V poradí 33. holubia olympiáda bola pre organizátorov čistou stratou, napriek tomu sú na ňu všetci hrdí. Prezident zväzu chovateľov poštových holubov Juraj Kurek hovorí, že približne 150-tisíc eur zháňali po pár eurách päť rokov. S peniazmi pomáhali aj chovatelia, platili vyššie členské.
Dve zlaté, dve strieborné a jedna bronzová medaila pre Slovensko sú historickým úspechom. Najmladší slovenský víťaz Andrej Šadlák z Považskej Bystrice súťažil spolu s otcom Vendelínom. Andrej má len desať rokov.
Športuje sa doma Holubia olympiáda je o kráse a rýchlosti, napriek tomu sa priamo v Nitre nelietalo. Olympionici lietali doma, každý vo svojej krajine a na Slovensko priniesli len svoje najlepšie výsledky. Kontrolovali ich špeciálne zariadenia. Čipy presne zaznamenali odlet a zariadenie v holubníku čas príletu.
Najrýchlejšie holuby dosahujú pri vhodných poveternostných podmienkach rýchlosť až 120 kilometrov za hodinu. Za deň dokážu preletieť aj 900 kilometrov. Holuby – maratónci lietajú až 1200.
Krásu a štandard, hodnotili zahraniční komisári v Nitre. Pre Slovensko trochu nespravodlivo. Keďže sme olympiádu organizovali, nemohli sme mať svojho komisára.
„To sa ešte na olympiádach nestalo. O to väčší je náš úspech,“ konštatuje prezident Kurek.
Aj v chove holubov je krása relatívny pojem. Niekdajší štandard sa mení. Najmä Nemci presadzujú skôr športový vzhľad holubov. Chovateľ Ján Minárik stojí pri klietkach s nemeckou olympijskou kolekciou a ukazuje na ich šampióna.
„Neviem, či by sa dostal podľa klasického hodnotenia do prvej päťdesiatky.“
FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
Päťtisíc rokov s holubom Poštové holuby nosili správy už v Egypte a Číne tritisíc rokov pred naším letopočtom. O takmer päťtisíc rokov si zalietali aj v Európe vo vojne Holanďanov so Španielmi a o ďalších približne tristo začína chovať poštové holuby aj spolok v Liptovskom Mikuláši. Momentálne zväz eviduje okolo štyritisíc chovateľov.
Nosenie správ z frontových línií sa postupne zmenilo na šport a v západnej Európe aj na tvrdý biznis, v ktorom sa točia veľké peniaze, podobne ako pri konských dostihoch.
Základná otázka, ktorá napadne laikovi, je, ako naučia holuba odniesť správu alebo priletieť na konkrétne miesto, adresu. Ako posielali správy v prvej alebo druhej svetovej vojne na frontové línie? Predstava, že chovateľ priviaže holuba o nohu a autom s ním jazdí do Bratislavy a naspäť dovtedy, kým si zapamätá cestu, je hlúpa. Ako to už býva pri podobných otázkach, všetko je inak.
Holubí zmysel Profesionálni chovatelia sa pred odpoveďou na ňu najskôr pousmiali. „Neučíme holuby lietať na konkrétne adresy. Je to naopak. Vyvezieme ich do Bratislavy alebo do Čiech a odtiaľ sa musia čo najrýchlejšie vrátiť domov,“ vysvetľuje zhovievavo dlhoročný chovateľ z Nitry Ján Minárik.
Dobre, ale ako teda trafia z Prahy alebo z Bratislavy domov, napríklad do svojho holubníka v Považskej Bystrici, kde je niekoľko desiatok holubníkov?
Na túto otázku nevedel presne odpovedať žiadny z chovateľov, dokonca ani prezident, ani olympijský víťaz Vendelín Šadlák. Hovoria o magnetických vlnách, póloch, slnku, zraku.
„Nikto nevie presne povedať, ako je to možné. Zaoberali sa tým aj vedci, ale definitívnu odpoveď nepoznajú. Predpokladajú, že sa orientujú podľa magnetických vĺn, slnka, ale aj zraku a sluchu. Čítal som o nejakých pokusoch, kde holubovi zalepili oči a z niekoľkých kilometrov trafil domov. Ale keď mu zakryli oči aj uši, nevrátil sa,“ uvažuje Ján Minárik.
Uši? „Áno, uši. Holub má ucho hneď vedľa oka, ale má ho čiastočne zakryté perím, preto ho nevidno,“ ukazuje na malú čiaročku pri oku holuba.
Vendelín Šadlák sa domnieva, že holub vníma magnetizmus orgánom uloženým nad zobákom a podľa toho sa orientuje.
„Videl som to na DVD, ale hovoria, že mu pomáha aj slnko a vôňa krajiny.“
FOTO - ARCHÍV VENDELÍNA ŠADLÁKA
Prečo nie straka? Prečo sú poštármi práve holuby? Sú niečím výnimočné? Prečo nie inteligentná straka alebo vrana? Chovatelia hovoria, že jedine holub sa dokáže s istotou vrátiť domov. Je v podstate jedno, či za holubicou, mláďatami alebo chovateľom.
Ján Minárik tvrdí, že jeho holuby ho poznajú. Len keď počujú jeho hlas na dvore, začnú hrkútať.
Chovatelia väčšinou svojím holubom mená nedávajú, možno aj preto niektorí hovoria o chutnej holubej polievke. Vendelín Šadlák už asi 20 rokov holuby neje. „Keď som bol menší, tak sme ich doma jedli, ale teraz už nie. Je mi ich ľúto,“ dodal.
Chov poštových holubov sa dedí z generácie na generáciu. Olympijský víťaz Vendelín Šadlák začal v dvanástich rokoch, jeho syn Andrej má zlatú už v desiatich. Otec mu nechal desať najlepších holubov, momentálne ich chová vyše päťdesiat.
Miliónový vták Deň holubára sa začína ráno o šiestej a končí sa večer. Kŕmenie, čistenie, lietanie a takto dookola, každý deň.
„Len minimálna starostlivosť trvá dve až tri hodiny,“ dodáva.
Ako sa vychováva olympijský víťaz? Chovateľ z Považskej Bystrice hovorí, že je to výsledok 60. rokov chovu, ktorý založil ešte jeho otec, a starostlivosť.
„Mám problémy s tlakom. Ráno som si dal jednu tabletku, a keď som sa dozvedel, že sme získali zlatú a striebornú medailu, musel som si dať druhú,“ s úsmevom opisuje pocity po vyhlásení výsledkov.
Aj skúsený chovateľ Ján Minárik, ktorý vychoval šampiónov, vyrastal v rodine holubára. Chovu sa venuje 20 rokov. Začínal so štyridsiatimi holubmi, teraz ich má okolo dvesto. Vstáva o piatej, na hodinu vypustí holuby, aby si zalietali, zatiaľ im vyčistí holubník a nakŕmi ich. Holubom sa venuje denne štyri až šesť hodín.
FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
Konský biznis Chov poštových holubov nie je vôbec lacná zábava. Minárik skromne odhaduje, že ho ročne stojí okolo štyritisíc eur. Prezident Kurek hovorí až o desiatich tisícoch.
Cena šampióna je tiež zaujímavá. Za jedného sa dá kúpiť auto. Minárik si spomína, že asi najdrahšie predaný holub na svete stál približne 83-tisíc eur. Obvykle sa ceny najkvalitnejších holubov na trhu pohybujú od desať do 25-tisíc eur. Na olympiáde strážili každý rad klietok s holubmi organizátori.
Celkom slušný majetok vyvoláva aj otázky o poistení. Vendelín Šadlák ani Ján Minárik nemajú holuby poistené.
„Ani neviem, či je holub na Slovensku poistiteľný,“ reaguje Šadlák. „Nikto ho nechce poistiť,“ dodáva Minárik.
V Európe je situácia iná. Pre niektorých chovateľov sú holuby zamestnanie a zdroj veľkých príjmov. Napríklad Andreas Drapa z Nemecka svojho olympijského holuba poistil do Nitry na 50-tisíc eur.
Problémom pre chovateľov sú dravce a ľudia. Ján Minárik ročne príde o 15 až 20 kusov. Tvrdí, že jastrab holuba nechytí, ale sokol, ktorý pri strmhlavom lete dosahuje vyše 300-kilometrovú rýchlosť, je zabijak holubov.
„Lietame aj z Česka. Dravce čakajú na Česko-moravskej vrchovine a lovia,“ dodáva.
Pozor na doping Aj holuby dopujú. Svedčia o tom desiatky súdnych sporov, v ktorých sa chovatelia bránia, ako donedávna cyklista Armstrong. Preteky poštových holubov sú rovnaký šport, ako každý iný. Minimálne je to veľký biznis.
Prezident zväzu Kurek aj olympionik Šadlák hovoria, že v kolískach chovu Belgicku, Holandsku či Nemecku sa v chove holubov točia obrovské peniaze. Pri pretekoch sú preto antidopingové kontroly bežné. Na Slovensku sa nerobia, ale nie sme jediní. Únia tlačí na Poliakov, Angličania s kontrolou vraj začínajú.
„V Belgicku či Nemecku je to šport, v ktorom sa točí veľa peňazí. Uzatvárajú stávky ako na konských dostihoch. U nás je to inak. Majster Slovenska dostane pohár, ale žiadne peniaze,“ vysvetľuje prezident.
Podľa Kureka ide v holubom športe o klasický doping, aký používajú športovci. Anaboliká či stereoidy na zlepšenie výkonu. Pred niekoľkými rokmi zväz testoval možnosti antidopingových kontrol na Slovensku. Všetky pokusné vzorky boli negatívne.
FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
Boj o gombíky Kontroly robia z krvi alebo z trusu holubov. S krvou je však problém. Odobraná vzorka je takmer štvrtina objemu krvi vtáka a podľa Kureka hrozí, že by uhynul.
„Ony lietajú o peniaze. Môžete vyhrať státisíce eur alebo auto. My lietame o gombíky,“ usmieva sa Minárik.
Aj keď prezident Kurek hovorí o nutnosti zavedenia kontrol, o snahe zjednotiť antidopingovú legislatívu a úvahách o tom, že by bez dopingovej kontroly nemohli holuby na špičkových šampionátoch lietať, Ján Minárik oponuje.
„Čo je to doping? Nikto to nevie definovať. Všetky schválené podporné látky, ktoré sa môžu dovážať na Slovensko, môžem kúpiť a dávať.“
Vendelín Šadlák si myslí, že doping v určitých formách existuje, ale hovorí len o povolených podporných preparátoch. Dodáva však, že to nikto nekontroluje.
Prezident Kurek zdôvodňuje absenciu dopingových kontrol na Slovensku nedostatkom špecialistov a zariadení, ktoré by vzorky vyhodnocovali, ale aj cenou. Jedna vzorka stojí okolo 200 eur.
„Rokovali sme s Čechmi. Oni majú vyškolených ľudí. Problém je, že len Belgicko a Nemecko majú ústavy, ktoré robia doping zvierat.“
Prezident Kurek je antidopingový optimista. Tvrdí, že v tomto roku urobia aspoň päť kontrol, aj keď vzorky pošlú na kontrolu do belgického Gentu.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
