávať. Mnohé deti takto volajú opakovane.
Ďalšiu kategóriu tvorí kto?
Deti, ktoré majú problémy súvisiace s určitými odlišnosťami – napríklad s odstávajúcimi ušami, hrubými okuliarmi, lacnejším oblečením, mobilom, jednoducho tie, ktorým sa ostatní posmievajú, lebo sú iné alebo niečo nemajú. Neraz ide až o školskú šikanu, a to nielen zo strany spolužiakov, ale aj učiteľov. Vtedy už v prípade, že nám dieťa povie svoje údaje o sebe alebo o škole, zasahujeme.
Volajú aj deti, ktorých trápia problémy s dospievaním?
Veľmi často. Majú otázky o sexe, ten je dokonca top témou. Dievčatá trápi menštruácia, či je v poriadku orálny sex, či z neho možno otehotnieť, otázky o antikoncepcii, ako sa prejaviť na prvom rande a podobne.
Ďalšou častou témou sú rôzne vzťahy v rodine – od toho, že sa niekto háda so súrodencom až po to, že mu babka prikazuje piť príliš sladký čaj. Chcem tým povedať, že niektoré deti trápia veci, ktoré by iným prišli ako banality. Poradiť však musíme a chceme všetkým.
Tresty? Podvýživa, podchladenie, pálenie, rezanie, škrtenie
Vyhrážajú sa deti aj samovraždou?
Určite. Našťastie dopadli dobre, práve pri nich sa opakovane ukázal význam celej prevádzky tejto linky.
Koľkí ľudia sedia na linke? Smerujem k tomu, že ak práve riešite niekoho problém so sexom, ďalšie dieťa sa nedovolá, hoci mu môže ísť o život.
To sa nestane, lebo cez deň tam sedia traja ľudia, medzi piatou a deviatou večer dokonca štyria, v noci minimálne dvaja. K dispozícii sú tri nonstop obsluhované telefóny, takže vieme riešiť tri prípady naraz. Jeden z tých ľudí, čo tam sedí, je supervízor, ktorý v prípade, že nastane vážna situácia a konzultant si s ňou nevie poradiť, okamžite preberá hovor na seba.
Predpokladám, že pri vyhrážkach samovraždou to riešite tak, že dieťa držíte na linke a zároveň za ním pošlete záchranku.
Samozrejme. Snažíme sa zistiť, kde sa dieťa nachádza. Dištančné poradenstvo má práve tú nevýhodu, že nevidíte gestá a mimiku dieťaťa, takže mnohé treba odtušiť a predvídať. Hneď ako sa podarí dieťa lokalizovať, kontaktujeme záchranku a políciu. Tak sa to udialo aj v spomínaných dvoch prípadoch. Telefonát s jedným z tých detí trval až štyri hodiny, čakali sme totiž, kým nebudeme mať istotu, že je naozaj v bezpečí.
Čo všetko dokážu rodičia vyviesť svojim deťom?
Videla som naozaj všeličo – deti žijúce s rodičmi v celtovom stane, vo výmenníkovej stanici, v kanáli, v záhradných chatkách či garážach. Deťom však neubližujú len sociálne slabé rodiny, riešili sme aj také, ktoré mali slušný majetok a zabezpečenie, teda navonok veľmi usporiadané.
Aktuálne sa zaoberáme prípadom, kde deťom zomrela matka a otec bezdôvodne bráni ich kontaktu so starými rodičmi z matkinej strany. Nekomunikuje so sociálkou, manipuluje deti, psychicky ich vydiera. Iní zase svoje deti pokojne týrajú tým, že im nedávajú jesť, teda sú podvyživené, iné sú podchladené, lebo nemajú zimnú obuv, dokonca sme riešili aj akútnu intoxikáciu psychotropnými látkami.
Rodič dal zámerne svojmu potomkovi drogy?
Presne tak. Niektorí rodičia zase nevenujú dostatočnú pozornosť tomu, aby zabezpečili lieky v domácnosti, a tak k nim deti majú prístup. Keď prehltnú nejaké tabletky, nič si z toho nerobia, vraj sa nič nestalo, veď čo je na tom, ak si vzalo nejaký ten diazepam. Častým javom je aj takzvaný „Münchhausenov syndróm by proxy“.
Problémom sú však nielen tresty ako hladovanie či nedostatočné oblečenie, stáva sa aj to, že 14-ročné dieťa nemá kľúče od bytu a musí stáť päť hodín na ulici, kým sa rodičia nevrátia večer z práce.
Pri bitkách tiež existuje široká škála – od tých, ktoré si ešte ako tak vieme predstaviť až po pálenie žehličkou, hasenie cigariet na tele, rezanie či dokonca škrtenie. To sú strašné prípady. A, žiaľ, riešime aj sexuálne zneužívania dospievajúcich dcér vlastnými otcami. Navonok ide o bežné a usporiadané slušné rodiny, pod povrchom sa však dejú otrasné veci. Jeden taký sme mali nedávno.
Dobrodinec ako násilník
Konkrétne?
Chovankyňa reedukačného domova sa v sedemnástich vrátila domov tehotná. Matka alkoholička sa o ňu nevládala postarať, tak ju oslovila a presvedčila istá pani. Vystupovala ako dobrodinec, pričom okolo seba zgrupovala práve prípady, ktoré vyšli z rôznych ústavov.
Dievčina potom porodila, my sme sa o nej dozvedeli, keď malo dieťa už tri roky. Nedokázalo sa totiž adaptovať na predškolské prostredie, správalo sa nezvládateľne, a tak nás oslovila sociálka s tým, aby sme zabezpečili psychologickú pomoc matke aj dieťaťu.
Navonok však u tej pani, čo vystupovala ako dobrodinec, bolo všetko v poriadku. Vždy bolo navarené, upratané, nemali sme sa čoho chytiť. Stále sme však vnútorne cítili, že je to hrané, že sa tam niečo skrýva. Neexistovali však relevantné dôkazy, problémy dieťaťa totiž mohli spôsobovať aj iné faktory.
Nakoniec ste ich našli?
Našťastie áno. Tým, že som si s matkou dieťaťa vybudovala dôverný vzťah, otvorila sa a prezradila, ako to celé funguje. Tá žena totiž všetkým, čo u nej bývali, zadržala doklady. Keďže vlastnila firmu na upratovanie, museli počas dňa makať na rôznych adresách. V noci ich zase postavila ku Slovnaftu, kde museli šliapať.
Prosím?
Len za jedlo a ubytovanie. Popri tom ich tá žena ešte aj mlátila. Spomínané dieťa pritom bolo svedkom takéhoto spôsobu života, a tak reagovalo práve nezvládateľným správaním. Pasáka tým dievčatám robil ďalší človek, čo býval u tej ženy – invalidný dôchodca, ktorého tiež oberala o celý dôchodok.
Všetko som sa dozvedela, keď mi tá matka nechala vo dverách lístok vo dverách kancelárie, aby som sa jej súrne ozvala. Keď som o ôsmej večer zavolala, priznala, že už to nezvláda, či po ňu neprídem k Slovnaftu. Potom sme si sadli do auta a vypočula som si všetko, čo ju ťažilo.
Vzali ste ju na políciu?
Áno, ale tá to najskôr neriešila dostatočne. Keďže som však už predtým ako streetworkerka pracovala s osobami v sexbiznise, vedela som, že sa musím obrátiť vyššie. Oslovila som preto Úrad boja proti organizovanej kriminalite, ktorý pracuje aj na obchodoch s ľuďmi. Okamžite nám pridelil dvoch policajtov a tí odviedli veľmi profesionálnu prácu. Do troch mesiacov bola tá žena vo väzbe a nakoniec ju odsúdili na šesť rokov.
V rámci vyšetrovania sa inak prišlo aj na to, že svoje zverenkyne nútila zoznamovať sa na inzeráty so staršími pánmi. Potom ich vydala a prepísala na seba nehnuteľnosti, ktoré vlastnili. Za jeden takýto podvodný prevod bytu ju už aj odsúdili. Prípad sa totiž medializoval a zrazu sa začali hlásiť ďalší okradnutí.
Ako skončila tá matka s dieťaťom?
Dnes má stabilného partnera, bývanie, dieťa v škole prospieva. Happyend.
Rozhovor bol autorizovaný, Lívia Miklianová v prepise nič nezmenila.
Medzititulky: redakcia
Beata
Balogová
