JE JAR, možno už leto. Horúce popoludnie, rok 1989. Veziem sa výťahom na neviem koľké poschodie budovy Presscentra na Pribinovej. Študujem žurnalistiku, ale dnes som tu iba ako poštárka.
V kabelke mám manželov text, ktorý mám odovzdať redaktorovi kultúry Ľubošovi Dojčanovi. „Dobrý deň, ja som Fulmeková, mám tu pre vás článok od Alexeja,“ podávam na chodbe mladému redaktorovi zložené listy papiera, na ktorom je na stroji naťukaná recenzia na zbierku poézie Taťjany Lehenovej. „Aha, dobre, ďakujem.“
S Ľubošom Dojčanom (dnes neprehliadnuteľným spisovateľom vystupujúcim pod pseudonymom Koloman Kocúr) vybavíme všetko na chodbe – áno, áno, tuto to je a Alexej vás pozdravuje. Neskôr sa obávam, či som svoju misiu doručovateľky splnila dôstojne a dôkladne, veď rok predtým som takto niesla do Smeny vlastný článok a v presvedčení, že hovorím prinajmenšom s niektorým zástupcom šéfredaktora, som ho odovzdala vrátnikovi, ktorý ho zašantročil. Alexejova recenzia však vyjde a ako sa dozviem neskôr, Táňa sa poteší. Svojím debutom Pre vybranú spoločnosť vyvolala na vtedajšie pomery nevídaný škandál. Zaraz sa vyrojilo kopec mravokárcov, ktorí ju chceli zo slovenskej literatúry okamžite vykázať. Alexejovi sa zbierka páčila a nebál sa to napísať.
Keď sa vráti z vojenčiny, kultúrna rubrika Smeny bude mať nového redaktora.
KEĎ MÁM SPOMÍNAŤ na dvadsať rokov denníka SME, nemôžem zároveň nespomínať na dvadsaťštyri rokov nášho manželstva. Hovorieva sa, že každý vzťah je ménage à trois, domácnosťou troch, a túto frázu nemožno zúžiť iba na osoby. V našej domácnosti totiž vždy tak trochu prebýval aj duch SME. A predtým Smeny. Veď práve táto redakcia ukrývala v sebe prekvapivý potenciál zrodu celkom nového denníka – možno to bolo atmosférou, možno súhrou náhod, že sa ľudia, ktorí tu pracovali, nenechali spláchnuť mečiarovskými úradníkmi.
„POZRI, VIDÍŠ TAMTOHO ČLOVEKA?“ upozorňuje ma Alexej na vzďaľujúcu sa postavu chlapíka s prešedivenou kučeravou hrivou, ktorý križuje Hlavné námestie.
„Vidím, a čo?“
„Tak to je ten trco, čo nám minule vyčítal, že na kultúre je priveľa divadla, a pritom to mala byť monotematická strana o divadle!“
„Prečo trco?“ Také slovo nepoznám, nepoužívame ho.
„Jeho výraz pre tých, čo nechápu.“
„Aha.“
„Športový redaktor!“ povie Alexej s miernym dešpektom, akoby v role kultúrneho redaktora, čo dostal na starosť (či skôr na radosť) literatúru, zabudol na svoju futbalistickú minulosť a srdce fanúšika.
Prikyvujem, no jasné, športový redaktor sa nemôže rozumieť kultúre. Vo mne niet ani štipky športového nadšenia, to viem celkom určite.
„To je ten Ježík,“ spresňuje Alexej. Meno ďalšieho z kolegov, ktorých doma spomína. Vtedy ešte nie sú kamaráti a nikto z nich netuší, aké turbulentné časy spolu zažijú. Zatiaľ iba píšu do Smeny, Karol o športe, Alexej o literatúre a občas jeden druhému lezú na poradách na nervy.
OBČIANSKA VOJNA v Gruzínsku. „Idem,“ informuje ma Alexej. Mám strach. „Prečo už nechceš písať o literatúre?“ Vymenúvam mu jeho úspechy. Spravil predsa rozhovor s Jánom Ondrušom, Alfonzom Bednárom či Margitou Figuli. A všetkými možnými ďalšími spisovateľmi. Niekoľko pikantných glos z Klubu spisovateľov a literárnych podujatí – drobný slovenský bulvár o spisovateľoch, ktorí sa o niekoľko rokov pre médiá stanú absolútne marginálnou skupinou. Ale uverejnil aj kontroverznú reportáž o vzácnej brnianskej vitráži, sekte jehovistov, o moskovskom knižnom veľtrhu...
„Chcem, ale toto je dôležitejšie.“
Odchádza s kolegom Ivanom Drábekom do Soči, odtiaľ do Gudauty a nakoniec aj do Suchumi. Mám strach. V našom vtedajšom svete ešte neexistuje mobil ani internet. Trápim sa tri týždne, príde vychudnutý a na nohách má nové baganče, v ktorých prešiel front.
„Stal som sa zástupcom šéfredaktora,“ hovorí mi. „Karol tak rozhodol, kým som bol preč.“
„Dobre, ale už nepôjdeš nikam, hej?“
„Neviem.“ Alexej je to, čo ja nie som. Naozajstný novinár. Pôjde.
SILVESTRUJEME ODDELENE. Na našom krátkom manželstve sa podpísali bohémske časy v kaviarni U Michala. Alexej robí doma žúr, príde štyridsať ľudí. A dvakrát horný sused, aby stíšili hudbu a boli tichšie. „Ale veď máme radosť zo vzniku Slovenskej republiky, tak aké ticho?“ robí si žarty Milan Z., ktorý vraj na balkóne s gustom mával prskavkami. Teraz sa Milan zabáva, ale už o niekoľko dní nezištne pomôže ako právnik pri vzniku SME. Som v inom byte, skľúčená. Po polnoci strih a namiesto federálneho vysielania sa na obrazovke objavia nesympatické tváre vtedajšej politickej vrchnosti. Cítim obrovský smútok. Republika, v ktorej som sa narodila, už neexistuje.
PONORENÁ DO SVOJHO súkromného života a jeho nečakaných zvratov sa odrazu dozvedám, že do Smeny prišli nejakí úbožiaci a s okamžitou platnosťou odvolali vedenie. V Smene je vraj revolúcia, väčšina redakcie sa odtrhla a zakladá nový denník. „Kto tam ostal?“ zaujíma ma. Komu, preboha, neprekáža, že bude robiť pod mečiarovskou správou? No jasné... Mená tých, čo ostali, ma neprekvapujú. Na druhej strane, odísť do neistoty je obrovské riziko.
O dva či tri dni si v stánku kupujem Nový Čas s prílohou Sme na pondelok/utorok/stredu... atď. Prílepok iných novín, očividne prichystaný vo veľkom strese. Všetky udalosti však vnímam len z veľkej vzdialenosti. Neviem byť Alexejovi oporou. Neujímam sa roly starostlivej manželky, čo bude doma vytvárať zázemie. Radšej žijem príbehmi literatúry, radšej si žijem svoj literárny príbeh. Revolúcie, rebelantstvo či angažovanosť mi nič nehovoria. Kým Alexej v novembri 1989 na námestí s úžasom sledoval pád socializmu a potom o všetkom písal, ja som tá, pre ktorú v televízii pustili Angeliku. Môj bože, vyzerať tak étericky ako ona! No a čo, tak ste založili noviny...
„DENISKA, TOTO sú šialené dni, nemám ani kedy spať, ale myslel som na teba,“ píše mi Alexej. Nechávame si doma lístočky, odkazy. A po niekoľkých týždňoch sme zasa spolu, kríza je za nami. Vrátim sa do nášho prenajatého bytu, upratujem, ukladám si veci. A čakám, kedy príde domov. Nasledujúce roky to nebude skôr, než kým nevyjdú zajtrajšie noviny.
PRVÝ PLES DENNÍKA SME. Pri výťahu sa oficiálne zoznámim s Karolom Ježíkom, jeho manželkou Mirkou a ich mladučkou šestnásťročnou dcérou Júliou. V ten večer vznikne milý plesový portrét ich rodiny v škraboškách. Na túto fotku sa po niekoľkých rokoch pozerám priam neveriacky – zdanlivo bezstarostná momentka v sebe totiž ukrýva tragický príbeh. Zomrel nielen Karol, ale o päť rokov neskôr aj jeho krásna dcéra...
Na prvom plese vládne slávnostná atmosféra, i keď sa chvíľami lesk spoločenského podujatia mení na jarmočnú zábavu a nič na tom nemení ani fakt, že sa koná v jednom z vtedajších top hotelov Trenčianskych Teplíc. Hlavnou cenou v tombole je totiž živé prasiatko, ktoré pri svojom odovzdávaní výhercovi utečie do publika. A po polnoci vybehne na parket prekvapenie večera, kyprá blonďavá striptérka.
Je to jeden z večerov, keď sa človeku zdá, že svet je najbizarnejším miestom na svete, no napriek tomu tu vládne príjemná a neškrobená atmosféra. Nijaké megaróby, nijaké celebrity. V nasledujúcich rokoch sa síce na plesoch SME ešte udejú kadejaké faux pas a anonymní diskutéri na internete budú nenávidieť každého, kto sa hodil do obleku a išiel sa pretŕčať na „ples smetiarov“, ale keď táto tradícia zanikne, bude sa hovoriť, že to bol najlepší ples sezóny.
Karol Ježík, Mira Nábělková a Júlia na plese SME.
FOTO - ARCHÍV DENISY FULMEKOVEJ
SPOMIENKY SA NEZMESTIA na jednu novinovú stranu. Panebože, veď som ešte ani nezačala! Neopísala som napríklad predvolebný autobus s putovnou výstavkou karikatúr a svojráznou posádkou, ktorá v roku 1994 brázdila slovenské mestá s prvým redakčným mobilným telefónom, ktorý vážil asi sedem kíl. V ôsmom mesiaci tehotenstva som si pri tejto príležitosti spravila s Alexejom výlet do Senice. Kým s Karolom propagovali výstavu v miestnom rádiu, zoznámila som sa na lavičke pred rádiom s Jánom Langošom a rozprávali sme sa o deťoch. Pobavenie na návšteve v pracovni Jozefa Majského, kde si naša vtedy ešte maličká prvorodená dcéra vyhliadla vypreparovaného medveďa ležiaceho na dlážke, ktorému vložila do tlamy cumeľ. Krematórium a obrovská bolesť zo straty Karola Ježíka.
Neskôr opatrnosť a váhanie, kto ho nahradí v kresle šéfredaktora. Môj nikdy neprejavený obdiv k Martinovi M. Šimečkovi ako prozaikovi. Jeho Džina a Světelná znamení som prečítala na jeden záťah a dávno predtým, než sa stal šéfredaktorom SME, som s ním raz strémovaná robila rozhovor. Cesta do Passau, kde sídlili noví akcionári. Niečo som opísala vo fejtónoch, niečo som si nechala pre seba (a pre prípadné vnúčatá).
A napokon zisťujem, že dvadsať rokov vôbec nie je veľa. Tlačeným novinám vo všeobecnosti hrozí zánik, ale domnievam sa, že aj keby sa história denníka SME vmestila len do dvoch desaťročí, iste by šlo o príbeh, ktorý stojí zato porozprávať.
Náhodné stretnutie s fotografom na trhu na Žilinskej, kde sme kúpili zeleninu a denník Sme (rok 1995).
FOTO - ARCHÍV DENISY FULMEKOVEJ
Beata
Balogová
