Nebol to konkurz. Martin M. Šimečka, bývalý šéfredaktor, mu zatelefonoval a povedal, že by mu bolo cťou, keby sa stal hlasom SME. „Nemal som s tým najmenší problém. V časoch tvrdého mečiarizmu to boli jediné noviny, ktoré sa dali čítať,“ spomína ROBERT ROTH. Hlasom denníka SME je už desať rokov a stále ho aj číta, hoci sa pri tom niekedy naštve.
Viete svoj hlas opísať?
„Neviem. Raz som sa však pristihol pri úplne obludnej činnosti. Počúval som jednu pesničku, ktorú som naspieval, a páčilo sa mi to. Prišlo mi zo seba zle. Odvtedy sa mi to už nestalo, lebo vždy, keď sa počujem, mi to zíde na rozum. Smrdelo to v celej miestnosti. Raz môj hlas charakterizoval profesor Strnisko. Skúšali sme a ja som nevedel ako ďalej vo výstupe. Vtedy povedal: Vy musíte teraz použiť svoju najsilnejšiu zbraň. Tragický tón.“
Je dobré, keď tragický tón hovorí ľuďom, čo bude zajtra v novinách?
„On myslel tragický tón, ktorý používam privátne. Keď čítam, čo bude v SME, je to modulácia a štylizácia. Raz ma kolega vyzval, aby som mu povedal SME. Nechcel som, ale zlomil ma. Povedal som asi štyri vety, čosi o dôchodcoch. Hovoril som to veľmi rýchlo a vtedy sa mi veľmi zdvíha tón. Dopovedal som a on ostal ticho. Premýšľal. Potom to povedal: Aha, takže ty to dávaš na taký kŕč do mladšieho. (smiech) Priznávam. Musím dávať kŕč do mladšieho, lebo to potrebujem stihnúť do niekoľkých sekúnd a vtedy dáva kŕč do mladšieho viac ľudí, nielen ja.
Nechceli ste s tým ešte skončiť?
„Vždy mám zmluvu na rok a každý november som nervózny, či bude obnovená. Som veľmi rád, že sa môj hlas spája práve s týmto denníkom. Vybudoval som si k nemu vzťah. Pamätám si, že keď som si prečítal recenziu Dalibora Hladíka na nejaké cédečko, tak som vedel, či si ho mám kúpiť, alebo nie. Bolo to vždy veľmi subjektívne, ale on mal veci tak napozerané a napočúvané, že jeho názor bol pre mňa relevantný.“
Sú aj dnes noviny o ľuďoch, ktorí ich tvoria?
„Bohužiaľ, niekedy aj SME siahne v titulku po nejakej zvláštnej gramatickej skladbe, ktorá tak zaváňa bulvárom, že je mi z toho zle. Neviem, či je to trend, ktorému sa treba prispôsobovať, no keď si taký titulok prečítam, už sa mi nechce čítať ďalej. Mám radšej, keď je v titulku akési tajomstvo, keď je to nejaký nástrel. Samozrejme, keď ide o spravodajstvo, musí to byť jasné a priame, ale v publicistike či vo Víkende sa to hodí. A ešte – nie je na škodu nechať si svoj ksicht. Taký, ktorý sa dá zohnať iba tu – ako Rajec, nie ako Evian, ktorý kúpite všade vo svete.“
Rozčuľujú vás správy v novinách?
„Mám okruh tém, v ktorých sa pohybujem a neprežívam natoľko problémy iných rezortov. Nie je to celkom fér, no snažím sa to kompenzovať aspoň tým, že som si osvojil fakt, že práca, ktorou sa živím, je úplne rovnaká a niekedy až pominuteľne zbytočná, ako aj iné. Napríklad – keď vznikne funkcia asistenta asistenta a všetci sa dožadujú počítačov za peniaze daňových poplatníkov, z ktorých som platený aj ja, tak nastupuje pocit, že ja si predsa nemôžem dovoliť vyliezť na javisko zívajúci a ostentatívne ukazovať šesťsto ľuďom v hľadisku, že pôjdem iba na pol plynu, lebo som mal blbý deň. Čo ak si hoci len jeden divák povie – tak, tohto ja nemusím a na žiadnu hru, v ktorej hrá, už neprídem?! To je koniec. Na druhej strane sa u nás môže stať, že v divadle dosiahnem katarziu, ľudia si kúpili lístky a tešili sa, dýchame spolu, odchádzame spolu, mňa cestou z divadla prejde auto, no na pohotovosti uprednostnia krčmovú bitku... To je to, čo ma naozaj rozčuľuje.“
Čítate divadelné recenzie?
„Žiaľ, áno.“
Čo si o nich myslíte?
„Úprimne, tie v SME nemôžem brať úplne vážne. Na tom malom priestore, ktoré majú, by sa normálnemu kritikovi zmestil akurát tak perex. Niekedy tam ani nie je uvedené, či ide o recenziu, glosu, fejtón, a to ma vie naštvať. Povedzme, že niekto nechodí pravidelne do divadla, ale číta noviny. Nájde tam text, ktorý robí predstaveniu takú ‚reklamu‘, že naň radšej nikdy nepríde. Toto si kritik nemôže dovoliť. Ak totiž chce napísať negatívnu kritiku, mal by ponúknuť aspoň alternatívu toho, ako by sa to dalo urobiť inak, a nie z toho urobiť čiernu a bielu. Nie je to fér, je to subjektológia.“
Recenzia predsa je subjektívny žáner.
„To áno, ale keď si prečítam recenziu v časopise KOD, tak viem, že jej autor si išiel to predstavenie pozrieť štyrikrát a nenapísal zdrvujúcu kritiku po vystresovanej premiére. V prípade inscenácie Oresteia, ktorá bola takýmto príkladom, ma to nahnevalo, lebo v Národnom divadle naozaj nie je nič podobné.“
Čo rozhoduje o tom, ktorú prácu vezmete?
„Text, téma, scenár... Musí mi to niečo hovoriť.“
Čo vám hovoria Rockové verše Rádia_FM?
„Nápad prekladať slávne skladby do slovenčiny sa mi skrátka páčil. Sme zaplavení anglofónnym hudobným trhom a majorita mladých na tú hudbu vzhliada ako k Olympu. Mnoho kapiel pritom spieva strašné banality. Akurát, že v angličtine im to znie perfektne. Raz som si preložil zopár textov Rolling Stones a Beatles a zistil som, že v ich ranej tvorbe to boli rovnako naivné kraviny ako tie, pre ktoré sa ktosi vysmieva z No Name a Desmod. Aj nedávno mi bolo trochu smiešne počúvať sedemdesiatnika Micka Jaggera, ako spieva o tom, že túži zbaliť tú babu zo zadnej lavice.“
Hovoríte aj do dramaturgie?
„Nie. Som interpret, médium, cez ktoré si pesničky, ktoré poznáte, môžete vypočuť inak – po slovensky. Kopa z tých textov totiž nie sú hlúposti. Napríklad Pink Floyd – veď to je naozaj vec na čítanie. A keď počúvate Čajkovského či Richarda Straussa – to sú zasa obrazy, hoci ide o hudbu. Páči sa mi, že to zobúdza úplne iné vnemy, iné zmysly.“
Ten koncert Rolling Stones bol jeden z ich výročných. Aké to bolo?
„Fakt je, že som ich nevidel prvýkrát ani desiaty. Teoreticky ma už nemá čo zaskočiť. Vedel som, že chalani budú vo forme a že za svoje peniaze dostanem steak. Akurát, že oni nepodávajú steak s prílohou. Oni podávajú steak so steakom a ako dezert dostanete ďalší steak. Vždy to bolo neskutočné. A vždy som plakal. Párkrát sa mi stalo, že ma úplne dostala skladba, ktorá nikdy nebola hitom, bola zabudnutá niekde na platni, ktorá nepatrila k najlepším. A teraz som plakal úplne na začiatku, keď začali hrať Beatles. Hovoril som si – toto je veľká vec. Bolo to rytierske. Je to veľká pocta, oni tým priznali, že aj ich - legendy niekto ovplyvnil. Dobil som si baterky na veľmi dlhý čas dopredu. Dokázať toto v sedemdesiatke, to by som bol veľmi rád. Aspoň vidíme, čo robí asketický život. To nie je fetom, ale fetou! (smiech)
Zvláštne je, že to spolu vydržali päťdesiat rokov a nerozhádali sa.
„Je tu zrejme niečo väčšie ako ego a to je hudba.“
Vedeli by ste fungovať bez hudby?
„Asi nie. Hudba ma veľmi ovplyvnila, najmä tá, ktorú som počúval, keď som sa tvaroval, hľadal. Neovplyvňoval ma iba text či samotná melódia, veď aj taký Elton John má kopu pekných melódií, ale tie mi nič nehovoria. Potom príde nejaká trojakordová vtákovina od Stones, ale ide z toho taká neskutočná energia, taká šťava, že mi je až jedno, o čom je text. Dokáže ma to naštartovať do práce, do života. Preto tá láska k Stones. Ich hudba sa pritom nedá oddeliť od textov, lebo texty majú svoj rytmus. A nemusíme hovoriť iba o textoch piesní. Texty Moliéra, antické texty alebo Shakespearove verše, ktoré nie sú rýmované, majú presnú rytmickú štruktúru, majú metrum. Jednoducho do nich môžete napasovať bicie. Napokon, ja som sa tak množstvo Shakespearových monológov naučil. Bola to pomôcka a zároveň dôkaz, že aj pred 500 či 2500 rokmi vám dal rytmus verš alebo verš rytmus.“
Ste workoholik?
Neviem presne, čo to znamená. Či to, že robím veľa robôt, alebo to, že robím jednu a nakladám si na ňu kopu nadpráce. Ak je to to druhé, tak potom som workoholik. Lebo ja vlastne viac nerobím, ako robím. Na druhej strane, na jednu divadelnú skúšku sú vyhradené štyri hodiny, ale mne to behá hlavou celý deň. Neviem to z nej vykopnúť. Nie je to však premárnený čas. Pôvodný scenár sa zrazu zdvojnásobí množstvom poznámok, sú tam moje myšlienky, odkazy na inú literatúru, ale stále je to iba jedno dielo, jedna hra.“
Funguje to tak, že keď vy dáte čosi svojej postave, tak si z nej môžete niečo vziať?
„Takmer vždy. Môj spôsob je taký, že chcem tú postavu vysať. Pochopiteľne, aj preto, aby som za ňu schoval aj vlastné mindráky a problémy, ktoré sa v bežnom živote a v iných zamestnaniach dajú riešiť chľastom či inými sebazničujúcimi záležitosťami. Tu sa to dá riešiť. Záleží už len na tom, či to chcete vyriešiť úplne, alebo sa chcete len vyplakať. A keď to môže mať umeleckú podobu, tak je to v poriadku. Veď divák nevie, že vy neplačete kvôli Ofélii, ale preto, čo sa udialo vo vašej rodine či v domácnosti. On len vidí výsledok. Som rád, že veľa postáv svetovej dramatiky mi túto terapiu umožňuje. (ticho) Áno, som veľmi šťastný, že mám to šťastie robiť to, čo ma baví, lebo nie každý ho má.“
Cítite sa slobodný?
„Áno.“
Spokojný?
„Nie.“
Prečo?
„Je to také obmedzujúce slovo. Spokojný s čím? So životom, so sebou, so stavom vecí? Človek by nemal byť spokojný, lebo je de facto mŕtvy, de iure nie. Zastane. Napokon, text piesne Satisfaction od Stones nie je až taká hlúposť.
Čo je pre vás v živote naozaj dôležité?
„Chcel som povedať – spokojnosť mojich dievčat. (smiech) Je to zdravie, lebo ak je človek zdravý fyzicky, tak si môže dovoliť ten luxus byť nespokojný so svojou mentálnu výbavou. Byť nespokojný je vlastne nesmierne aktívna vec a pochybovať je veľmi odvážny čin.“
To je to, čo vás poháňa?
„Áno, to je môj motor.“
Máte obľúbený hlas?
„Lennonov hlas. Mám veľmi rád, keď rozpráva. Aj keď spieva, ale viac, keď rozpráva. Má na mňa taký terapeutický účinok. Aj Jaggera mám rád, keď rozpráva. Bowie – ten má úžasný tón, Willem Dafoe má nádherný hlas. Strašne rád mám hlas Juraja Kemku. Keď som bol minule v kine a on niečo daboval, bolo to, ako by niekto po mne natieral takú tú liečivú wellness záležitosť. A veľmi rád mám Roberta De Nira, keď je ticho, lebo to ticho hovorí. To sa nedá naučiť. Nechápem, odkiaľ mu ide toľká charizma. A ešte mám rád hlas ľudu. (ironický úškrn)
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
