Vladimír Remek bol v socializme niečo ako superman. Pred tridsiatimi piatimi rokmi odštartoval do vesmíru prvý a posledný československý kozmonaut.
Má aj ďalšie prvenstvo: je prvým človekom vo vesmíre, ktorý nebol národnosťou Soviet ani Američan. Usmievavý chlapík s plešinou a nadváhou rozhodne nevyzeral ako filmový hrdina, ale v Československu bol oficiálne supermanom. Akurát pre tých, čo nemilovali režim ani jeho ikony stelesňoval propagandistickú figúrku a stal sa vďačným terčom vtipov.
Utajená misia
Nečakaná správa prišla 2. marca 1978 o pol piatej poobede. Rozhlas aj televízia prerušili vysielanie a zaradili priamy prenos z kozmodromu Bajkonur.
Český moderátor, zrejme opitý šťastím, chvíľu bľabotal o historickom úspechu a až teraz sa Česi a Slováci dozvedeli, že majú kozmonauta, ktorý sa volá Remek a že mieri do vesmíru v rámci misie sovietskeho programu Interkozmos.
Rozhodne to nebol prelom v dobývaní kozmu ani prvovýstup na vesmírnu stanicu ZSSR, udalosťou bola posádka, po prvýkrát národnostne zmiešaná.
Bilancia bola takáto: do výletu Vladimíra Remeka navštívilo vesmír 86 ľudí, z toho polovica Američanov a polovica Sovietov. Československo sa stalo iba treťou krajinou v klube, aj keď to všetko prebiehalo na pleciach „spriatelenej“ socialistickej veľmoci.
Po stopách Gagarina
O vesmíre sníval od trinástich rokov. Bolo to v roku 1961, keď školský rozhlas brnianskej základnej školy hlásil správu o prvom človeku v kozme, mladého Vladimíra fascinoval Gagarin a zatúžil ísť v jeho stopách.
Nebolo to nereálne – kariéra kozmonauta sa spravidla začínala u pilotov stíhačiek, ku ktorým mal blízko. Pilotom a veliteľom armádneho letectva bol jeho otec, pôvodom Slovák z dedinky Mojšova Lúčka pri Žiline. Vyrastal v chudobe a úprimne veril socializmu. Takisto syn, ktorý túžil po kariére pilota a prihlásil sa na leteckú školu.
Je naozaj možné, že vnútorne nesúhlasil s okupáciou krajiny v roku 1968, ako neskôr tvrdil. Ale nechal si to pre seba a s leteckým vzdelávaním pokračoval na vysokej škole v Moskve.
To, v čo tajne dúfal, prišlo v roku 1976. Nikto presne nevedel, prečo 24 najzdatnejších pilotov pozvali na nečakanú lekársku prehliadku. Tušili však súvislosť s vesmírnym programom Sovietov.
S veliteľom lode Rusom Alexejom Gubarevom pred štartom v kozmodróme Bajkonur.
Foto - ČTK
Boli sme tretí
Otázka, prečo práve Československo a nie iná krajina, musela mať politickú odpoveď. V polovici sedemdesiatych rokov sa zdalo, že vesmírne preteky nepriateľských blokov sa budú končiť spoluprácou.
Saljut-6
V sedemdesiatych rokoch minulého storočia mal Sovietsky zväz za sebou niekoľko vesmírnych úspechov.
Do kozmu úspešne vyslali prvú družicu, prvé zviera, prvú ľudskú bytosť a v roku 1963 prvú ženu. Hlavnú korisť im však vyfúkli Američania, ktorí v roku 1969 pristáli na Mesiaci.
Sovieti sa museli preorientovať na iné ciele a začali namiesto dobývania planét skúmať dlhodobý pobyt ľudí vo vesmíre.
Na tento účel vyvinuli Saljut, orbitálne stanice valcovitého tvaru, ktoré krúžili na obežnej dráhe Zeme vo výške zhruba 350 kilometrov.
Ich kapacita 40 kubických metrov dávala životný priestor najviac štyrom ľuďom, ktorí tu mohli prežiť celé mesiace.
Stanica Saljut-6, kam mierila Remekova misia, bola vybavená dvoma spojovacími uzlami. To dávalo možnosť navštíviť rezidentov: dvojica kozmonautov priletela k stanici, ku ktorej pripevnila loď, potešila kolegov, ktorí tu trpeli ponorkovou chorobou, po čase sa odpojila a v návratovom module zostúpila nazad na Zem.
Presne tak to urobili Vladimír Remek s Alexejom Gubarevom. Na stanici boli sedem dní.
Blízko k tomu bolo v roku 1975, keď sa podarilo niečo nevídané - kozmonauti Sojuzu sa stretli s americkou misiou Apollo a podali si vo vesmíre ruky. Zblíženie však stroskotalo, keď vzápätí Američania pozvali sovietskych vedcov do svojich výskumných komplexov, aby s hrôzou zistili, že hostia nechápali pozvánku ako priateľskú výmenu vedomostí, ale začali priemyselnú špionáž.
Kontakty s USA okamžite zamrzli a Sovietom zostávala spolupráca vo vlastnom politickom bloku.
A tak vznikol Interkozmos, spoločný vesmírny program socialistických krajín. Krajiny od Európy po Mongolsko a Kubu dostali pozvánky a za odmenu mohli rátať s čímsi, čo v tých časoch znamenalo obrovskú prestíž – vstup do klubu krajín s vlastným kozmonautom.
Od začiatku bolo kľúčové, ktorá krajina bude prvá. V hre bol Poliak, východný Nemec a občan Československa.
Rôzne vysvetlenia uvádzajú rôzne dôvody, prečo sa presadil našinec. Jedno vraví, že Sovietsky zväz mal v pláne takto odškodniť Československo za inváziu a následnú okupáciu po auguste 1968.
Bližšie pravde bude druhý názor, ktorý za tým vidí našich vedcov. Československo bolo na špici vtedajších výskumov, ich experimenty boli unikátne a v programe Interkozmos predstavovali najväčší podiel.
Hviezdne mestečko
Do Moskvy leteli štyria kandidáti – Vladimír Remek, Oldřich Pelčák, Michal Vavroušek a Ladislav Klíma. Remeka s Pelčákom napokon vybrali Sovieti. V decembri 1976 sa obaja aj s rodinami presťahovali do Hviezdneho mestečka a začali namáhavú prípravu.
Mali pred sebou pätnásť mesiacov výučby, ktorej súčasťou bola prax aj teória, vedenie vesmírnej lode, ktoré sa líšilo od pilotovania stíhačky. Adeptov krútili na centrifúgach a v maketách kozmických lodí, niektoré boli v bazénoch pod vodou.
Úzkostlivo dbali na hygienu. Remek neskôr spomínal, ako si po každom dotyku kľučky na dverách natieral ruky alkoholom, aby čosi nechytil. Aj taká banalita ako herpes niekoľko dní pred štartom totiž mohla účasť zmariť.
No ani po pridelení partnerov (veliteľ lode musel byť Soviet) dvojica Remek - Pelčák ešte netušila, ktorý z nich napokon poletí. To sa rozhodlo až štyri dni pred štartom. Kozmonautom oznámili, že štátna, viac ako stočlenná komisia odporučila na misiu Vladimíra Remeka s Alexejom Gubarevom.
K vesmírnej stanici Saljut-6 priplávala kozmická loď Sojuz. Foto - orbiterchspacenews.
Prečo letel Remek?
Obaja československí adepti sa roky poznali a študovali spolu v Moskve. Bolo by však naivné domnievať sa, že medzi nimi nebola nijaká rivalita. Mnohým sa nepozdával postup Remeka, ktorý úspešne zatajil, že má sennú nádchu a na kozmonauta bol príliš tučný, takže musel zhodiť desať kilogramov.
Na druhej strane Pelčák bol starší, mal viac skúseností s lietaním a údajne nemal o nič horšie výsledky ako Remek. Špekuluje sa preto o postranných dôvodoch. Rolu mohlo zohrať to, že Remek s matkou Češkou a otcom Slovákom bol ideálnym Čechoslovákom, prípadne, že zavážil dátum jeho narodenia 1948, keď u nás k moci prišli komunisti.
Iní rovno hovoria o protekcii. Nemala byť náhoda, že československý kozmonaut má za rodiča poslanca a veliteľa leteckých síl, navyše otec jeho manželky býval socialistickým ministrom zahraničných vecí. Ešte iný názor to pripisuje súpereniu inštitúcií samotného Sovietskeho zväzu. V hre totiž malo byť to, že Alexej Gubarov na rozdiel od partnera Pelčáka bol členom armády, ktorá si presadila svojho muža. A s ním letel Remek.
Švejk vo vesmíre
Pôvodne sa malo štartovať 25. februára na výročie komunistického prevratu v Československu, technické problémy spôsobili zdržanie. Z Bajkonuru šťartovala Misia Sojuz-28 vo štvrtok druhého marca, o deň neskôr sa kozmonauti pripojili k stanici Saljut-6 na orbite Zeme.
Kroniky kozmického folklóru hovoria, že Remek si so sebou okrem povinnej výbavy viezol aj krojovanú bábiku z moravského Slovácka (tú mal od kamaráta Pelčáka) a – ako aspoň neskôr tvrdil – figúrku vojaka Švejka.
Obyvatelia stanice Grečko a Romanenko, ktorí žili na stanici už takmer tri mesiace, museli návštevu privítať s úľavou. Isté je, že ich privítali chlebom a soľou a na revanš dostali listy od svojich rodín a priateľov. Na väčšie oslavy nezostával čas, čakala ich práca.
Vedecké pokusy, ktoré robil Remek, vyvracajú názor, že misia bola iba propagandistickou akciou. Československých vedcov zaujímalo, ako sa ľudské telo v beztiažovom stave okysličuje a udržiava teplotu. Takisto chceli vedieť, ako v podmienkach bez gravitácie rastú riasy či ako kryštalizujú chemické látky.
Tie, ako sa predpokladalo, by mohli viesť k výrobe liečiv bez nežiaducich prímesí. Mimo pokusov mali kozmonauti na programe potrebné opravy, povinné dve hodiny cvičenia.
V krátkych chvíľach voľna mohli obdivovať krútiacu sa modrú planétu.
Radostná jar 1978. Kozmonautov Remeka a Gubareva, aj šéfa komunistickej strany a prezidenta ČSSR Gustáva Husáka, vyzdobili dojatí pionieri šatkami.
Foto - ČTK
Nekonečné besedy
Desiateho marca prišiel čas odchodu. Gubarev s Remekom nasadli do návratového modulu a bez problémov pristáli uprostred kazašskej stepi.
Muža, ktorý sníval o návrate do vesmíru alebo aspoň o lietaní, však doma čakalo peklo na zemi. Socialistický režim si dobre uvedomoval hodnotu, akú preň má prvý československý kozmonaut. A tak kým astronautov ZSSR po návrate rozmaznávali a každý dostal automobil volga, Remek mal iný osud.
Vraj bol príliš cenný, aby ďalej lietal a riskoval podobnú nehodu, aká postihla Gagarina. Od stíhačiek ho preto prevelili do kancelárie, ktorú nenávidel. A režim sa rozhodol, že svojho kozmonauta ubeseduje.
Najťažší bol prvý rok, Remek pendloval z debaty do debaty a dokonca znenávidel svoje obľúbené jedlo, ktoré mu chystali všade, kam prišiel, pretože sa rozšírilo, že mu chutia pstruhy.
Neskôr, po revolúcii, priznal, že bol vlastne figúrkou režimu. Poslušnosť vysvetľoval záväzkom, ktorý cítil k miliónov občanom a ich daniam, ktoré mu umožnili cestu do vesmíru. Takisto však priznal, že už vtedy vedel, že režim v ZSSR nie je v poriadku.
Kabína, v ktorej prežili návrat na Zem, mala 2,1-krát 2,2 metra. Dnes je vystavená v múzeu kozmonautiky v Prahe.
Terč vtipov
Sovietmi trénovaný hrdina pochopiteľne nevoňal občanom frustrovaným okupáciou a okrem iného sa stal obľúbeným terčom vtipov. „Remek, ve vesmíru ani nemek,“ kolovalo medzi ľudom. Bola to narážka na neslávne známy priamy prenos z tretieho dňa vesmírnej misie.
Ľudia doma nezabudli, že keď ich mal československý hrdina pozdraviť cez televíziu, ťažko lovil české slová a plietol do nich ruštinu. Nie že by sa odrodil, svoje skôr urobili mesiace tréningu v ruštine a nevoľnosť z letu.
„Po revolúcii sa ku mne ľudia správajú otvorenejšie,“ povedal pre časopis Reflex v deväťdesiatych rokoch. „Častejšie napríklad dávajú najavo prekvapenie, že dokážem súvislo rozprávať.“
Remek dnes: Vo vesmíre nie sme sami
Do Európskeho parlamentu sa dostal na kandidátke komunistov.
„Per aspera ad astra – tŕnistou cestou k hviezdam,“ čítame na webe aktívneho poslanca Európskeho parlamentu Vladimíra Remeka (64). Do funkcie sa dostal ako nestraník na kandidátke českých komunistov v roku 2004. Teraz slúži druhé volebné obdobie.
„V Európskom parlamente sú len dvaja kozmonauti a to je dôvod, že si nás kolegovia náležite všímajú,“ povedal.
V Bruseli patrí medzi aktívnych poslancov. Jeho oblasťou je energetika, ako bývalý kozmonaut podporoval navigačný európsky systém Galileo.
Po revolúcii musel spolu s ostatnými vojakmi vystúpiť z komunistickej strany. Do roku 1995 šéfoval Vojenskému múzeu letectva a kozmonautistiky v Prahe-Kbelích.
Z armády odišiel na vlastnú žiadosť v hodnosti plukovníka.
Kontakty zo Sovietskeho zväzu využil pri podnikaní v Rusku, v česko-ruských spoločnostiach ČZ Strakonice a ČZ-Turbo-GAZ. V rokoch 2002 – 2004 bol vo vysokej funkcii českej ambasády v Moskve.
Od komunistov dostal ponuku kandidovať v priamej voľbe na českého prezidenta, ale odmietol. Podporil kanditáta Miloša Zemana a odmietol dohady, že podporu vyjednal Zemanov kontroverzný spolupracovník lobista Miroslav Šlouf.
S touto informáciou pritom prišiel sám Šlouf. Podľa najnovších úvah by sa Remek mohol stať veľvyslancom v Moskve.
Žije medzi Bruselom, Štrasburgom a mestečkom Unhošť pri Prahe. Je druhýkrát ženatý. Jeho zaťom je herec a spevák funkovej skupiny Monkey Bussines Ondřej Brousek. Má rád motorizmus a historickú literatúru.
V Boha neverí, ale verí, že vo vesmíre ľudstvo nie je osamelé.
Komunizmus ako ideu nepovažuje za zločin. „Ak je propaganda, že sa naučíte lietať nadzvukovým lietadlom a že dokážete ovládať kozmickú loď a že takéto stroje dokážete dostať späť na zem, potom som asi bol obeťou propagandy,“ povedal na svoju obhajobu.
Foto- Wikipédia
Beata
Balogová
