V regiónoch Hontu a Novohradu ho pozná každý, kto sa nejakým spôsobom obtrel o staré zvyky našich predkov či o folklór. O tom, ako sa žilo na dedine pred desiatkami rokov, otvorene rozpráva Juraj Matiaš. V prepise sme pre väčšiu autenticitu zámerne ponechali nárečové slová.
Narodili ste sa dva roky po nástupe komunistov k moci do krutých 50. rokov. Pamätáte si niečo z toho obdobia?
Napodiv áno. Keď sa v roku 1956 začala v Maďarsku revolúcia a prišli Sovieti, v noci sme s rodičmi vyšli na podstienok a sledovali svetlá aj hluk, ktoré prichádzali spoza hraníc. Dodnes mám pred očami obraz toho, že sa tam dialo niečo zlé, že sa strieľalo, hoci som nemohol chápať, čo sa v skutočnosti deje.
Čím boli vaši rodičia?
Obyčajnými súkromnými hospodármi. Dopestovali sme ovocie, mali sliepky, husi, zajačiky, kravy, poznal som ich po mene. Keď sa potom začala kolektivizácia a verbovali do družstiev, každý to odmietal.
Bol som prvák, keď prišli aj za starým otcom – gazdom, ale ten odmietal podpísať. Ako dieťa som tomu nerozumel, a tak som tým súdruhom povedal, že ja to schválim. A podpísal som sa na pijak. Pán učiteľ Filkor, ktorému sa to donieslo, mi povedal, že som bol prvý, čo podpísal. Spolužiačka z tretieho ročníka to urobila opačne – celá rodina sa niekam zdekovala a zašila, kým ona sa s tými pánmi poctivo vadila.
Čiže vy ste boli ten uvedomelý a ona disidentka?
(smiech) Presne tak. Nakoniec museli aj tak všetci podpísať. Za susedov sme mali kulakov, teda bohatších roľníkov. Pamätám si na krik, ktorý vznikol, keď prišlo nákladné auto a násilím im brali obilie. Jednoducho nevládali odvádzať štátu toľko, koľko určil.
Takzvané kontingenty ste ale odvádzali aj vy, nie?
Jasné, my sme boli taká stredná vrstva. Starý otec aj rodičia nás s bratom brávali so sebou do poľa, potom chodili na trh do Lučenca či Zvolena a predávali, čo sa dopestovalo alebo urodilo, najmä ovocie. Kontingenty nás neobišli, štát tieto dávky určoval na základe nagazdovaného majetku. Niekto odvádzal mäso, iní vajcia, mlieko, maslo.
Kam sa to vozilo?
K richtárovi, my sme mu hovorili „lichtár“. Ľudia to aj obchádzali a robila sa z toho sranda, napríklad stará mama do mlieka vždy „črkla“ aj trochu vody. Vzal som „gebenku“, teda kastrólik, a odniesol ho. Museli sme odvádzať aj sliepky, inokedy prasiatka či hovädzí dobytok.
V dôsledku toho sa na dedine konali zabíjačky načierno. Nerozumel som tomu, lebo vždy sme sa na ne tešili a zrazu sa diali potajomky. Niektorí totiž zvykli udávať, a k tým, čo kontingent neplnili, chodili nečakané kontroly, takzvaní „financi“. Ponevierali sa po komorách a šťuchali do sena, či niečo neskrývajú.
Snáď sa vždy podarilo niečo ukryť.
Určite. Klobásy a slaninku dávali rodičia do vreca a potom ich ukrývali do „strožliakov“. Strožliak bol taký matrac so slamou.
Slamník?
Áno. Fajn sa na ňom spalo. Keď prišla sestra starej mamy, aj s bratom sme jej oznamovali: „Mamiko, už sa na dedine v dolnom konci financi.“ A ona sa našich pýta: „A skovali ste si?“ Naši, že „áno, skovali,“ na čo sme s bratom nevinne zahlásili, že našu klobásku a slaninku aj tak nenájdu. Rodičia sa vtedy zbadali, že sme schopní prerieknuť sa, a odšikovali nás práve k mamike.
Keď šla žena natatajtia, mala hrdší kroj
Akým darčekom sa vtedy potešili obyčajné dedinské ženy?
Keď otec prišiel domov a priniesol mame krásnu modrú kašmírovú šatku, bol to pre ňu veľký poklad. Šatky kupoval v Prahe a nechávali si ich cez neho nosiť aj iné ženy z dediny.
Chýba vám dnes niečo z vtedajšej jednoduchej domácej stravy?
Niektoré veci by som si veru dal aj dnes, ale neviem ich urobiť. Napríklad obyčajnú pšenicu, ktorú stará mama nasladko uvarila v mlieku. Bolo v tom aj masielko, ktoré predtým poctivo mútila, fantastické jedlo.
Perfektný bol aj kyslý a sladký bôb v podobe polievky alebo melence, čiže mrvenička s mliekom či zapražená. Raz týždenne sme mali údené mäsko a k tomu kapustu so zatrepaným mliekom, ale to si viem pripraviť aj teraz.
A lepníky?
Áno, tie boli z chlebového cesta, veď chlieb sa pekával doma, kamennú pec máme dodnes. Keď sme šli ráno do školy, na raňajky boli slané lepníky, podobajú sa na dnešné langoše.
A cez prázdniny som bol zase poctený, keď naši odišli po robotách a mama so starou mamou do pece posádzali chlieb. Pred odchodom mi povedali, že „Ďuro, o hodinu poponkýnaš chleba a neskôr vyberieš.“ S kutáčom som ich pootáčal, a keď boli hotové, ohreblom som ich vybral a hneď ochutnal. Také chleby vydržali aj viac ako týždeň.
V tom čase sa ešte v Plachtinciach chodilo výhradne v krojoch?
Áno, nosili ich všetci vrátane mojich rovesníčok, ja aj do školy. Mal som ale aj takú „gombíkavú“ košeľu zo šifónu. Mama nám ju s bratom ušila do tretieho ročníka, ale chlapci sa nám vysmievali. Tak nám ušila druhé, ale už z flanelu. Iné kroje sa nosili „na dělací deň“, tak sa hovorilo pracovným dňom, iné v nedeľu do kostola, iné cez sviatok a na zábavu. A keď šla žena „natatajtia“, tak mala zase iný.
Natatajtia?
Do mesta, jednoducho mimo dediny. Tam bolo iné zdobenie, iné sukne, všetko hrdšie a krajšie. A k tomu ku každému kroju existovali viaceré varianty – na leto, zimu, advent, pôst, smútok...
Zvykli sa ženy maľovať?
Keď išla moja mama do kostola, v prednej izbe vytiahla svoju výbavu. Rúže neboli, a tak si líčka aj pery namaľovala červeným krepovým papierom. Tak sa vtedy fintilo.
V oblasti Novohradu a Hontu žije v dedinkách množstvo veriacich. Horné Plachtince sú evanjelické. Ako ste vnímali návštevy kostola?
V škole sme mávali náboženstvo jedenkrát týždenne, chodieval k nám pán farár zo Stredných Plachtiniec. Problémy s režimom a zákazmi sme tam nemali, viera sa nedá vziať.
Keď boli sviatky a šlo sa do kostola, šliapali sme pešo, čo boli najmenej tri kilometre. Dievky šli v tých viacerých sukniach, dodnes počujem v ušiach to vznešené šuchotanie, mám pred očami tú ich radosť.
Potom sa hierarchicky stavali na svoje miesta – najmladšie pri oltári pred pánom farárom, najstaršie dozadu. A za nimi v uličke zase stáli čerstvé nevesty v čepcoch. Aj tam však panovala hierarchia – nestáli podľa veku či výšky, ale podľa dátumu svadby. Tie neskôr vydaté sa vždy postavili pred tie, čo mali svadbu skôr. Niekedy ich tam stálo aj dvanásť naraz.
Nosili ženy čepce každý deň?
Nie, u nás sa zavíjali do ručníkov. Čepiec nosila len čerstvo vydatá žena v nedeľu do kostola, na sviatok alebo na zábavu. Ale pozor – iba do chvíle, kým nebola tehotná.
Beata
Balogová
