Čo by povedal Karol Ježík k 20. výročiu denníka SME? Páčilo by sa mu SME, ako vyzerá dnes?
To sú otázky, pri ktorých mi veľmi chýbajú slová od neho. A nielen vo vzťahu k SME, ale ku všetkému, čo sa u nás doma i vo svete deje. Pri 20. vyročí by isto zvažoval súbežné dejiny SME a krajiny, vyzdvihol by to, na čo by bol hrdý, za čo vďačný. Súčasne môžeme povedať s určitosťou – vo vzťahu k obom by bol kritický. Vo svojom čase napísal, že je prirodzené, keď redakcia s programovým kritickým myslením je kritická i sama voči sebe. Na čo všetko by svoju nepokojnú nespokojnosť upriamoval, možno sa len domýšľať podľa toho, ako sme ho kto poznali. Bez toho, aby sme mu niečo podsúvali. SME pôsobí v slovenskej spoločnosti pätnásť rokov bez neho a isto vo všeličom aj inak, ako by bolo s ním. Kto sa naňho pamätá, vie, že bol človekom viery v možnosť pozitívneho vývoja, čo aj v dlhšom časovom horizonte. A predstavy, že sa na ňom máme podieľať všetci, v dialógu či diskusii, v spolupráci. Pamätám si jeho slová, že „pochopenie a tolerantnosť k iným názorom a k iným ľuďom si musí, mal by si, kultivovať každý“. Myslím, že bytostné demokratické založenie, ktorého súčasťou bolo sociálne cítenie či sociálny zreteľ, by ho dnes, v zmenenom, zneistenom svete, viedlo aj k novým dôrazom v žurnalistickej práci. V rozličných sférach. Túžil po Slovensku, kde by sa dalo voľne dýchať. Bola mu vlastná starosť aj starostlivosť o hodnoty, ktoré nemajú byť potláčané ani obchádzané, o kultúru a kultúrnosť, o ľudskú dôstojnosť, dôstojný život každého človeka. O prírodu. O spoločenstvo ľudí, ktorí to sami majú a budú mať na pamäti.
V čom videl zmysel žurnalistiky a čo z toho platí dodnes?
Päť rokov formoval, spoluformoval noviny, ktoré v prvom úvodníku nazval dieťaťom vzdoru a dieťaťom potreby. Vzdoru voči hrozbám aktuálneho času a potreby slobodnou žurnalistikou prispievať ku kultivovaniu spoločenského prostredia. Dnes sa pri novinách necíti potreba používať prívlastok „nezávislé“. Podľa Karola mal nezávislý denník predstavovať isté centrum, bod nezávislého myslenia. Noviny bral ako intelektuálny priestor, v ktorom sa stretávajú a kryštalizujú názory a ktorý sa ako taký otvára čitateľom. Kvalitné noviny charakterizoval ako kriticky zhodnocujúce, nekonformné, spravodajsky originálne. Chcel, aby prinášali dostatok spoľahlivých, overených mnohorakých informácií, na základe ktorých si možno utvárať názor. Jednou z vážnych úloh, ktoré mali noviny v danom čase v spoločnosti zohrávať, bolo učiť nebáť sa a vzdorovať všetkému, čo ju ohrozuje. Možno je dôležité pripomenúť smerovanie, aby súčasne s „proti“ bolo v novinách veľmi prítomné „za“.
Tí, s ktorými sa Karol stretol, vedia, čo znamenal pre slovenskú žurnalistiku? Vedia to aj tí, s ktorými sa nestretol?
Karolovi sa dostalo nedlho po jeho odchode, in memoriam, viacero spoločenských ocenení. Vtedy bolo, tak sa to javí, vedomie jeho osobného vkladu a pocit, ako chýba a bude chýbať, veľmi živé. Keď v roku 2010 Slovenský syndikát novinárov udelil Karolovi Ježíkovi cenu Mercurius veridicus ex Slovakia za celoživotné dielo v oblasti žurnalistiky, bolo to vlastne prvé novinárske ocenenie. Slová, ktoré ocenenia odôvodňujú, sa však ani pri odstupe rokov veľmi nelíšia. Rad Ľudovíta Štúra I. triedy v r. 2000 sprevádzalo zdôvodnenie „za mimoriadnu ľudskú a občiansku statočnosť, nespornú novinársku profesionalitu a výnimočný zmysel pre spravodlivosť, verejne zaujímané postoje a prácu profesionálneho žurnalistu“, Mercurius mu bol udelený „za zlepšenie prestíže novinárskeho stavu, za zvýšenie kvality žurnalistiky, spoločenskej zodpovednosti i občianskej statočnosti“. To, že sa novinárske spoločenstvo rozhodlo udeliť mu po mnohých rokoch cenu, naznačuje, že je tu. Že sa naňho celkom nezabudlo. Aj že sa videnie Karolovho miesta vo vývine slovenskej žurnalistiky spája s jeho osobnou statočnosťou a spoločenskou zodpovednosťou. Bez nich by, pri všetkých iných ľudských a novinárskych danostiach, nebol novinárom, ktorým bol.
Beata
Balogová
