Keď rozpráva o plynových komorách a pocite viny za smrť svojej rodiny, trasie sa jej hlas. Spomienky sú pre EDITU FISCHEROVÚ (84) také bolestné, že si ich nechávala iba pre seba celé desaťročia. Až keď ju nedávno oslovil fínsky novinár, aby napísal jej príbeh, rozhovorila sa a dodnes chodí rozprávať nemeckým študentom. Verí, že dnešní mladí by už také niečo nedopustili.
„Prosím, keď prídete, nenoste žiadne bukréty. Radšej mi kúpte tlačenku. Nie veľa, tak dvadsať deka,“ zavolá do redakcie na poslednú chvíľu pred odletom do Berlína vyše osemdesiatročná Edita Fischer.
Keď sme netradičnú pochúťku priniesli do jej malého bytu, rozžiarili sa jej oči. Ožili jej nielen chuťové bunky, ale aj spomienky na starú predvojnovú Bratislavu. Na tú, kde má stále veľa priateľov a kam by si rada prišla kúpiť turistickú salámu či bratislavské rožky s orechovou plnkou.
Až kým sa to nestalo
„Pôvodne sme bývali na Konventnej,“ rozrozpráva sa Edita. Spomína, ako blízko to bolo do centra - na Michalskú, Ventúrsku a ďalšie známe uličky, ktoré i dnes vyhľadávajú turisti. Pre ňu znamenajú detstvo. Napriek veku má spomienky ostré. Dobre si ešte pamätá aj Masarykovu či Benešovu školu, kam chodievala. Jedna bola na Tehelnom poli, druhá v Ružinove, kam sa neskôr spolu s rodičmi a mladšou sestrou presťahovala.
„Mala som veľmi dobrú mladosť... teda až kým sa to nestalo.“
Keď vznikol slovenský štát, Edita mala desať rokov. Ešte v roku 1938 presviedčal jej strýko rodičov, aby odišli spoločne do Izraela. „Čo by sa nám tu malo stať?“ vravievali. Jej otec neveril, že im hrozí nebezpečenstvo. Ako však na uliciach pribúdali hákové kríže, začali chápať, že sa deje niečo zlé. Na múroch čítali nápisy ako „Žid smrad kolovrat!“. Na kabátoch pribudla Židom žltá hviezda. „Nechcela som ju nosiť, a tak som vždy mala v ruke knihu a s ňou išla po meste. Držala som ju tak šikovne, že som si hviezdu zakryla.“
Označkovanie, ale aj ďalšie zákazy brala veľmi ťažko. Bola mladá, chcela sa baviť. No zrazu prišiel zákaz hrať na hudobnom nástroji, hoci od šiestich chodila na klavír. Nemohla ísť s priateľmi do kina ani divadla. Ale mladí si vždy nejako poradia. Stretávali sa u niekoho doma. Pustili si gramofón a robievali súkromné zábavy. „Tancovali sme a robili sme si život príjemnejším. Akurát že nás bolo menej a menej.“
To už nielen priatelia, ale aj blízka rodina odchádzali do pracovných táborov. Odišli a už nikdy o nich nemali správy. Fischerovci sa spočiatku deportáciám vyhli vďaka výnimke. Editin otec ju dostal preto, že ako typograf pracoval v Slovákovi, niekdajšom tlačovom orgáne Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Bol tam od jeho začiatkov.
Po potlačení Slovenského národného povstania esesáci nebrali ohľad už ani na výnimky. A tak sa v tom čase šestnásťročné dievča spolu s rodičmi ocitlo v priamom ohrození.
Bola to osudná chyba
Fakty
EDITA FISCHER
- narodila sa v Bratislave 28. augusta 1928
- ako 16-ročnú ju deportovali s rodičmi do Osvienčimu
- neskôr sa dostala do tábora v Ravensbrücku
- po vojne žila krátko v Bratislave, Prahe, v nemecko-českom pohraničí
- neskôr sa usadila v Berlíne, kde 35 rokov pracovala ako zdravotná sestra
- o tom, čo prežila, prehovorila prvý raz v roku 1994
OSVIENČIM
- nacisti založili tábor v roku 1940;
- prví väzni boli Poliaci, ktorých využívali na otrocké práce;
- podľa osvienčimského múzea zomrelo v tábore 1,1 milióna ľudí, z toho milión Židov;
- väzňov vítal nápis Arbeit macht frei! (Práca oslobodzuje!)
- skôr ako stihla Červená armáda tábor oslobodiť, poslali nacisti 58-tisíc väzňov na pochod smrti do iných táborov, keď sovietske vojská 27. januára 1945 Osvienčim oslobodili, našli v ňom 7650 zbedačených ľudí
RAVENSBRÜCK
- najväčší ženský koncentračný tábor v Nemecku, vzdialený 90 kilometrov od Berlína;
- vybudovali ho v roku 1939;
- táborom prešlo zhruba 130-tisíc žien, z nich zahynulo 92-tisíc;
- 30. apríla 1945 oslobodili tábor sovietski vojaci, podobne ako v Osvienčime našli už len chorých a zúbožených väzňov
SHOAH FOUNDATION
- šoa znamená po hebrejsky zničenie, záhuba;
- nadáciu založil v roku 1994 americký režisér Steven Spielberg, ktorý sa inšpiroval pri nakrúcaní filmu Schindlerov zoznam;
- zameriava sa na tých, čo prežili holokaust;
- postupne zozbierala takmer 52-tisíc videosvedectiev z 56 krajín v 32 jazykoch;
- materiály sú dostupné na stránke http://sfi.usc.edu/
Pri tejto spomienke potrebuje Edita prvú prestávku. Poprosí o pohár vody a popri tom, ako si pochlipkáva, pripáli si cigaretu. Počas stretnutia budú postupne v popolníku pribúdať.
Dofajčí, nadýchne sa a plynulo spustí. „Ihneď, ako nám hrozilo nebezpečenstvo, sa môj otec postaral o to, aby sme sa mali kde skryť.“ Plán bol taký, že v prípade ohrozenia sa každý člen rodiny presunie z Bratislavy k známym do ich domu, kde mali pripravený úkryt. Malú sestru mala priniesť suseda. Všetko bolo naplánované tak, aby Fischerovci neohrozili seba, ale ani priateľov, ktorým za ochotu pomôcť hrozil tiež trest.
„A tak sa to jednej noci stalo,“ načína Edita bolestnú spomienku. „Mama vycítila nebezpečenstvo. Počula, že niečo sa deje.“
Len tak v pyžamách sa rodina ukryla v skrýši vo vlastnom dome. Nacisti prišli a zase z domu odišli. Rodičia neváhali a postupovali podľa plánu. Edite sa však odísť nechcelo. Mala šestnásť, na smrť nemyslela. Nechala sa uhovoriť priateľmi, aby ostala v Bratislave. Odprevadili ju do blízkych lesov, kde ostala nocovať vo vopred určenej chatke. Kamaráti jej sľúbili, že za ňou každý deň prídu aj s jedlom.
Na druhý deň skutočne niekto zabúchal na dvere. Nebola to žiadna známa tvár. „Jeden z tých priateľov mal otca na polícii a ten ma prezradil.“
Editu zobrali a skončila na Špitálskej ulici, deň a noc zavretá v policajnej cele. Odtiaľ putovala do Serede, kde zhromažďovali Židov pred deportáciami do lágrov.
V tábore zrazu zbadala rodičov i malú Lýdiu. „Prečo ste tam neostali? Ja to prežijem, nemám strach,“ hovorila im. Rodičia však nechceli zostať v úkryte bez nej. Báli sa, že Edita pri výsluchu prezradí ich priateľov, a tak sa radšej nahlásili sami.
Sanitky a plyn
Bolo to 1. októbra 1944. Hoci si na presné dátumy už veľmi nespomína, v tomto má jasno. To bol deň, keď ich deportovali do Osvienčimu. Pôvodne im v tábore povedali, že idú pracovať do Rakúska. Naložili ich do veľkých vagónov, v ktorých sa nedalo dýchať. Viezli ich tri dni a tri noci a cestujúci sa rýchlo dovtípili, že Viedeň je iným smerom než ich cesta.
„Keď sme prišli do Osvienčimu, všetko bolo osvetlené. Prvé, čo sme videli, boli komíny, ktoré dymili. Ešte sme si tak medzi sebou hovorili, že to je určite továreň na tehly.“ Vítal ich dievčenský orchester, videli sanitky s červeným krížom.
Až na druhý deň Edita pochopila, ako sa v prvom dojme mýlili. Neskôr už vedela, že v sanitkách prevážali plyn do komôr.
Z vagónov postupne všetci kráčali k rampe, kde stál doktor Mengele. Pre nich neznámy človek. Po vojne sa dokázalo, že tento „anjel smrti“ osobne poslal na smrť desaťtisíce väzňov. Bol tým, ktorý palcom hore alebo nadol – presne ako Caesar v starovekom Ríme - rozhodoval, kto bude žiť a kto zomrie. Pri rampe videla naposledy svojho otca. Po chvíľke ju odtrhli aj od mamy s malou Lýdiou. Ju samú niekto schytil za rukáv a postavil nabok.
Edita sa v rozprávaní zase zastaví. Pozornosť odvedie na svoj nový televízor. Rada sleduje príbehy zo zoologických záhrad, a tak sa rozrozpráva o malých kapucínskych opiciach a ich inteligencii. Pripáli si cigaretu a pokračuje v spomienke na jeden z najhorších koncentračných táborov, kde zomrelo vyše 1,1 milióna žien a mužov.
Bez mamy a sestry pokračovala s inými ženami do veľkej miestnosti, kde sa museli vyzliecť donaha. Naivne sa ešte pýtala esesákov, ako si v tej kope kabátov neskôr nájde ten svoj. Topánky si mohla nechať.
Šperky a všetky cennosti pohádzali do dvoch debien. Prechádzali popri tlstom esesákovi, ktorý si obzeral ich nahé telá. To najväčšie potupenie ešte len prišlo. Edita letmo ukáže na predlaktie zahalené dlhým rukávom tenkého pulóvra. Skrýva pod ním vytetované číslo. Keď ich „označkovali“, tak im vyholili všetko ochlpenie na tele, hlavu pomazali dezinfekčným prostriedkom. „Bolo to také ponižujúce.“
Z tábora len cez komín
Stále to nebolo to najhoršie, čo na mladé dievča v priebehu 24 hodín čakalo. Prešli do spŕch, kde po dlhom čase pocítili teplú vodu. Potom ich odviedli do baraku, ktorý dostal prezývku Kanada. Boli tam totiž vzácne veci – oblečenie.
Napriek chladu však dostali na prídel veci ako na teplé letné mesiace. Tenké spodky, sukňu a pulóvrik. Ešte že si stále držala tie čižmy v ruke. Po chvíli prišla aj o ne. Tie, čo ich strážili, im ich zobrali a namiesto nich dostali dreváky. „Nedalo sa v nich vôbec chodiť. V Osvienčime bolo stále blato, a tak sme sa pri každom druhom kroku v tých drevákoch doňho zabárali.“
Po privítacom procese sa Edita dostáva na barak. Kde sa pýta, čo sa mohlo stať s jej rodičmi. Odpoveď je krutá. „Zabývanejšie“ väzenkyne jej ukážu na komíny, ktoré už videla. „Tam išli. Odtiaľto sa dostaneš von len cez komíny.“
Plakať nedokázala. „Bola som v takom šoku. Človek to vôbec nemohol spracovať. Predstav si, že prídeš z normálneho života, odtrhnú ťa od rodičov, za päť minút o nich prídeš, vyzlečú ťa, oholia. Čo má človek cítiť? Bola som ako bez rozumu, bez hlavy.“
Edita si akosi automaticky stanovila jediný cieľ – prežiť. Mala šťastie, pretože sa dostala ako pomocná sila do kuchyne. Od skorého rána do večera šúpala zemiaky a cviklu. V kuchyni však dostala aj mlieko, čo bolo nevídané obohatenie táborovej stravy. Rovnako ako cvikla, do ktorej si sem-tam zahryzla.
Mladšia sestra, mama a otec Edity láger neprežili.
Foto – archív E. F.
Kam ísť?
Podobné šťastné náhody, vďaka ktorým prežila, ju sprevádzali i naďalej. Vianoce už strávila v nemeckom Ravensbrücku. V ženskom koncentračnom tábore spočiatku nepracovali, len chodili každé ráno na apel – spočítavanie väzenkýň. Až po niekoľkých dňoch prišla tvrdá práca. Od rána do včera nakladala kamene do vozíka a zvážala ich do blízkeho jazera. Tam kamene vysypali a vozíky mohli nanovo plniť. Zbytočná práca, len aby väzenkyne unavili.
Edita už strácala sily. Jedla nebolo veľa a práca bola veľmi namáhavá.
Po čase sa však ako jedna z mnohých z tábora dostáva do továrne na lietadlové motory. Riaditelia okolitých firiem si ich prišli vybrať do tábora. Väzenkyne museli ukázať jazyk a ruky, ako keby boli kravami na trhu.
„Stále som bola optimistická. Tých strojov ubúdalo a počuli sme už aj, ako bombardovali Berlín.“ Bolo to znamenie, že koniec vojny sa blíži. S postupujúcou sovietskou armádou sa z fabriky opäť dostala do tábora. Už tam nemuseli nič robiť. Po čase im esesáci povedali, že kto chce, môže odísť. „Bála som sa, že to vyhodia do vzduchu, tak som išla tiež.“ Poriadne však ani nevedela, kde je. A kam ísť? Veď všetkých stratila.
Išla teda za ostatnými. Skončila aj s niekoľkými ďalšími väzňami u jednej sedliačky na dvore, ktorá im dala teplé mlieko aj chlieb. Vyčerpaná ihneď zaspala. Zobudila sa na to, ako ich žena budí, že idú Američania. Tí len prechádzali okolo. Edita si spomína, že Ravensbrück a okolie oslobodili Sovieti. Nedá na nich dopustiť.
V tej chvíli ešte stále nechápala, čo všetko sa vlastne udialo. „Myslím si, že dnes trpím viac ako vtedy,“ priznáva výčitky za vlastných rodičov a sestru. Veď sa nacistom prihlásili len zo strachu o ňu. „Ja žijem, oni sú mŕtvi.“
Z Bratislavy rýchlo preč
„No a teraz si dajme kávu a keksy.“ Pomedzi to, ako si odchlipkáva a ujedá z maslových sušienok, začne spomínať na slovenské pesničky, ktoré si stále pamätá. Bezchybne zaspieva úvod „Anička, dušička, poď si ku mne hopkať...“ Jej slovenčina je aj po desaťročiach výborná – pri speve aj rozprávaní. Pravdaže, párkrát sa jej do viet primieša nemčina. „Viete, v nej sa mi už lepšie rozmýšľa.“ Nečudo, veď Bratislavu veľmi rýchlo po vojne opustila.
Čoskoro si uvedomila, že v tomto meste nemôže ostať žiť. Hoci sa stretla s Fredom, svojou láskou spred deportácie, stále jej všetko pripomínalo to zlé, čo zažila. Opäť stretávala známe tváre, vrátane bývalých priateľov, ktorí ju a jej rodinu počas vojny prestali zdraviť. Bolo to sklamanie, na ktoré sa nezabúda.
A tak Freda opustila a radšej odišla so strýkom do Prahy. Strýko bol jedným z mála priamych príbuzných, čo prežil Terezín. Staral sa o ňu ako o vlastnú dcéru. Po čase s jeho rodinou prešla do Kraslíc, kde riadil fabriku na šitie. Edita sa zaučila tiež.
Z Kraslíc to bolo na skok do Nemecka. A ona sa opäť zaľúbila. Nepochopiteľne do Nemca. „Láske nerozkážeš. Bol taký milý. Veď nie každý Nemec bol nacista.“ K svadbe však nedošlo. Zrazu za ňou prišiel známy, ktorý jej vysvetľoval, že život na vidieku nie je nič pre ňu. Odišla do Lipska, kde sa prihlásila na židovskej obci. Jej milý plakal, ale ju to neobmäkčilo. Dnes sa čuduje, ako to mohla urobiť.
Z česko-nemeckej hranice sa Edita dostala do Berlína, kde si našla miesto v židovskej nemocnici. Najskôr mala len izbu na ubytovanie, ale vrchná sestra ju rýchlo presvedčila, aby sa zaučila. Pôvodný plán totiž bol, že jej ďalšie kroky budú smerovať do Izraela. Ale tam sa nikdy nedostala. „Našla som si priateľov, priateľky a začala žiť...“ Berlín jej učaroval a pri práci zdravotnej sestry ostala tiež.
Po rokoch mlčania
Osvienčim či Ravensbrück bol však pre ňu tabu. Otázky na túto tému ignorovala. Odmietala hovoriť o zážitkoch, pretože by ich aj tak nikto nepochopil. „Všetko, čo som zažila, som dala do škatuľky a tú som zavrela.“
Ticho prelomil až jeden fínsky novinár. Priateľ jej známej, ktorý sa opýtal, či by mu neposkytla rozhovor. Súhlasila. „A tak som raz zrazu vykukla z fínskych novín. Ako som škatuľku otvorila, tak som zistila, že mi to robí dobre.“
Začala chodiť medzi študentov, na stredné školy aj univerzity. Verí, že dnešní mladí ľudia sú už lepší a nedopustia, aby sa niekedy zopakovalo to, čo prežila.
V rámci osvety spolupracovala aj s nadáciou známeho amerického režiséra Stevena Spielberga Shoah Foundation. Nakrútila niekoľkohodinový videozáznam spomienok na holokaust. Pri zmienke o Spielbergovi nevynechá ani jeho film Schindlerov zoznam. Videla ho tri- či štyrikrát. Veľmi sa jej páčil, až na to, že najhoršieho esesáka hral jej obľúbený herec Ralph Fiennes.
Edita je impulzívna. Tak ako sa zrazu rozhodla hovoriť o holokauste, sa jedného dňa vychytila aj na návštevu Bratislavy. Bolo to ešte pred pádom komunizmu. A potom chodievala každý rok. Dnes už na to nemá síl. Pred dvomi rokmi spadla a mala zlomenú chrbticu. Odvtedy sa ťažko pohybuje. Do Bratislavy ju to však stále ťahá. Kam najviac? „Predsa do Grémia,“ odpovedá bez váhania. V Grémiu prežívala so svojimi bratislavskými priateľmi svoje šťastné návraty na Slovensko. Dnes si s nimi už len telefonuje. „Zavolala by som im, že som došla, a oni by ihneď prišli.“ Nedá sa jej neuveriť.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
