Keď sa Slováci, Maďari a Poliaci sporili o to, v akom jazyku bude na Madagaskare pamätná tabuľka Mórica Beňovského, takmer sa „pobili”.
Po koncerte k 20. výročiu vzniku Slovenskej republiky v Aténach sa začalo diskutovať aj o ďalších osobnostiach, ku ktorým sa hlásia viaceré národy.
„Nikdy som nerozumel chápaniu kultúry a dejín na etnickom princípe,“ reagoval Michal Hvorecký na svojom blogu na správu, ako maďarská veľvyslankyňa v Grécku Eszter Sándorfiová protestovala proti tomu, že z úst účinkujúcich umelcov zaznelo: Béla Bartók bol najväčší slovenský odborník na našu ľudovú hudbu a Franz Liszt mal slovenských predkov.
„Tvrdiť, že Liszt bol slovenského pôvodu, je rovnaký nezmysel ako vyhlasovať, že Veľkú Moravu vytvorili ´starí Slováci´, myslí si Hvorecký. Podľa neho ide o nechutné falšovanie faktov a smiešne klamanie samých seba. „Nechápem komplexy malých národov, ktoré si neustále potrebujú dokazovať, že sú niečím viac ako v skutočnosti, namiesto toho, aby sa radovali z toho, čo ich poloha a podoba ponúkajú,“ dodáva.
Kým oficiálni predstavitelia Únie sa s nadšením vyjadrujú o množstve menšinových jazykov používaných v rámci Európy, národnostne zmiešané historické osobnosti sú dodnes predmetom sporov historikov, jazykovedcov, ale najmä nacionalistov.
Sándor Márai z Košíc
Kapitolou samou osebe je vnímanie Sándora Márai. Donedávna bol ako človek, ktorý otvorene kritizoval komunistický režim, neželanou osobnosťou tak pre Maďarsko, ako aj Slovensko.
Preklady jeho diel do nemčiny či angličtiny však začali po jeho smrti v roku 1989 prežívať znovuzrodenie. Po nežnej revolúcii mu aj v Košiciach najprv venovali pamätnú tabuľu a izbu, neskôr po ňom pomenovali školy i divadelné štúdio, postavili mu pomník a uplynulý víkend na jeho počesť premenovali aj námestie.
Na slávnostný ceremoniál v Košiciach prijal pozvanie aj minister ľudských zdrojov Zoltán Balog, ktorý skonštatoval, že námestie je symbolom mnohých ľudských osudov. "Chceme sa cítiť ako doma v Košiciach a to je základným odkazom aj tohto námestia. Rodný dom Sándora Máraia a námestie pomenované po ňom sú miestom pre slovenský aj pre maďarský národ."
FOTO SME - VLADIMÍR ŠIMÍČEK
Šalamúnsky text
Márai sa stal jedným zo štyroch emblematických osobností práve otvoreného roka kultúry v Košiciach. Text pri jeho mene v oficiálnej brožúrke projektu EHMK Košice 2013 je však napísaný šalamúnsky. Dozvieme sa z neho, že Márai je zabudnutým košickým spisovateľom. Na inom mieste o ňom text hovorí ako o významnej postave európskej literatúry. Slovo o jeho maďarskej národnosti nepadne, početné citáty z jeho diela, ktoré sa z iniciatívy EHMK objavili v centre mesta, sú tiež len v slovenčine.
Projekt sa vyhýba konfrontácii s Máraiovými názormi na Slovákov, náznak úprimnosti sa objavil azda len v hre Silvestra Lavríka a Anny Vlčkovej-Strachanovej Ako naučiť meštianskeho psa poslušnosti, ktorú hrali vlani v košickom Máraiovom štúdiu. V hre kladie nadšená slovenská obdivovateľka Máraiovho diela svojmu milovanému spisovateľovi aj niektoré nepríjemné otázky.
Pravdou totiž je, že Márai vnímal rodné Košice ako najkrajšie a najmaďarskejšie mesto. V reportáži pre Kassai Ujság z novembra 1938 vítal príchod Horthyho a opätovné pričlenenie Košíc k prastarej vlasti. Príkre súdy však nie sú namieste, jeho manželka bola židovka.
Pretavený cudzinec
Ani Maďari by si ním nemali byť takí istí, nielen preto, že za svoju vlasť vnímal Hornú zem a nie dnešné Maďarsko. Jeho pôvodné meno bolo totiž Grosschmid po nemeckých predkoch, ktorí prišli do Uhorska ešte v 17. storočí. V knihe Spoveď Márai otvorene píše, že maďarské srdce sa v ich hrudi rozbúšilo až pri boji za slobodu v roku 1848, keď si pomaďarčili meno.
Vraj hlavne Máraiov otec a brat boli, ako píše, priam zúrivými Maďarmi, čo bolo u „privadrovalcov“ nezvyčajné. Márai však komentuje, že urodzené maďarské rodiny rady videli cudzincov pretavených v kotlíku Uhorska na Maďarov. A keďže si jeho strýko uvedomoval, že so svojím saským pôvodom, nemeckým menom a rakúskym šľachtickým titulom nie celkom patrí do veľkej rodiny Uhorska, prepadol priam posadnutosti vyrábať si erby a zbierať rodinné dokumenty.
Spoločný rodinný erb mal vyrobiť aj pre Máraiových rodičov, hoci – ako sám Márai uvádza – jeho matka pochádzala z rodiny moravských mlynárov a v knižnici mala hlavne nemeckých autorov.
Podľa Máraia košická panská vrstva konverzovala po maďarsky, ale doma sa častejšie hovorilo spišským dialektom nemčiny.
Slováci sa v prípade Máraia môžu ešte tak odvolať na slovenské pestúnky: „V mojich spomienkach z detstva defilujú milé tváričky svetlovlasých pätnásť- až sedemnásťročných slovenských dievčat z okolitých dedín s vrkočmi a miernymi očami,“ napísal. Opisoval aj, ako zvláštne hovorilo ich služobníctvo - napoly po slovensky a napoly po maďarsky.
Komu patrí Beňovský?
Slovensko-maďarské spory však vznikajú najmä pri osobnostiach žijúcich pred 19. storočím, keď sa vyformovala myšlienka národa a nacionalizmu v modernom zmysle. V čase Mateja Bela či Matúša Čáka Trenčianskeho sa ľudia v etnickom zmysle nedefinovali.
Móric Beňovský je ideálny príklad podobnej diskusie. K tomuto dobrodruhovi sa hlásime nielen my a Maďari, ale dokonca aj Poliaci, za ktorých samostatnosť chvíľu bojoval.
Predseda Spoločnosti Mórica Beňovského Vladimír Dudlák nemá o jeho slovenskom pôvode pochybnosti, podľa neho sa mu mama Rozália a otec Samuel prihovárali po slovensky. Dudlák vraví, že jeho matka, barónka Révaiová pochádzala z Turca a že sa po nej zachovali aj niektoré písomnosti vrátane testamentu písaného po slovensky.
Naši historici operujú aj tým, že dobový historik Anton Sirmai Révaiovcov vymenúva medzi rodmi, ktoré „dobre vedja po slovenszky". Pri členoch uhorskej šľachty však bolo samozrejmé, že ovládali viaceré jazyky.
Podľa maďarských historikov bol Maurice Benyovszky, rodený Benyovszky Móric Ágost, jednoznačne uhorským grófom s poľskými a slovenskými predkami. „Máme dokumenty, listy a doklady, ktoré to potvrdzujú,“ tvrdí maďarský beňovskológ Zsolt Cséke.
Jedna z jeho potomkov Irma Szádeczky-Kardoss, historička a sudkyňa, strávila skúmaním pôvodu Beňovského dvadsať rokov a je presvedčená, že sa u nich doma hovorilo po maďarsky. Podľa nej o tom svedčí zachovaný list Beňovského otcovi či list jeho matky, tiež písaný v maďarčine.
Príklady národnostných „orieškov“
Maximilián Hell (1720 – 1792). To, či doma hovoril rodák zo Štiavnických Baní po nemecky, alebo po slovensky, nevieme. Matematik a astronóm je v zápise matričnej knihy rímskokatolíckeho farského úradu v Banskej Štiavnici dochovaný ako Maximilianus Rudolphus Winthschachtiensis, neskôr si písal aj Maximilian Höll/Hell či Hell Miksa, keďže sa stotožňoval skôr s „naším maďarským“ jazykom.
Ferenz (opravené 9:27, pozn.) Franz Liszt (1811 – 1886) sa narodil v Raidingu v dnešnom Burgundsku Burgenlande. Jeho dedko si písal svoje meno ako List a jeho babička pochádzala z Rusoviec, z čoho istý historik odvodzuje jeho slovenský pôvod, jeho prieskum je však málo hodnoverný. Lizst sa cítil Maďarom, hoci, paradoxne, po maďarsky vedel málo, a celý život prakticky hovoril viac po nemecky a po francúzsky.
Béla Bartók (1881 – 1945) sa zas narodil na území dnešného Rumunska, strednú školu vychodil síce v dnešnej Bratislave, ale inak ho so Slovenskom spája len to, že bol najväčším zberateľom slovenských ľudových piesní. Bartók však zbieral aj rumunské, arabské, turecké či ukrajinské ľudové piesne.
Sándor Petőfi (1823 – 1849) Jeho otec sa písal István Petrovics, keďže rodinní predkovia zrejme prišli zo Srbska. Po maďarsky vedel len trochu, podobne ako jeho manželka, ktorá pochádzala z Turca a volala sa Mária Hrúzová. Petőfi chodil na evanjelické lýceum v Banskej Štiavnici, dokonca bol spolužiakom Andreja Sládkoviča. Vraj si ho doberali, že jeho maďarčina mala slovenský prízvuk. Ale môže niekto reálne tvrdiť, že bol slovenským básnikom?
Lajos Kossuth (1802 - 1894) Podobne sa rakúski historici pokúšali zdôrazniť slovenské korene bojovníka za maďarskú samostatnosť Lajosa Kossutha. Jeho otec sa narodil v Košútoch (dnešná mestská časť Martina), matka bola Nemka zo Spiša a keďže vyrastal čiastočne aj na Slovensku, Lajoš mohol vedieť aj po slovensky, avšak to nie je dokázané. Určite ho však len ťažko vieme vyhlásiť za roduverného Slováka.
Leopold Horowitz (1838 - 1917) Slávny portrétista, pochádzal tiež síce z územia Slovenska, ale do akej miery máme právo sa hlásiť k nemu ako k slovenskému umelcovi, ak jeho židovská rodina musela žiť v gete v Rozhanovciach pri Košiciach, keďže židia nemali právo bývať v mestách?
Gróf Ziči či Zichi?
Ako písať mená historických osobností.
Podľa platných pravidiel slovenského pravopisu by sme maďarské priezvisko Berecsényi mali písať ako Berčéni, Bossányiho zas ako Bošániho. Mali by sme používať dokonca aj mená ako Palucký či Svätojánsky namiesto ich maďarizovaných podôb Palugyai či Szentiványi.
S takouto kodifikáciou však nesúhlasia všetci historici, ba ani jazykovedci, hoci vznikla na základe odporúčaní historickej komisie z roku 1980.
Historik Anton Hrnko v diskusii v rámci Historického časopisu v roku 2010 argumentuje, že by sme nemali automaticky prijímať mená, ktoré vznikli pod vplyvom maďarizácie, lebo by sme ju tým vlastne spätne potvrdili.
Zemianske rody si začali pomaďarčovať mená alebo aspoň prechádzať na maďarský pravopis svojho mena už od 17. storočia, hoci často po maďarsky vedeli len slabo. Tento krok sa však vnímal ako prejav uhorského vlastenectva.
Hrnko v prospech poslovenčovania argumentoval aj tým, že slovenské dejiny sú samostatným objektom, nezávislým od dejín iných národov. Historik Milan Zemko však na jeho príspevok zareagoval, že dejiny každého národa sú závislé od dejín iných národov a že to nie je len slovenské špecifikum. Preto odmieta dôsledné poslovenčovanie historických mien.
Zemko zdôrazňuje, že nie je problém s písaním mien vymretých stredovekých rodov. Nebudeme dnes už písať Maté Csák namiesto Matúša Čáka. Bolo by však smiešne, keby sme mali pomaly aj maďarizátora Alberta Apponyiho písať ako Oponického a Pavla Országha Hviezdoslava skúšať premenovať na Pavla Krajinu Hviezdoslava.
Historik Dušan Kováč sa čuduje, že práve historici prejavili taký malý zmysel pre tradíciu a že porušili vlastné pravidlo - písať mená v súlade s historickými prameňmi. Podľa neho ak vnímame negatívne proces pomaďarčovania mien v 19. storočí, nemali by sme pripustiť ani vlnu násilného poslovenčovania historických mien. Zo všetkých ostatných jazykov preberáme mená v pôvodnej podobe, nemáme ani Šejkspíra, ani Géteho.
Keďže mnohí historici jazykovedné usmernenia jednoducho nerešpektujú, jazykovedci iniciovali vytvorenie novej komisie, ktorá sa aspoň dohodla, že netreba vytvárať nikde sa nevyskytujúce novotvary ako Ziči či Baťáni, ani za každú cenu unifikovať písanie mena nejakej osobnosti.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
