Prečo Boh nestvoril bytosť, ktorá by mu bola servilne verná? A ak sa rozhodol stvoriť človeka a nevyšlo mu to, prečo dielo nezničil a nezačal odznovu? Rozhovor s evanjelickým farárom.
Pochádzate z religiózne založenej rodiny?
Nie všetci v blízkej rodine boli hlboko veriaci, ale tí najbližší áno. Rodičia aj starí rodičia tým doslova žili, veľkým vzorom mi však boli najmä prastarí rodičia. Najskôr som to tak však nevidel, veľa vecí som pochopil až neskôr.
To je logické, dieťa najskôr duchovnému rozmeru príliš nerozumie.
Veď ten v tom najskôr ani nebol, hoci som už poznal množstvo biblických príbehov. Tie som však vtedy vnímal skôr ako rozprávky na dobrú noc než texty, nad ktorými som sa zamýšľal. Hlbšie ma to teda nechytalo, veď už ako 10-ročný som bol metalista s dlhými vlasmi. Čo také ma vtedy mohlo ťahať do kostola? (smiech)
Svojím spôsobom som fungoval ako rebel, sebecký človek, dokonca aj dosť hrubý, ktorý nerozumel, načo tam má chodiť. Keď potom prišla konfirmácia, dostal som síce retiazku a bicykel, ale stále som to cítil skôr na rozchod s cirkvou ako približovanie sa k nej. Tie roky boli naozaj hluché.
Čo sa potom zmenilo?
Kamarátka začala ako laička na vlastnú päsť pracovať s mládežou. Túžila jej pomáhať, a tak organizovala všelijaké stretnutia. Na jedno väčšie nás nenápadne dotlačila naša mamina, s bratom sme na to aj šomrali, ale keď sme tam už boli, akoby sa náhle niečo stalo. Neviem to opísať, možno na mňa zapôsobila tamojšia atmosféra a to, že ľudia, ktorí tam spomínali Boha, o ňom rozprávali úplne inak a osobnejšie. Keď som sa odtiaľ vracal domov, vravel som si, že o tom Bohu musím zistiť niečo viac.
Koľko ste mali rokov?
Pätnásť.
Pritom práve v puberte deti začínajú rebelovať.
Vtedy to nebolo o tom, že chcem robiť farára, len o akomsi hlbšom prenikaní do viery. Uveril som však, že Boh naozaj existuje, že Ježiš je osobným Bohom a dokáže milovať každého človeka. Objavil som tak úžasné veci.
Postupne mi dochádzalo, že Boh ku mne počas detstva prehovoril snáď tisíckrát, či už cez mamu, starých či prastarých rodicov, ale z nejakého dôvodu to do mňa nikdy nepreniklo. Potom prehovoril opäť a zrazu to fungovalo. Odvtedy viem, že ľudia na to, aby mohol preniknúť do ich sŕdc, potrebujú o Bohu počuť veľakrát. Aj preto som sa rozhodol byť jedným z tých, čo o ňom budú rozprávať. Chcel som totiž, aby aj iní mohli zažiť to, čo ja.
Teraz môže niekto namietať, že pozná veľa dobrých a spravodlivých ľudí, ktorí k tomu nepotrebujú žiadneho Boha. Gratulujem im, ale ja by som to asi nedokázal, nebol by som lepším človekom ako dnes. Mojím argumentom teda je, že ak by sa ma nedotkol Boh, nebol by som tým, kým som.
Ak máme ostať slobodní, Boh nás nemôže oslovovať efektívnejšie
Nepoužíva potom Boh neefektívne spôsoby komunikácie? Ak to odľahčím, diablovi to neraz vychádza na prvýkrát.
To je fakt. (smiech) Tu už by sme zachádzali do teológie, ale myslím si, že ak má človek ostať slobodný, nejestvujú oveľa efektívnejšie spôsoby. Teda existujú, ale za cenu, že človek stratí slobodu.
Ak Boh existuje a cirkev tvrdí, že miluje všetkých ľudí, asi sa snaží oslovovať všetkých. Ak však niekto vyrastá v ateistickom prostredí, prípadne v krajine, kde kresťanského Boha nepoznajú, ako k nim prehovára?
Na to, aby sme spoznali pravdivú odpoveď na túto otázku, by sme museli najskôr poznať názor zhora. Vieme však, ako sa na tieto veci pozerá Boh? Jeho obzor je nami neopísateľný, takže logicky nemôžeme poznať ani všetky formy, ktoré používa na oslovovanie ľudí.
Zvonku to však vyzerá tak, že nie všetci majú rovnaké šance nechať Boha vniknúť do svojho srdca. Ak ku mne neprehovorí, lebo vyrastám v kmeni v pralese, nemám ani možnosť sa rozhodnúť, či ho príjmem alebo odvrhnem.
Teraz ste skĺzli do pozície, že máte prehľad o všetkých Božích aktivitách. Nemáme istotu, že naozaj neprehovára k úplne všetkým, že všetci nedostanú svoju šancu. Mám priateľa, ktorý dnes študuje teológiu, vyrastal však v neveriacej rodine. Tie príbehy sú naozaj rôzne, veľmi individuálne a nevyspytateľné.
Ale ak to mám povedať priamo, tak áno, som Bohu vďačný, že som mohol vyrastať v rodine, akú som mal. A ak načíname to, či Boh prehovára naozaj ku všetkým, musíme spomenúť aj to, že ľudia všeobecne nemajú v živote rovnakú štartovaciu čiaru. Nie každý predsa dostáva v rodine lásku a podporu. Boh pritom človeku určite dokáže poskytnúť to najhlbšie, čo v živote potrebuje.
Boh, o ktorom môže mať človek v rôznych situáciách pochybnosti, dokáže dať viac ako trebárs milujúca rodina?
Nepochybujem o tom. Božiu lásku nenahradí žiadna rodina, lebo je oveľa silnejšia. Ak človek nájde Boha, aj ťažké veci mu začnú dávať zmysel. Začne ich totiž vidieť z iného uhla.
Ako presne človek cíti Božiu lásku v ťažkej situácii? Ako vníma lásku, keď sa mu stane tragédia, zomrie mu dieťa, manželka, partner... Čo môže pocítiť okrem hlbokej bolesti?
V momente najväčšieho smútku a bolesti Božiu lásku, samozrejme, necíti. Bolesť aj smútok totiž vzbudzujú hnev. A je prirodzené, že v danej chvíli aj hnev na Boha, ako mohol niečo také hrozné dopustiť. Božiu lásku však potom precíti nečakane a opakovane.
Poviem to na osobnom príbehu. Raz sme boli s deťmi na prechádzke a začalo pršať. Malého som vzal na ruky a bežali sme sa schovať. Zakopol som však o puklinu na asfalte. Rozrazil som si čelo, ale horšie bolo podozrenie na otras mozgu u syna. Sedel pod dekou úplne vyľakaný a zrazu „zadrel“, že nevie pohnúť ľavou rukou. Leteli sme teda na pohotovosť. Prvá prognóza lekárov bola, že možno tou rukou nebude hýbať už nikdy, že ľavá strana tela ostane postihnutá. Bola to najhoršia chvíľa v mojom živote. Šiel som do izby, plakal som pred Bohom a prosil ho, aby potrestal radšej mňa ako jeho. Bola to veľmi dlhá modlitba, ale po dvoch hodinách som náhle a nepochopiteľne pocítil absolútny pokoj. Naraz mi bolo jasné, že síce neviem, ako sa to skončí, ale všetko bude tak, ako má byť.
Pritom som celkom logicky zmýšľajúci človek, dokonca aj na vieru som zvykol hľadať logické argumenty. Tomuto zážitku však dodnes celkom nerozumiem, neviem si ho vysvetliť inak ako Božou láskou. Z akého zdroja, z akého prameňa prišiel ten pokoj a uistenie, že všetko bude v poriadku? Ako môže človek cítiť takú lásku, keď nevie, či jeho syn nebude mať ochrnutú časť tela? A ono to nakoniec naozaj dopadlo dobre.
Božia vôľa?
Takto by som to neformuloval, veď Boh nie je panovník alebo kráľ z feudalizmu, ktorý príde a rozkáže, čo a ako sa bude diať. Navyše ak niekto rozhoduje len z pozície moci, človek to automaticky vníma s hnevom. Hovorím to napriek tomu, že Boha označujeme za Pána a naozaj má moc rozhodnúť o čomkoľvek.
Pohľad zhora nepoznáme
O tom, že cítili nádej a prehlbovala sa ich viera, vraveli aj ľudia, ktorí prežili koncentráky. Nie sú to však len slová, ktoré si ex post upraví naše podvedomie? Ako sa môže prehĺbiť viera človeka, ktorý vidí, ako mu splynujú nevinnú rodinu?
V takýchto situáciách je ťažké niečo povedať. Áno, stali sa podobné príbehy, sám som sa stretol s ľuďmi, ktorí prežili obrovské tragédie a mne pri ich počúvaní dochádzali všetky slová. Ťažko vtedy argumentovať tým, že Boh ich miluje, lebo v tej chvíli nie sú v stave prijať to. Ak však Boha milovali a prijali v sebe už predtým, verím tomu, že aj nepredstaviteľné utrpenie dokázalo prehlbovať ich vieru.
V Biblii sa píše, že hľadajte Hospodina, kým sa dá nájsť, vzývajte ho, kým je blízko. A presne o tom to je. Ľudia neraz hľadajú Boha, až keď nastane problém. Vtedy je to však také trhové, na báze dopytu a ponuky. Nájsť ho treba už predtým a v pokojných časoch, len vtedy je tým pravým požehnaním.
Boh však akoby prekážky pred ľudí staval nie celkom férovo. Prečo darebák, tyran a zlodej, ktorý o konaní dobra nemá potuchy, prežije pohodlný život, kým iný úprimne verí, žije podľa Desatora, ale stíha ho jedna tragédia za druhou?
Túto otázku sa snažia múdri ľudia rozseknúť už tisícročia, ale odpoveď zatiaľ nenašli. Opäť platí, že nepoznáme ten pravý pohľad zhora. Nedokážeme pochopiť všetky Božie cesty, prečo koná práve takto a nie inak. Všetko vidíme len zvonka, kým on vidí aj do nášho vnútra.
Tí, čo veria v reinkarnáciu, to potom majú ľahšie. Tragédie vnímajú povedzme ako trest za chyby z predchádzajúceho života. Aké vysvetlenie však môže nájsť kresťan, ak ho učia, že po smrti ho čaká buď nebo alebo peklo?
Nad reinkarnáciou som neraz premýšľal aj ja, ale keby som v ňu naozaj veril, akurát by som sa na taký systém úžasne naštval. Musel by som totiž pripustiť, že v súčasnom živote síce som za niečo trestaný, ale vôbec neviem, za čo konkrétne. A ak ľudia pripustia, že sa im nedarí, lebo majú takú zlú karmu, ako sa vlastne môžu poučiť, keď nevedia, čo zlé predtým vyviedli?
Ten systém však opticky pôsobí o niečo spravodlivejšie ako kresťanský, kde sa môže mať aj zloduch skvele, kým niekto s čistou dušou neskonale trpí.
Jasné, ale kresťanská spravodlivosť predsa nastáva vo večnosti. Posledným účtovníkom je len Boh, on je ten, ktorý ju nastolí. Na tejto zemi byť ani nemôže.
Prečo však má niekto putovať k poslednému súdu cez oveľa väčšie prekážky ako iný? Zámerne to postavím na extréme - cesty vyhladovaného afrického dieťaťa sú iné ako cesty rozmaznaného pracháča z Wall Street.
Už som povedal, že štartovacie čiary nie sú rovnaké, a že na to hľadajú odpovede múdre hlavy. Ja sa za takú nepovažujem. Zem, na ktorej žijeme, je silne poznačená ľudskou hriešnosťou. Aj neveriaci pritom musí uznať, že drvivú väčšinu nešťastí na svete spôsobil človek – vojny, trestné činy, chamtivosť, čokoľvek. Veľa zla si spôsobujeme sami, prečo sa potom čudujeme dôsledkom?
Áno, ale obete za zlo tých druhých nemôžu, hoci práve oni naň doplácajú. V čom spočíva vina toho, koho pri lúpeži dopichajú nožom? Kňazi hovoria, že človek má slobodnú vôľu rozhodnúť sa pre dobro či zlo. Ak niekoho zavraždím, slobodne som sa rozhodol pre zlo, kde je však slobodná vôľa mojej obete?
Život na zemi odráža len to, ako sa ľudia rozhodli dodržiavať Božie pravidlá. Áno, moje konanie ovplyvňuje aj druhých ľudí, ich konanie zase mňa. Preto je pre kresťana mimoriadne dôležité, aby sa šírila zvesť o tom, že žiť sa dá aj inak, že všetci môžeme konať dobro. Je chybou, ak si kresťan myslí, že jeho viera je osobnou vecou, taký postoj je obrovský omyl. Ak chceme mať lepšie životy, musíme tú zvesť šíriť. A nielen slovami, ale aj skutkami. Iná cesta pre tento svet predsa nie je.
Ak sa dnes niekto narodí v Sudáne, nič zlé nevyviedol, ale musí znášať dôsledky konania svojich predkov. To však nerieši jeho pozíciu obete. Netrestá nás teda Boh za viny našich predkov? A ak áno, nie je to neférové?
Áno, existuje pasáž v Biblii, že Boh trestá neprávosť otcov na deťoch do tretieho či štvrtého pokolenia, a že preukazuje milosrdenstvo tisícom tých, ktorí ho milujú a zachovávajú jeho prikázania. V tom to však nie je, ja tú pasáž vnímam inak. V Sudáne platí, že istí ľudia urobili zlé a nemorálne rozhodnutia, lebo nevychádzali z Božích pravidiel. Keby áno, tak by vedeli, že vojna a násilie plodia len ďalšie zlo. Iný príklad – niekto sa narodí s hendikepom alebo ťažkou chorobou. Prečo je to tak? Žiaľ, je nemožné na to odpovedať, lebo nepoznáme a nevnímame Boží pohľad. Zrejme to má nejaký dôvod, hoci mu teraz nerozumieme.
Zem bola stvorená ako dokonalé miesto na život, zbabral to človek
Nie je to skôr pohodlná barlička, že ak nevieme niečo vysvetliť, vždy sa vyhovoríme na obmedzené vnímanie a absenciu poznania Božích zámerov? Po 2000 rokoch nemáme ani náznaky vysvetlení?
Nemyslím si to. Náznaky vysvetlení predsa sú, ale stále sú to len náznaky, nie dôkazy. Neexistuje totiž jasná spojitosť typu „mám ľahký život, preto som veriaci, ja ho mám zase ťažký, a tak v Boha neverím.“ Niekedy to totiž funguje aj naopak – mám ľahký život, tak Boha vlastne nepotrebujem. Ten pritom oslovuje každého.
Ako oslovuje dieťa, ktoré zomrie tesne po narodení alebo v útlom veku? Veď si nestihne nič uvedomiť.
Áno, ale teraz zase predpokladáte, že viera je vecou, ktorú treba pochopiť čisto racionálne. Ak je Boh spravodlivý, každého predsa bude súdiť aj na základe toho, čo mu bolo dané. V Biblii je o tom veľa príbehov typu „komu bolo veľa dané, od toho sa bude veľa aj požadovať.“
Vezmime si teraz malé dieťa, ktoré umrie pri pôrode, z iného pohľadu. Pre pozostalých je to tragédia, ale keďže nestihlo vyviesť nič zlé, podľa kresťanov ide rovno do neba. Ak sa však nemuselo boriť s dilemami a prekážkami, nemá vlastne u Boha protekciu?
To znelo tak trochu cynicky.
Nemyslím to v zlom, ale prečo môže ísť niekto do neba priamou cestou a iný miesto v ňom musí tvrdo bojovať povedzme 70 rokov?
Ja to tak nevnímam. Život je úžasná príležitosť a skvelý dar. Nemôžeme sa predsa sťažovať na to, že žijeme, že Boh niekoho povolal skôr. On ten dôvod má a pozná. Dodám ešte jednu vec – sme príliš zaťažení pohľadom nášho sveta, lebo v ňom žijeme. V skutočnosti sme vo vesmíre menej ako zrnko piesku na pláži. Predstaviť si potom večnosť ako nejaký dokonalý svet je náročné. Boh pritom pôvodne aj túto zem stvoril ako dokonalé miesto na život. Zbabralo sa to až človekom a jeho konaním.
Možno Boh nepoužil dobrý materiál.
(smiech) Ja si som neraz kládol inú otázku – prečo vlastne Boh niečo tvoril? Prečo stvoril človeka? Prečo nestvoril bytosť, ktorá by mu bola servilne verná? Takú, s ktorou by nemal žiadny problém? Prečo stvoril človeka, ktorý si môže sám vyberať, čo urobí?
Potreboval hračku?
Veď práve to nevieme. Chcel hračku? Nudil sa? Alebo to malo hlbší zmysel? A ak sa Boh rozhodol stvoriť človeka a nevyšlo mu to, prečo svoje dielo hneď nezničil a nezačal odznovu?
Možno nám zámerne ako hračku ponúkol sám seba.
Keď sa však nad tým zamyslíme, vyjde nám z toho, že sa vlastne tolerovaním našej slobodnej vôle vrátane konania zla, dobrovoľne limitoval. Inými slovami sám sa rozhodol, že sa pred nami nebude prejavovať ako všemohúci.
Mohol to byť zámer, mohlo sa mu to však aj vymknúť z rúk. Potom by však nemohol byť všemohúci.
Veď to. Určite môže všetko, ale nerobí to, lebo ide o oveľa vyšší princíp.
Aký?
O lásku. Akých nás stvoril, takých nás miluje. A ak nás miluje, nechce na nás použiť najextrémnejšie riešenia. Práve to, že Boh dobrovoľne limitoval sám seba, je pre mňa najsilnejšia vec na celej viere.
Archívne video:
Môžu byť v nebi aj tí, čo Boha nemilujú?
Keď sa kňazi vyslovujú o podobách neba a pekla, je to vždy nekonkrétne. Emeritný arcibiskup Bezák si dokonca od niekoho vyslúžil aj obvinenia z herézy. Čo je to podľa vás – stav alebo miesto?
Deti na náboženstve sa ma pýtajú, či v nebi nie je nuda, či tam nájdu počítače. Nebo bez počítačov je pre ne mučivá predstava. (smiech) Skutočnú podobu však nik nepozná. Sám Ježiš učeníkom povedal, že „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do srdca človeka nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ Preložené do modernej reči to značí, že nemáme ani najmenšiu šancu predstaviť si, aké to bude skvelé. Ľudia, čo prežili klinickú smrť spomínajú, že videli nádherné miesto, ktoré nedokážu opísať ani nakresliť.
Nejde pritom o hmatateľnú hmotu, teda miesto, aké poznáme z tohto sveta. Ježiš dokonca hovoril aj to, že „kráľovstvo Božie je medzi vami“, z čoho vyplýva, že sa dá čiastočne prežívať aj tu. A ak nám Ježiš už na zemi skutočne dáva lásku, pokoj a radosť, tak to naozaj platí. V nebeskom kráľovstve to však bude oveľa lepšie – budú v ňom len dobrí ľudia, respektíve ich duše, budeme tam tvárou v tvár voči Ježišovi. To, čo tu prežívame len sprostredkovane a na diaľku, tam budeme prežívať akoby v priamom prenose. A keď si uvedomím, ako lásku Boha cítim už tu, neviem si predstaviť, aké neskonale dokonalé to musí byť tam.
Všetci majú problém opísať nebo, presná definícia pekla je pritom jasná.
Áno?
V jednom vtipe. Rockový bubeník sa po smrti dostane do pekla. Lucifer ho berie do miestnosti, kde má navždy trpieť. Vojde a vidí, ako si Jim Morrison pripravuje mikrofón, Jimi Hendrix gitaru, sú tam aj Freddie Mercury, John Lennon a Kurt Cobain. Bubeník zvrieskne od radosti a pýta sa: „Toto že má byť peklo? Hrať s týmito muzikantmi? Veď to je nádhera.“ Morrison zrazu vraví: „Nezdržuj, sadaj za bubny a ideme. Raz, dva tri á... jéjejejé, žiju si svoj discopříběh...“
(smiech) Uf, tak to bolo drsná, nádherná a dokonalá definícia. Vrátim sa však ešte k tomu nebu – každému odporúčam knihu Veľký rozvod, ktorú napísal Clive S. Lewis. Zamýšľal sa v nej aj nad tým, aké je nebo, a čo by sa stalo, keby doň mohli ísť všetci. Prečo tam vlastne nemôžu byť aj tí, čo Boha nemilujú? O tomto sa dá premýšľať donekonečna.
Nenútilo vás logické myslenie a štúdium elektrotechniky spochybňovať to, čo vám hovorili na bohosloveckej fakulte?
Viacerí spolužiaci tvrdili, že teológia na vysokej škole dokáže vierou človeka vážne otriasť. Pedagógovia však boli odborníci a predkladali silné argumenty. Hovorilo sa o archeológii, historických vedách, filozofii, dokonca sa otvorene preberali aj tvrdé námietky voči kresťanstvu či niektorým pasážam z Biblie. Šlo sa až na dreň, po niektorých prednáškach som musel naozaj dlho premýšľať.
Aj pochybovať?
Veriaci človek pochybuje stále, lebo viera nie je trvalý a nemenný stav. Deje sa to aj opačne, neveriaci tiež občas premýšľajú o tom, či na existencii Boha nemôže niečo byť. Aj ja mávam pochybnosti rôzneho druhu, dokonca si myslím, že viera bez nich je slabá. Kto o ničom nepochybuje, vlastne verí slepo, nekriticky prijíma to, čo mu vravia iní. Neprehodnocuje to, lebo už samotné premýšľanie by bolo pochybnosťou, to však určite nepokladám za správne.
Na množstvo mojich pochybností mi známi neraz radili, aby som všetko neriešil hlavou, ale prijal to srdcom. Ja som však nechcel mať rozpor medzi rozumom a srdcom. Dnes môžem svedomito povedať, že čím viac tie veci študujem, tým viac verím. Nie preto, že som farár, ale preto, lebo mi to hovorí aj rozum.
Mnohí sa označujú za veriacich, na Boha či spoveď si však spomenú, až keď majú problémy, prípadne na smrteľnej posteli. Keď sa človeku darí, na vieru zvykne zabúdať. Prečo je to tak?
Silnou motiváciou pre vieru je u mnohých strach. Toto vnímanie je však nepochopenie Boha ako takého. On predsa nie je automat na cukríky, že keď ich potrebujem, tak hodím mincu a oni vypadnú. Neraz som si s hrôzou uvedomil, že mnohí chodia kostola zo strachu, ale to je zlé, veď Boh je láska, nie trest.
Som skeptický k tomu, čo vo viere nachádzajú formálne veriaci, napríklad tí, čo do kostola prídu len na Vianoce. Čo v nej nájdu, keď dôjde na skutočne vážne problémy v ich životoch? Môže mať v sebe papierový kresťan pravé poznanie Boha? Poznanie, ktoré ho v ťažkých situáciách zachraňuje? Bojím sa, že nie. Ako sa taký človek môže spoľahnúť na Boha, keď ho vlastne nepozná? Ako uverí, že na neho myslí aj v jeho utrpení? Veď práve tam niekde sa nachádza kľúč k pravej kresťanskej viere.
Dajme vedľa seba dve skupiny ľudí – prvú tvoria tí, čo chodia do chrámu neúprimne, lebo sa to patrí, druhú zase tí, ktorí tam nechodia práve preto, že sú úprimní a nechcú sa pretvarovať. Nie sú Bohu milší práve tí druhí?
Dobrý nie je ani jeden z týchto stavov.
Ako vnímate problémy katolíkov v kontexte odvolania Róberta Bezáka?
Môžem hovoriť len za seba. Toho rozhodnutia je mi veľmi ľúto. Fandil som mu a obdivoval ho za to, s akou ľahkosťou dokázal hovoriť o Bohu. Mám napozerané aj jeho prednášky, časť z nich som si dokonca pozrel opakovane. Pán Bezák je veľká osobnosť.
Kde ste zbalili manželku? Váš kolega Ivan Mucha spomínal, že jeho nastávajúca sa mu zapáčila v kostole počas vlastného kázania.
S Maťou sme sa zoznámili na fakulte, ale ja som bol ten pasívnejší. Mal som množstvo aktivít, na dievčatá som príliš nemyslel. Faktom ale je, že najskôr ona odmietla mňa, potom ja ju, až sme si na konci druhého ročníka cez istú mimoriadne nudnú prednášku začali posielať lístočky. Ona začala prvá, takže veľkým romantikom som asi nebol. A keby ma nezbalila, ďalšie odmietnutie by som asi neriskoval.
Keď sme sa potom začali spoznávať, nadchýnal ma jej ohromný cit pre spravodlivosť, ochota bojovať proti krivdám, vonkajšia aj vnútorná krása. Kým ja som skôr ústupčivý, čo je neraz na škodu veci, ona je akčnejšia. Preto dnes odľahčene hovorím, že tak ako existuje metóda dobrého a zlého policajta, my vo Veľkom Krtíši predstavujeme metódu dobrého a zlého farára. Na škole som pritom razil teóriu, že nechcem mať manželku farárku, aby mi nemohla kafrať do roboty. Bol som hlúpy, lebo dnes to vnímam ako požehnanie. (smiech)
Rozhovor bol autorizovaný, Ján Ruman v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
