Veľké fabriky kedysi hnali našu ekonomiku, dnes sú nedostupné, neznáme alebo miznú. A kým zmiznú úplne, možno sa uchovajú aspoň na fotografiách dvoch mladíkov, ktorí si chceli uctiť diela svojich starých rodičov.
V minulosti sa stretli ich dedovia ako spolužiaci na architektúre, po desaťročiach spojila vysoká škola aj ich dvoch.
Mladí fotografi Juraj Fifik a Tomáš Manina sa rozhodli vzdať hold nielen technickým stavbám svojich dedov. Povedali si, že zdokumentujú priemyselné stavby, kým ešte stoja.
Fotografi požiadali o grant na ministerstve kultúry, získali peniaze a vlani s klasickými fotoaparátmi a technikou na chrbte začali svoju púť po Slovensku.
Zachytili zatiaľ len niečo vyše dvadsať stavieb, fotia však ďalej. Celý projekt má trvať päť rokov, výsledkom bude kniha, na ktorej budú spolupracovať aj architekti.
„Chceme zdokumentovať celé obdobie budovania moderného Slovenska po druhej svetovej vojne. Vznikalo vtedy veľa fabrík, staníc, industriálnych budov,“ hovorí Juraj Fifik.
Výstava pod rovnomenným názvom Budovanie Slovenska sa dala do piatka vidieť vo foyer bratislavskej Fakulty architektúry STU. Bola však len prvým výstupom dlhodobého projektu.
Nedostupné i neznáme
„Cestoval som do Banskej Belej a snažil som sa dostať do fabriky, ktorú projektoval Emil Beluš, lebo je to veľmi zaujímavá budova,“ opisuje jedno z fotení po Slovensku Juraj Fifik.
„Majiteľ sa, bohužiaľ, obával toho, že sa nakontaktujem na pamiatkarov a bude mať problémy, možno si aj myslel, že tam idem kradnúť železo.“
Slovenské magnezitové závody Dinas z rokov 1948 až 1950 dnes už ako fabrika nefungujú, je tu sklad, objekt možno ustúpi výstavbe cesty.
Nielen nedostupné, ale často aj neznáme sú priemyselné diela na Slovensku. Údaje, kto ich projektoval a kedy, nemá o mnohých ani Ústav stavebníctva a architektúry SAV.
Počas ciest našli fotografi takto náhodne napríklad stavidlá v Púchove. Čo je to za stavbu, však netušia.
Vrcholová stanica bývalej lanovky na Chopku. FOTO: JURAJ FIFIK
Odfúknutý fotoaparát
Cielenou výpravou mladej dvojice bola napríklad vrcholová stanica bývalej lanovky na Chopku.
„Mali sme so sebou viac kufrov a viac statívov, no keď sme prišli na medzistanicu, tak nám oznámili, že na Chopku je víchrica a že tam v našom oblečení dlho nevydržíme,“ opisuje výlet Tomáš Manina.
Cestu na vrchol nevzdali, no stanicu museli odfotiť pri silnom nárazom vetre a pri teplote asi mínus 20 až 25 stupňov.
„Jeden fotoaparát, takú veľkoformátovú kameru, nám zhodil vietor, teraz je v oprave,“ hovorí Manina.
„Na vrchole bol aj pán, ktorý obsluhuje stanicu, po fotení nás pustil dnu, kde bolo asi mínus 10, no nám to vtedy prišlo ako krásne počasie.“
Zaujímavo podľa fotografov vznikla aj snímka závodov v Seredi. „Museli sme tam ísť asi osemkrát,“ hovorí Manina. Problém tu tentoraz nebol s majiteľmi, ale so slnkom.
„Keďže v lete je dráha Slnka úplne iná a interval na fotenie je veľmi krátky, dobrý záber na fabriku bol asi päť minút ráno a päť minút večer, stalo sa nám, že sme prišli neskoro. Raz nám dokonca padla krytka objektívu do žihľavy a celý moment nám unikol.“
Ako dnes vyzerajú priemyselné stavby z čias budovania SlovenskaPozrite si fotogalériu >>Totem zmizol
Najznámejším dielom dedka Tomáša Maninu, Júliusa Langsfelda, je fabrika ružomberských papierní.
„Keď na tom robil, tak mal vtedy možnosť vycestovať do Kanady a inšpirovať sa, ako sa fabriky robia,“ približuje spomienky starého otca Manina.
„Ostal tam asi dlhší čas. Keď sa postavila ružomberská fabrika, Kanaďania poslali taký veľký totem.“
Počas svojich ciest šli fotografi totem pozrieť, pred fabrikou, kde roky stál, ho však nenašli. „Je možné, že je premiestnený niekde do vnútra areálu,“ pripúšťa fotograf.
Starý otec Juraja Fifika bol zas architektom Železničnej stanice v bratislavskom Novom Meste.
Fotografia budovy, ktorú otvárali pri príležitosti 20. výročia SNP, je dnes aj na plagáte k výstave Budovanie Slovenska.
„Premýšľali sme, že do konceptu zaradíme aj budovy ako bratislavská nová tržnica alebo Istropolis, no do tohto konceptu nám to úplne nezapadlo,“ vraví Manina.
„Väčšinou sú továrne, ktoré kedysi tlačili našu ekonomiku, dnes sú opustené alebo zanikajú.“
Závod v Seredi. FOTO: JURAJ FIFIK
Fabriky končia v zbere
Za päť rokov projektu určite nejaké priemyselné stavby zmiznú, priznávajú fotografi. Zachytiť a zdokumentovať chcú však čo najviac.
V najbližšom čase majú smerovať na východ Slovenska, ktorý ešte vôbec nemapovali.
V areáloch, ktoré doteraz obišli, sa väčšinou ešte niečo deje. Aj keď nie sú úplne opustené, veľakrát ich časti končia v zbere, ľudia ich rozoberajú.
„Napríklad v areáli v Seredi nám vrátnik rozprával, ako ľudia rozobrali časť fabriky do zberu,“ hovorí Fifik. „Je to smutné, že to takto dopadá a myslím, že to tak je po celom Slovensku.“
Tomáš Manina mapuje okrem 20. storočia aj storočie 19. V rámci svojej doktorandskej práce sa venuje technickým stavbám 19. storočia, no len na území Bratislavy.
Niektoré budovy, ako napríklad Tabačku na Radlinského ulici v Starom Meste, už odfotiť nestihol. Časť padla, zvyšok rozpredali na tehly.
Že sa dá so starou fabrikou naložiť aj inak, sa dá vidieť kdekoľvek na západ od Slovenska. „Príkladom je neďaleký Hainburg, kde je stará tabaková fabrika prerobená na kultúrne účely.“
Autor: Neznámy inžinier
Odborníci hľadajú pamätníkov z fabrík, pretože dokumenty chýbajú. Slovensko nevie, aké stavby tu stoja, viaceré vytvoril „neznámy“ inžinier.
V Česku sa mapovaniu a priemyselnej architektúre venuje celé výskumné centrum na Českej technickej univerzite, na Slovensku neexistuje ani súpis budov, v mnohých prípadoch sa nevie, kto továreň či objekt postavil.
Preto aj výstava s názvom Budovanie Slovenska bola viac o fotografiách ako o architektúre, hovorí jej kurátorka Nina Bartošová, architektka, výskumná pracovníčka Fakulty architektúry STU a vedecká pracovníčka oddelenia architektúry Ústavu stavebníctva a architektúry SAV.
„Dôvodom je chýbajúci výskum v oblasti priemyselného dedičstva 20. storočia,“ vysvetľuje.
Práve ten by mal vzniknúť počas najbližších piatich rokov. Výstava je totiž len začiatkom väčšieho projektu s názvom Technické stavby Slovenska. Mapovať má budovy, ktoré menili Slovensko od vzniku Československa až do tretej štvrtiny 20. storočia.
„Ide o diela, ktoré sa podpísali pod obraz dnešnej podoby Slovenska. Niektoré sú kvalitné, iné menej, ale bez podrobnejšieho výskumu je ťažko zodpovedne posúdiť ich význam,“ hovorí Bartošová.
Nina Bartošová, kurátorka.
Kým žijú a stavby stoja
Mnohé materiály k stavbám nie sú v archívoch, boli ukryté len v takzvaných podnikových, viaceré sa stratili.
„Nedoceniteľným zdrojom informácií môžu byť aj bývalí projektanti a zamestnanci podnikov. Preto je pre nás, ako tvorcov výstavy, dôležité ukázať fotografie, kým ešte objekty stoja a žijú pamätníci, ktorí o nich vedia čo to povedať. Dúfame, že sa nám podarí spojiť sa s niektorými z nich. Ak by sme čakali na moment, keď budú stavby dostatočne zmapované, o túto možnosť by sme mohli prísť“.
Hodnoty priemyselnej architektúry dlho neboli podľa odborníčky dostatočne docenené a pre obdobie 20. storočia to platí dvojnásobne. Časť výskumu urobilo síce oddelenie architektúry SAV a Pamiatkové úrady, no nie je komplexný.
„Chýba ucelený obraz. Pozornosť sa dostáva hlavne stavbám od špičkových architektov, ako bol napríklad Emil Belluš či Dušan Jurkovič.
Význam niektorých objektov môže byť práve v zaujímavom technickom riešení, ktorého autorom je pre nás zatiaľ neznámy inžinier.“
Juraj Fifik, fotograf.
Pokračovanie nabudúce
Časť známejších stavieb sa dá nájsť v registri Ústavu stavebníctva a architektúry SAV, zvyšok však uniká, niektoré budovy za posledné roky zmizli bez stopy, mnohé sú nedostupné.
Bartošová sa v rámci svojej dizertačnej práce venovala dynamitke, dnešnému Istrochemu v Bratislave, na nedostupnosť a odpor narazila už tu.
„Pôvodný nápad spolupráce s vedením podniku a zapojenie študentov Fakulty architektúry do mapovania areálu a príprave architektonických štúdií celkom skrachoval pre obavy Istrochemu, že to pomôže pamiatkovému úradu a naopak vlastníkom znemožní slobodne narábať s územím,“ opisuje začiatky svojho výskumu.
V zahraničí je vraj situácia v súvislosti s industriálnymi budovami lepšia.
„Je to vo veľkej miere tým, že štát, samosprávy a rôzne organizácie sú ochotné participovať na projektoch obnovy. Nejde len o finančnú pomoc, ale aj o manažovanie prác,“ vraví odborníčka.
Vysvetľuje, že svoju váhu tu zohráva aj história, ktorá je dôležitá pre pestovanie vzťahu k miestu, pre turizmus a dá sa dobre využiť aj marketingovo. „Nie sú to však rýchlo návratné investície, čo vysvetľuje zlú situáciu u nás.“
Tomáš Manina, fotograf.
Nie je to boj o záchranu
Celý projekt a výstava nemajú byť podľa Bartošovej nejakým bojom za záchranu, treba zviditeľniť oblasť, ktorá je prehliadaná, hoci so Slovenskom a podobou krajiny súvisí.
„V tomto momente nie je cieľom vyriešiť budúcnosť týchto stavieb, nie sme nostalgickí ani kritickí, v prvom rade ich máme záujem dokumentovať a mapovať. Naša aktivita nie je samoúčelnou úchylkou fanatikov, ktorí hľadajú krásu v brutálnych stavbách, ide hlavne o poznanie a pochopenie krajiny, v ktorej žijeme a toho, čo je pre ňu typické, aj keď to nie je prvoplánovo krásne,“ dodáva.
Priemyselné stavby sa na Slovensku v posledných rokoch spomínajú najmä v súvislosti s búraním, často sú spojené s protestmi či kauzami, len v ojedinelých prípadoch pri premene budovy na nové využitie.
„Podceňuje sa architektonicko-historický výskum, od ktorého by sa mali ďalšie kroky odvíjať,“ vysvetľuje Bartošová.
„Keď budú naši potomkovia pátrať po svojej kultúre, po niečom osobitom, čo je súčasťou histórie jednotlivých miest, nevytvoria si vzťah k miestu na kauzách a developerských projektoch. Preto je dôležité poznať to, čo nás obklopuje. Argument nedostatku financií bude z historického pohľadu smiešny. Ide hlavne o nastavenie rebríčka priorít ľudí, ktorí majú možnosť veci ovplyvniť.“
Lucia Tkáčiková
Beata
Balogová
