Pre obete znásilnení nie sú peniaze prvoradé, ale aj takýto krok ministerstva spravodlivosti vnímajú odborníci pozitívne.
BRATISLAVA. Minulý rok zaznamenala polícia 88 prípadov znásilnenia. Ak nájdu a právoplatne odsúdia páchateľov, získajú ich obete nárok na odškodnenie za „morálnu škodu“.
Zákon to síce umožňoval aj v minulosti, v praxi si však nejasnú formuláciu málokto všimol.
Pravidlá odškodňovania obetí sexuálnych násilných trestných činov preto spresňuje novela, ktorú pripravilo ministerstvo spravodlivosti pod vedením Tomáša Boreca. Platiť má od júna.
Ministerstvo navrhuje novú definíciu ujmy na zdraví, pod ktorou bude možné zahrnúť aj morálnu škodu, teda aj psychickú traumu, stres, úzkosť či frustráciu.
Pri znásilnení, sexuálnom násilí a po novom aj sexuálnom zneužívaní budú mať obete nárok na odškodnenie za morálnu škodu. Pri iných násilných trestných činoch nie.
V prvom prípade totiž ide o špecifickú skupinu trestných činov proti ľudskej dôstojnosti, vysvetlila hovorkyňa ministerstva Jana Zlatohlávková.
Nielen peniaze
Odškodné
Krok za krokom
- do polroka od právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku alebo do 18 mesiacov od spáchania činu treba podať žiadosť;
- súčasťou musí byť rozsudok a doklad o ujme na zdraví;
- ak si obeť alebo príbuzní už uplatňujú náhradu ujmy, musia o tom predložiť doklad;
- pri zraneniach sú dôležité lekárske posudky;
- maximum pri smrti je 50násobok minimálnej mzdy (zhruba 16 800 eur);
- pri sexuálnom násilí je navyše možné ďalšie odškodnenie maximálne v hodnote 10-násobku minimálnej mzdy (zhruba 3370 eur);
Takéto riešenie je „lepšie ako nič“, reagovala psychologička Sylvia Dančiaková. Verí, že existuje šetrný intímny spôsob, ako ujmu ženám kompenzovať.
Okrem peňazí by však podľa nej mali obete dostať aj bezplatného „sprievodcu“, ktorý prevedie obeť procesom od výsluchu, lekára, právnym poradenstvom, terapiou aj kurzom sebaobrany, až po prípadné súdne konanie.
„Bolo by fajn, keby štát investoval aj do prevencie a bezpečnosti, teda aby sa človek nestal obeťou trestného činu,“ vraví psychologička.
Novela pomôže aj podľa Jany Šípošovej z občianskeho združenia Pomoc obetiam násilia, hoci je to podľa nej iba zlomok toho, čo sa pre obete násilných trestných činov dá urobiť.
Nedostatkom podľa nej je, že úrady nevedia toho dosť o obetiach a poznajú len obete domáceho násilia.
Problémom podľa Šípošovej je aj to, že obete nepoznajú svoje práva a nikto im ich ani riadne nevysvetlí.
Odškodnia iba raz
Chybou tiež je, že trestní sudcovia stále s nárokom na odškodnenie odkazujú obete násilných trestných činov na samostatné občianske konanie. Obete tak musia opakovane prežívať to, čo sa stalo.
Hoci ministerstvo pripravilo novelu a spresňuje morálnu škodu, stále platí, že ak si obeť uplatní náhradu ujmy inde, tak už nárok od ministerstva nemá.
Podobné to je aj pri životných poistkách. Ministerstvo neodpovedá, či to nie je nespravodlivé voči tým, ktorí si poistky platia.
„V prvom rade je spravodlivé, aby škodu uhradil páchateľ,“ hovorí Zlatohlávková, podľa ktorej zákon slúži „ako určitá poistka pre prípady, že páchateľ je insolventný, respektíve obeť nemá inú reálnu možnosť dostať sa k náhrade.“
Po vražde dcéry musela písať odsúdenému
Matku zavraždeného dievčaťa po žiadosti o odškodné zavalilo množstvo byrokracie.
BRATISLAVA. „Doteraz som sa s tým nevyrovnala a bez antidepresív by som nedokázala ani existovať,“ hovorí žena, ktorej pred vyše štyrmi rokmi zavraždili 22-ročnú dcéru a jej priateľa.
Prežíva beznádej. Najskôr musela sledovať, ako polícia mesiace nevie jej dcéru s priateľom nájsť. Potom sa jej na súde jeden z obžalovaných smial do tváre. Nakoniec ho súd oslobodil.
Na doživotie poslal do väzenia jeho komplica, ktorý sa priznal len k vražde dcérinho priateľa. Matka tak doteraz nevie, kto jej zavraždil dieťa.
Poradila jej právnička
„Peniaze mi dcéru nevrátia, ale povedala som si, že ak štát neochránil jej život, tak budem o odškodnenie žiadať,“ vysvetľuje, prečo požiadala odškodné od ministerstva spravodlivosti. Na túto možnosť ju upozornila právnička. Inak by to nevedela.
„A tak sa začali dopisovačky,“ opisuje svoje skúsenosti po podaní žiadosti. Stále ju musela o niečo dopĺňať.
Ministerstvo dokonca od nej chcelo, aby náhradu žiadala od odsúdeného muža. Musela preto písať do väzenia. Odpovedal, že nemá ani cent. Jeho list preposlala ministerstvu.
Žiadať mal aj otec
Napokon matke nepreplatili plnú sumu, čo bolo vtedy zhruba 13 500 eur. Ministerstvo jej vyplatilo polovicu. Na zvyšok mal totiž nárok jej exmanžel.
Žiadosť podala vo svojom mene nevediac, že treba aj jeho splnomocnenie, aby vec posudzovali spoločne. Osobitne mohol žiadať tiež polovicu, na čo ho však nik neupozornil. Kým to zistil, premeškal lehotu.
Matka zavraždenej preto upozorňuje, aby si ľudia dali na lehoty pozor. Radí aj to, aby sa obete obrátili na mimovládne organizácie. Bez organizácie Pomoc obetiam násilia by vraj so žiadosťou neuspela.
„Rovnako dôležité však je ísť k psychiatrovi či psychológovi. Inak sa s tým nedá naučiť žiť.“
Veronika Prušová
Beata
Balogová
