V januári 1994 predniesol americký viceprezident Al Gore pamätný vizionársky prejav, v ktorom vyzval na vybudovanie rozsiahlej národnej informačnej infraštruktúry, prepojenie všetkých škôl, knižníc a nemocníc prostredníctvom „informačnej superdiaľnice“ a dereguláciu telekomunikačných služieb s cieľom podporiť rozvoj internetu.
Väčšina slovenských politikov aj o necelých deväť rokov neskôr ešte stále hovorí častejšie o tradičných diaľniciach, typickej infraštruktúre končiaceho sa priemyselného veku, než o budovaní informačných diaľnic, bez ktorých nie je možný vznik novej ekonomiky založenej na znalostiach.
Veľká časť strán už zistila, že vo volebných programoch je vhodné spomenúť „podporu moderných informačných technológií“ - len výnimočne sa však z nich dá vyčítať pochopenie toho, že technológie by mali byť len prostriedkom, nie konečným cieľom, ku ktorému smeruje naša spoločnosť. Väčšina strán napríklad spomína zavádzanie internetu do škôl (k projektu Infovek sa smelo hlásia aj tí, ktorí pred rokom nesúhlasili s navýšením jeho rozpočtu), máloktorá však už premýšľa aj nad zmenou učebných osnov a nad tým, že samostatnej práci s informáciami sa žiaci nenaučia na hodinách informatiky.
Niektoré strany doslovne odpísali prvý bod programu eEurope+ a požadujú „lacnejší, rýchlejší a bezpečnejší internet“ - chýba však informácia o tom, ako chcú tento cieľ dosiahnuť.
Len výnimočne sa objavujú konkrétne návrhy vychádzajúce z poznania skutočných problémov, ktoré dnes najviac brzdia informatizáciu: niektoré strany navrhujú zriadenie centrálneho úradu na koordináciu informatizácie, urýchlené vybudovanie štátneho informačného systému či začlenenie nových technológií do celého vyučovacieho procesu.
Mimochodom, počas prípravy tohto článku sme chceli zistiť, ktoré politické strany dokážu aspoň komunikovať elektronickou poštou. Na jednoduchú otázku sme dostali odpoveď len od SMK, SDKÚ, Smeru, SNS a KDH (v takomto poradí), odpovedať e-mailom nedokázali - alebo nechceli - HZDS, ANO, SDĽ a Pravá SNS.
(rha)
