Skoro každé obdobie z našich moderných dejín podlieha širokej diskusii, v ktorej často proti sebe stoja ľudia s úplne opačným názorom. Ani historici sa nedokážu jednoznačne vyrovnať s otázkami spojenými so slovenským štátom, s SNP, obdobím komunizmu, augustom ‘68, novembrom ‘89.
V krajinách strednej Európy už existuje množstvo podložených faktov aj k dovtedy bielym miestam národných dejín. U nás stále absentujú publikácie a učebnice historicky zhŕňajúce naše dejiny. Sú len názory, ku ktorým vieme zaujať veľmi relatívne postoje. Je to chyba politikov, historikov alebo národa?
Pred časom parlament schválil jediný z troch prezidentom vrátených tzv. antikomunistických zákonov. Prezident ako zástanca hrubých čiar za minulosťou (pri pohľade na jeho vlastnú minulosť nič mimoriadne) sa k dejinám postavil ako väčšina funkcionárov minulého režimu: poprel existenciu akejkoľvek minulosti.
Nie som zástancom zastierania minulosti ani akejkoľvek „tretej“ cesty (cesty ľudí bez minulosti). Ale hlavným faktorom vyrovnania sa našej spoločnosti s minulosťou nie sú zákony, nové úrady alebo nahliadnutia do spisov ŠtB. Skôr by sme mali viac ako kedykoľvek predtým zastávať názory a hodnoty, ktoré sú vlastné demokratickému zriadeniu. V mnohom sa zdá, že na Slovensku sme ešte demokraciu neobjavili. Ak áno, tak ju vieme len deklarovať a vidieť len tam, kde je to pre nás výhodné. Ale dôležitejšie je rozhodovať sa sám za seba demokraticky, bez pocitu viny.
Myslím si, že u nás je význam politikov preceňovaný. Spoločnosť jedných obdivuje a druhých zatracuje, ale ich názory skoro vôbec nepozná alebo sa o ne nezaujíma. Ale len veľmi málo ľudí vie obhájiť vlastný názor, a čo viac, nevedia ani, odkiaľ ho majú. Je nám ku cti už to, že si pamätáme, že nejaký názor zastávame (aspoň pri volebných urnách).
Všetko staviame na pamäť – ktorá je veľmi relatívna – a na nič neriešiace hádky o teóriách bez konca: keby, keby, keby… Vládu a jej stále ešte byrokratický aparát môžeme vymeniť každé štyri roky, ale čo s národom? Keby niekto vymenil národ… keby sme boli lepší, pamätali by sme si svoje chyby z minulosti?
Niekoľko desaťročí (v prípade komunizmu) sme žili v komnate, do ktorej sa dnes, v období slobody bojíme pozrieť. Ak do nej niekedy zablúdime, čo s ňou spravíme: zamkneme, zničíme alebo si spomenieme na obdobie aj našich individuálnych chýb? Nedokážeme priznať vlastný omyl a uznať pravdu, pre ktorú už dnes neexistuje väzenie. A to by bolo pre našu spoločnosť potrebnejšie, ako udržiavať si subjektívny pocit krivdy so štipkou mesianizmu.
Ak by sme v sebe necítili potrebu začínať stále od roku nula (respektíve 1993), neusilovali by sme sa sami seba zotrieť z mapy Európy a nezabúdali na dni fašizmu, komunizmu, ktoré prežila naša spoločnosť, nie niekto druhý.
Pri významných historických výročiach zaznieva väčšinou všeobecný názor, ku ktorému sme okolitými štátmi „dokopaní“. Možno práve z nedostatku osobností, ktoré by boli schopné viesť celospoločenskú diskusiu, tak málo Slovákov podpísalo Chartu ‘77, tak málo sa vie o politických väzňoch, o slovenských disidentoch (okrem knihy F. Mikloška Zločiny komunizmu a niekoľkých publikácií v samizdatovej väzbe, sa do povedomia spoločnosti dostávali iba kusé spomienky strednej a staršej generácie).
A tak sa najznámejším odporcom komunistického režimu stal komunista s ľudskou tvárou, ktorý však na seba nezobral úlohu (hlavne vďaka nepriaznivým politickým podmienkam), v ktorej ho chce národ tajne mať.
Relativita vo všetkých sférach spoločnosti: politických prejavoch a sľuboch, legislatíve, ekonomike, kultúre, dejinách. Ako hovorí Adam Michnik v jednej zo svojich úvah, „svinstvo zostane svinstvo a nezaslúži si relativizáciu“. Ale na to svinstvo treba predovšetkým prísť.
Autor: MAREK GODOVIČ(Autor je študentom VŠMU)