Po Mečiarovom zákaze sa tím okolo Karola Ježíka nevzdal a vzniklo SME. Ako napísal v prvom úvodníku, noviny sa narodili z vnútornej potreby, keď redakcia nechcela prísť o slobodný priestor, ktorý si za tri roky od novembra 1989 vybudovala. Tento príbeh im dáva silu dodnes.
Mal to, čo vtedajší novinári používali málo. Novinársku intuíciu, odvahu i schopnosť vidieť veci v súvislostiach. V roku 1989 bol športovým novinárom, ale nechal sa vyslať do Prahy, aby písal o udalostiach, ktoré viedli k pádu komunistického režimu a najväčšej zo spoločenských zmien v 20. storočí. Dvadsiateho novembra mal v Smene článok o hádzanej, o deň neskôr reportáž z Václavského námestia. Karol Ježík vtedy povedal, že sa z Prahy vrátil iný, než aký tam išiel.
Iná Smena
Smene začal zakrátko šéfovať úplne inak, ako to vtedy poznali novinári v straníckom denníku Pravda či v odborárskej Práci. Šéfredaktorom denníka, ktorý vydával od roku 1953 Ústredný výbor Socialistického zväzu mládeže, sa Karol Ježík stal v roku 1990 ako 37-ročný.
„Názor sa vtedy nenosil. Karol ho mal a chcel, aby ho mali aj noviny, ktoré dovtedy nemali vlastných komentátorov. V Smene sme robili všetci všetko, písali sme aj spravodajstvo, ale už sme komentovali udalosti. Neskôr, pol roka po vzniku denníka SME, v roku 1993 vznikla komentátorská strana, ako vyzerá dnes,“ spomína vtedajší komentátor novín Róbert Kotian.
Ježík mal zriedkavú novinársku intuíciu a odvahu ísť za ňou. Deň po víťazstve HZDS a Vladimíra Mečiara vo voľbách v júni 1992 vyšiel stále ešte štátny denník Smena s čiernym rámčekom na titulnej strane. Jasne vyjadril to, čo väčšine ľudí na Slovensku došlo až po niekoľkých rokoch. Že komunizmus strieda iná forma jednej vlády a strany – mečiarizmus.
Za to, že to v denníku s nákladom 115-tisíc výtlačkov povedal nahlas, ho pár dní po vzniku samostatného Slovenska odvolali z funkcie šéfredaktora. Oficiálne z ekonomických dôvodov, hoci v tom roku skončil denník so ziskom 6,7 milióna korún.
Karol Ježík po odvolaní napísal, že „moc vtrhla do redakcie buldozérom“. Takmer 90 percent redaktorov si to myslelo tiež a odišlo s ním. „Vytriedili sa tí, ktorí verili Karolovej vízii, že noviny majú byť nezávislé, slobodné, aj keď to znamená riziko, že nevydržia dlho,“ spomína Kotian.
Odvolanie Karola Ježíka prišiel do redakcie oznámiť vtedajší poslanec HZDS Vladimír Bajan.
Chaos a zázrak
Nový denník SME vyšiel 15. januára 1993. „Vyšli sme a považujeme to za malý zázrak. Po chaose počas niekoľkých dní a nocí sa narodili noviny, ktoré nie sú dieťaťom chladného podnikateľského rozumu, ale našej vnútornej potreby,“ napísal Ježík v prvom úvodníku.
Nový denník sa s odkazom na Smenu volal SME na piatok ako prvé číslo. Deň v týždni sa za názvom menil.
„V tom názve bolo posolstvo. Neprestali sme byť, SME. Noviny aj tí, ktorým sú určené,“ hovorí manželka Karola Ježíka Mira Nábělková.
„Boli to prvé noviny na Slovensku, ktoré si mohli pod hlavičku napísať: Mienkotvorný denník na Slovensku,“ hovorí Michal Havran, vtedajší komentátor zahraničného oddelenia.
Nový denník určoval tempo v slovenskej žurnalistike obsahom i formou. „SME sa v tých časoch od iných denníkov odlišovalo prepojením spravodajstva s komentármi a publicistikou. Znamená to, že čitatelia mali spravodajstvo a naň nadväzujúce komentáre. To, čo je dnes samozrejmosťou, vtedy pre techniku a veľmi skoré uzávierky novinových strán samozrejmé nebolo,“ spomína neskoršia šéfka spravodajstva Jana Pankovčínová-Hrabková. V denníku každý deň vychádzala monotematická strana k udalosti dňa.
„Bola to piata strana a je to niečo výnimočné dodnes. Téma bola rozobraná od spravodajstva, cez rozhovor, citáty, vyjadrenia odborníkov, výňatky zo zákona až po redakčný komentár k danej téme,“ dodáva.
Šéfredaktor Ježík chcel ponúknuť čitateľom viac ako len informáciu. Učil redaktorov, čo to znamená interpretovať udalosti, vysvetľovať ich význam a dosah na človeka z Hornej Maríkovej, ako zvyčajne vysvetľoval na poradách.
„Politické spravodajstvo v tom čase vládlo nad ostatnými správami, keďže to boli politicky búrlivé časy. Často to zvádzalo k istej povrchnosti a tu bol naozaj veľký vklad Karola Ježíka. Mal dar zbadať aj to, čo ostatným unikalo. Myslím si, že práve preto, lebo udalosti neposudzoval jednotlivo, ale v súvislostiach. Mal taký vyvinutý zmysel vrátane videnia budúcnosti. Občas to liezlo na nervy, ale musím priznať aj to, že sa iba málokedy pomýlil,“ hovorí Pankovčínová-Hrabková.
Schopnosť vidieť to, čo iní nevideli, spomína i Kotian. Komentár mu Ježík zastavil len raz. Keď spôsoby Mečiara prirovnal k spôsobom Hitlera. „Povedal mi vtedy, že to nemôžem napísať, lebo neviem, či sa nestane ešte niečo horšie a čo napíšem potom. To bolo ešte pred únosom prezidentovho syna.“
Šéfredaktor nemal ilúzie o politikoch, ale to, čo rozlišoval, bol spôsob. „Spôsoby sú veľmi dôležité, to stále opakoval,“ hovorí Kotian. Ježík dokázal hovoriť aj s tými, s ktorými sa nezhodol. Do domčeka na Mýtnej, kde redakcia sídlila, pozýval na raňajky politikov a diskutoval s nimi. Pozvanie dostalo aj HZDS, ale neprijalo ho.
Prvá porada v nových priestoroch v Presscentre.
Nátlak úradov
Pozícia SME vnímaného ako jasne protimečiarovského denníka bola ťažká. Premiér Mečiar vydal zákaz štátnym úradom poskytovať denníku akékoľvek informácie. Redaktorom na ministerstvách skladali telefóny, nepúšťali ich na tlačové besedy. Kde štát mohol, obmedzoval inzerciu do denníka, neskôr si vynútil, že v Bratislave odmietla štátna tlačiareň zo dňa na deň denník vytlačiť. Tlačiť sa muselo v Komárne, uzávierky sa o niekoľko hodín skrátili. K tomu viedol s denníkom súdne spory.
Redakcia musela hľadať podporu v zahraničí. Cez americkú ambasádu sa denník skontaktoval s organizáciou Freedom House vo Washingtone. V roku 1993 Karol Ježík, Alexej Fulmek a Michal Havran vybavili prvé počítače. „Časť komputerov stiahli z Albánska, kde pomáhali stavať na nohy denník Koha Dittore,“ spomína Havran.
Denník do roku 1994 úplne zmenil redakčný systém. Novinári, ktorí dovtedy prijímali správy z agentúry ďalekopisom, písali na písacích strojoch, zalamovali s grafikmi ručne a rukopisy novín odnášal do tlačiarne redakčný šofér, prešli na počítače a postupne celý systém prešiel na elektronickú podobu. V novembri 1994 bol SME ako prvý denník na webe.
„Ako prví sme mali v novinách internet, to bolo v roku 1995. Karol vždy hovorieval, všetko už bolo vymyslené, ide o to, čo si z toho vyberieš a budeš používať,“ hovorí Svetlana Kolesárová, dlhoročná zástupkyňa šéfredaktora, ktorá po jeho nečakanej smrti v decembri 1998 niekoľko mesiacov viedla redakciu.
To SME odlišovalo od iných. „Mal veľké vízie, keď už SME fungovalo, chodil do regionálnych novín a pomáhal ich budovať, vymýšľal prílohy. Noviny by dokázal viesť veľmi dobre, aj keby nebojoval s Mečiarom,“ myslí si Kolesárová.
Za postavenie protimečiarovských novín platilo SME svoju daň. „Opozičnosť vtedy vyzerala inak ako dnes. Bolo to veľmi tesné prepojenie s opozičnými politikmi. Dnes by takéto väzby noviny zabili,“ pripúšťa Kotian.
Prechod k profesionálnym novinám zvládli. „Z pôvodného SME veľa neostalo, a asi je to tak dobre. Jednostranne vyhrotený bojujúci denník sa do dnešných čias nehodí. Profesionálne robené noviny sú však potrebné vždy. To, že denník vo svojej revolučnej etape nezanikol, ale dorástol do súčasného normálneho formátu, je malý zázrak. Možno sa k tomu dalo dospieť aj jednoduchšie, chýbal by však novinám ich romantický príbeh,“ hovorí Ivan Drábek, bývalý redaktor zahraničnej redakcie.
„SME sú stále najlepšie noviny na Slovensku. To najlepšie, čo ukázali, bol postoj odvahy a vzdoru proti Mečiarovi a zmarenému referendu. SME sa stalo lídrom odporu a ľudia to akceptovali. Za najväčšie zlyhanie považujem málo odvahy v kauze Gorila a nestranné neboli noviny ani v kauze skupinka, kde sa stali jednou zo strán sporu,“ dodáva Kotian.
Prvý výtlačok SME vo vlastnej tlačiarni.
Príbeh spoločnosti
Príbeh SME nie je len novinárskym príbehom. Bol inšpiráciou pre občiansku spoločnosť aj intelektuálov.
„Prvým rozmerom denníka SME bol občiansky i profesionálny protest, odvaha a vzdor novinárov proti zvoli štátnej moci. Druhým boli osobnosti pod vedením nezabudnuteľného Karola Ježíka, ktorý veril oslobodzujúcej sile pravdy a vyznával étos kritickej žurnalistiky. Tretím bol presah: noviny vytvorili okolo seba prostredie, kde sa stretávala pestrá zostava ľudí, ktorí medzi sebou síce vo všetkom nesúhlasili, ležala im však na srdci sloboda ducha, nezávislosť myslenia, otvorená spoločnosť, slušnosť, znášanlivosť. Štvrtou črtou bola skutočnosť, že neostalo iba pri proteste – denník sa udržal, jeho vedenie preukázalo aj manažérske schopnosti, noviny sa dokázali ekonomicky presadiť,“ myslí si sociológ, spisovateľ a diplomat Martin Bútora.
„Časy sa menili, denník s nimi, ale trúfam si povedať, že SME bolo vždy aspoň o krok pred dobou. Pokiaľ ide o Karola, bol to najlepší krízový manažér pre kritické roky, akého mohlo SME dostať. Noviny držal nad vodou niekedy čisto silou vôle. Bol to náruživý adrenalínový hráč - keď sa situácia SME ako-tak upokojila, odišiel na pár týždňov zachraňovať iné, nám spriaznené periodiká. Z nášho pohľadu viedol Karol sebazničujúci život, ale jemu sa taký páčil,“ hovorí bývalý komentátor denníka SME Marián Leško.
SME sa aj po Ježíkovi snažilo určovať tempo slovenskej žurnalistiky. Najprv s Martinom M. Šimečkom, ktorý nastúpil po Ježíkovej smrti, od roku 2006 s Matúšom Kostolným. SME ako prvé vyšli plnofarebné, skvalitňovali obsah i grafiku. Sme.sk je dnes najčítanejším spravodajským webom na trhu, ktorého čítanosť a význam vždy rastie v čase volieb a zlomových spoločenských udalostí. Denník zbiera každoročne niekoľko novinárskych cien za kauzy a témy, ktoré otvára.
Karol Ježík s oslávencom Václavom Havlom.
Kritický k vládam
„Denník SME sa nezmení, kritický pohľad aj s rizikom chýb a omylov si zachová ku každej vláde a je jej vecou, ako vyznie v novinách,“ povedal Ježík po prehre Mečiara v roku 1998 ako odkaz vláde, ktorá mala prísť po ňom.
Mal pravdu. Ukázali to komplikované vzťahy SME s každou ďalšou vládou, či išlo o Mikuláša Dzurindu, Roberta Fica, či Ivetu Radičovú. Bol kritický ku každej vláde. Robil to aj s chybami a omylmi, ale aj s presvedčením a zapálením, s akým tento denník vznikal.
Boris Filan to vyjadril vo venovaní v jednej zo svojich knižiek. „Karolovi Ježíkovi, ktorý bojoval podľa pravidiel s tými, ktorí žiadne pravidlá neuznávajú.“
Americká nadácia Media Development Loan Fund zaradila denník SME medzi desať najvýznamnejších mediálnych príbehov poslednej dekády 20. storočia. Je to dvadsať rokov, čo sa začal príbeh Karola Ježíka a jeho denníka SME.

Beata
Balogová
