Škoda, že sa nezaujíma o osudy niektorých internátnych detí. Hovoril by inak.
Vyštudovala vysokú školu, je zamestnaná, platí si podnájom. Dodnes však rieši traumy z internátneho typu detského domova, kde žila do svojich dvadsiatich rokov.
Stále čakala. Každú nedeľu. Vysnívala si, že mama po ňu príde na modrej škodovke. Ale žiadne modré škodovky nechodili. Jej domovom bola veľká budova s takmer sedemdesiatimi deťmi. „Škola a škôlka boli súčasťou domova. Boli sme ako malí väzni. Do siedmich rokov som sa nedostala za jej bránu,“ spomína Silvia Kováčová.
Ako dieťa nikdy nevidela chlieb v celosti, na tácke dostávali vždy len štyridsať malých polkrajcov, pre každého jeden, málokomu sa ušlo viac, mali to presne nanormované.
Hrali sa s holými gumenými bábikami s tvárami, ktoré jej pripadali strašidelné. Viac sa jej páčili autíčka, tie mali kolesá a aspoň niekam šli. „Neviem, či je to preto, ale mnohé dievčatá z domova nemajú schopnosť stávať sa matkami. Sama si stále neviem predstaviť, že by som raz ňou bola,“ rozhovorí sa.
Živé bábiky
- Počet detí vychovávaných mimo svojich biologických rodín v posledných rokoch rastie. Za ostatné dva roky došlo k nárastu o takmer 700 detí. Pribúdajú nielen maličké deti, ale aj pubertiaci, ktorých výchovu rodičia nezvládajú.
- Podľa štatistiky ÚPSVaR z roku 2011 v predchádzajúcich dvoch rokoch skončilo pobyt v detských domovoch 661, v kontakte s nimi však zostalo len 486 z nich. Alarmujúce je, že z tých, ktorí sa svojmu pôvodnému domovu ohlásili, sa až 170 vrátilo do pôvodnej rodiny – teda tej, z ktorej ho pred rokmi zobrali.
- Podľa skúsenosti Jána Paľucha, riaditeľa Detského domova Ratolesť v Tŕní, 90 percent odchovancov, ktorí sa vracajú do pôvodných rodín, vo svojom živote následne zlyháva.
- Z takmer 500 čerstvých odchovancov domovov malo v roku 2011 vlastný byt len 25, 283 bývalo na podnájme, dvaja sa dostali do väzenia a z ôsmich sa stali bezdomovci. Stálu prácu malo len 182 z nich, príležitostnú 114, a až 190, teda prakticky tretina, nepracovala vôbec.
Príbeh Silvie Kováčovej je jedným zo sedemnástich príbehov knihy Deti choré na lásku. Spolu s Dankou Müllerovou – Sladkou, ktorá sa už desať rokov snaží pomáhať odchovancom detských domovov, ju napísala novinárka Andrea Hajdúchová.
O všetkom v detskom domove rozhodovali iní. „Nemohli sme nič chcieť, vychovávateľky určili, ako pôjdeme do školy oblečení, ako budeme učesaní, ktorú školu si vyberieme, čo budeme jesť,“ opisuje Silvia.
Hoci mala vlastnú skriňu s oblečením, nemohla si z nej šaty vybrať sama.
„Ráno sme tŕpli, čo nám prichystajú, či to bude zase sukňa s volánmi, či háčkovaný sveter. Za svoje oblečenie sme sa hanbili, deti z rodín chodili v moderných farebných veciach, tie naše boli vypraté, šedivé. Aj preto veľa domovákov, keď odíde z domova, nakupuje značkové veci. Nechcú sa viac hanbiť, chcú byt ako ostatní,“ vyjadrila sa pre nedávno vydanú knihu Deti choré na lásku.
Kováčová si myslí, že vychovávateľky by voči deťom boli aj milšie, ale báli sa riaditeľky, ktorá bola veľmi direktívny, až despotický typ, človek na nesprávnom mieste. Do domova, samozrejme, prichádzali občas aj kontroly, no všetci vždy čušali.
Letné tábory združenia Úsmev ako dar Silvii po prvý raz otvorili iný svet. Nechcela sa odtiaľ vrátiť, v tábore ich konečne niekto motivoval a pochválil.
Ako funguje skutočná rodina, jej ukázal až priateľ, ktorého stretla na strednej škole. Dovtedy nevedela, čo to je mať starkú a ako sa správať k starým ľuďom.
Vysnívaná matka
Svojej biologickej matke takéto detstvo nezazlieva.
„Nemala blízkych ani systém podpory, ktorý by jej pomohol. Nebola mentálne schopná postarať sa o nás. Prahla po láske, ale unikala jej zodpovednosť za deti. Povedala mi, že do domova ma neprišla pozrieť, lebo sa hanbila, že bola špinavá,“ vysvetľuje dnes už 28-ročná Silvia, ktorá sa rozhodla v dospelosti svoju matku vyhľadať.
Jej sestry jej poradili, kde ju môže nájsť. Medzi bezdomovcami na stanici. „Bola presne ako žena z mojich snov, možno som si jej obraz uchovala v pamäti, keďže do prvého roka som žila s ňou. Keď som jej povedala, kto som, rozplakala sa,“ spomína.
Objali sa, dali si spoločne cigaretu, začali hľadať, čo majú spoločné. „Bola som šťastná,“ dodáva Silvia.
Keď študovala sociálnu prácu, zo svojej matky si urobila svoju klientku. „Zaplatila som jej zo štipendia ubytovňu, ale bola tam len pár dní,“ konštatuje. Nemohla ju zmeniť, ale nechce ju ani súdiť.
„Porodila ma, nešla na potrat. Ústav ma však zrejme zachránil. Som živá a zdravá a nemám vzor mať päť detí a nestarať sa o ne,“ hodnotí dnes.
Stále niečo chýba
Práve teraz je jej matka vo väzení za neplatenie dávok, keďže mala až sedem detí.
„Nedávno mala šesťdesiat rokov a nemohla som jej dať ani darček. Ale aspoň tam nezamrzne a možno sa tam aj odnaučí piť,“ povzdychne si Silvia.
Priznáva sa, že pri každej životnej skúške sa bála, aby neskončila tak ako ona. Veľmi jej pomohlo to, že jej Jogo Mikloško z Úsmevu ako dar veril. „Každý domovák by mal mať svojho tútora, pretože vzťahová väzba je veľmi dôležitá. Terénni pracovníci by mali byť riadne platení,“ prízvukuje.
Našťastie sa dnešné domovy detí sústreďujú už aj na podporu mladých dospelých, aby mohli dosiahnuť aj vyššie ako stredoškolské vzdelanie. Snažia sa im napríklad nachádzať podnájmy. Päť rokov, ktoré Silvia strávila v takomto byte Detského domova Ratolesť v Tŕní, boli pre ňu tými najkrajšími v živote.
Dnes robí v logistickej firme. „Pracujem teraz síce od rána do večera, je to dobre zaplatené. Hoci nemôžem povedať, že by som bola šťastná. Stále mi niečo chýba, možno blízky človek,“ hovorí.
Silné puto
Kováčová chápe aj tých, ktorí po skončení náhradnej starostlivosti odchádzajú naspäť do osád, z ktorých ich zobrali.
„Dieťa sa vracia preto, lebo cíti k svojej matke silné puto. Viem, čo urobilo so mnou, keď som mohla svoju matku objať, hoci som nemohla s ňou žiť. Nedávajme deťom z domovov drahé veci, ale peniaze na cestu za rodinou, aby si tam mohli dobiť baterky. Treba deti viesť k ich identite, ukázať im, ako žije ich rodina, ale zároveň im aj vysvetliť, že oni už takto žiť nemusia. Je dobré, že v domovoch začínajú byť podmienky aj na kontakt s biologickou rodinou,“ hovorí.
Domováci sú totiž podľa nej až chorí na lásku. „Nečudujem sa, že často končia pri neadekvátnych partneroch,“ dodáva.
Sama mala tri vážne vzťahy, ten posledný sa však neskončil dobre. „Bolo to tým, že som bola naivná a naletela som nesprávnemu človeku. Dnes mám voči mužom trochu predsudok, dávam si pozor. Som integrovaná do spoločnosti, ale neviem, či do nej niekedy budem patriť aj emočne. Život v domove ma poznačil. Stále sa cítim sama,“ tvrdí. Domováci si podľa nej pocit odmietnutia a toho, že nie sú milovaní, berú na celý život.
Návrat do osady
Nie je to nič výnimočné. Nevedia, kam ísť, preto sa mnohí odchovanci detských domov vracajú do osád.
Bol to veľmi talentovaný chlapec. Vystupoval na rôznych speváckych súťažiach, dokonca v zahraničí, ale dopadol veľmi biedne. Po skončení starostlivosti v detskom domove si na pár mesiacov síce našiel prácu v Bratislave, ale len čo ju stratil, nezostávalo mu nič iné, len sa skontaktovať so svojimi biologickými rodičmi.
„Dovtedy sa oňho vôbec nezaujímali. Spočiatku mal ešte peniaze, takže sa to rodičom páčilo, no keď sa v priebehu dvoch týždňov minuli, začali sa k nemu správať veľmi zle. Bol šokovaný z bývania a celkových podmienok, zo dňa na deň sa ocitol v pivnici domu svojho otca,“ opisuje príbeh svojho kamaráta Jano, tiež odchovanec internátneho detského domova.
Jeho však už zachytila aj výchova v pestúnskej rodine. „Rodina, v ktorej som žil, bola veľmi prísna. Viem, čo všetko mi dali, a práve preto som vďačný za to, kde som mohol vyrastať,“ tvrdí. Podľa neho detský domov nikdy nepripraví dieťa na život dostatočne, mladý človek nevie napríklad hospodáriť a narábať s financiami.
Jano dnes pracuje ako asistent fundraisingu pre občianske združenie Úsmev ako dar, ktoré sa snaží hľadať náhradné rodiny, ale - ak sa dá - aj upravovať situácie v poškodenej rodine, aby mohli deti zostať u biologických rodičov.
„Ale pokiaľ má dieťa zostať v osade, je už domov lepšou alternatívou, tam aspoň dieťa získa nejaké vzdelanie. V rómskej osade sa nenaučí nič, len bude opakovať životné vzory svojich rodičov,“ dodáva.
Snažil sa vypátrať a pomôcť aj svojmu bývalému kamarátovi, ale ten akoby si už zvykol na životnú úroveň osady. „Teraz má už dve deti, žije s novou priateľkou, takže musí platiť výživné. Našťastie má nejakú prácu,“ opisuje jeden z mnohých podobných príbehov.
