Domov Slatinka vrátil klientom ľudské práva a naučil ich žiť a pracovať. Po novele Ficovej vlády o dohodároch zamestnaní prišli o prácu.
LUČENEC. Rodinný dom pri centre Lučenca, izby pre dvoch, spokojní a slobodní ľudia.
Domov sociálnych služieb Slatinka, tak vyzerá úspešný projekt so zložitým názvom deinštitucionalizácia v praxi.
Niekedy stratené existencie zbavené svojprávnosti zo Slatinky dnes rozhodujú samy o sebe. Dvaja majú šancu, že im svojprávnosť vrátia.
Hovorkyňa banskobystrickej župy Monika Pastuchová tvrdí, že Slatinka je jediným fungujúcim prípadom deinštitucionalizácie v praxi na Slovensku. A to bez štrukturálnych fondov.
Desaťročia odluky
Riaditeľka Slatinky Denisa Nincová chodí po opustených priestoroch domova v kaštieli v Dolnej Slatinke pri Lučenci a hovorí, ako systém začiatkom 50. rokov schovával postihnutých ľudí pred svetom.
Kaštieľ je mimo mesta. Najbližšie je rómska osada a veľké smetisko.
Štát do roku 1989 ignoroval azda všetko, čo sa dalo. Ľudské práva, slobodu, právo na súkromie, intimitu. Nincová ukazuje veľké izby, v ktorých donedávna bývalo aj desať ľudí.
„Bolo to hrozné. Keď sa sem niekto dostal ako dieťa, už sa von nedostal. Jedna klientka s ľahkým mentálnym znevýhodnením prišla do kaštieľa, keď mala tri roky a normálny život spoznala až nedávno, keď mala 40,“ konštatuje mladá riaditeľka.
Nový začiatok
Pred tromi rokmi začala Slatinka postupne sťahovať ľudí do Lučenca. Sami si hľadali priestory, ktoré opúšťali štátne úrady. Dnes spravujú tri domy a takmer dve tretiny z vyše 50 klientov presťahovali. Na začiatku nevedeli nič.
„Museli sme ich učiť variť, prať, postarať sa o seba. Dnes vedia žiť a rozhodujú sami o sebe.“
Nincová opisuje životné príbehy ľudí v príjemnom dome v centre Lučenca. Vyše 40-ročná žena v kaštieli používala dve tri slová. Dnes plynulo komunikuje, nakupuje a varí.
Božka s ťažkým mentálnym postihnutím telefonuje a naučila sa variť. Ďalší hráva hokej. Komunita dokáže fungovať večer bez dozoru.
Lacko prišiel do kaštieľa, keď mal šesť rokov. Vyše tridsať rokov len zametal dlhé chodby. „To bolo všetko, čo celé dni robil. Zametal a zametal,“ opisuje Nincová.
Po presťahovaní do mesta si Lacko našiel prácu. Na dohodu pomáhal pri koňoch, upratoval, kŕmil, nosil im mrkvu z kuchyne a hrdo hovorí, že aj jazdil. Telefonuje si s „apukom“, ako volá otca, varí, perie a fotografuje.
Svet podľa Lacka bola jeho prvá výstava. Len žehliť sa ešte nenaučil.
„Chcem sa oženiť,“ dôverne dodáva.
Asi dvadsať hendikepovaných by mohli zamestnať pri pomocných prácach. Štyria pracovali, až kým nezasiahol štát novelou o dohodároch. Angelika a Jarka upratovali, Lacko pracoval pri koňoch.
Teraz sklamane tvrdia, že by chodili do zamestnania, ale nemôžu. Po zmene podmienok pre dohodárov prišli všetci o prácu.
Príklad pre Maďarov
Domov Slatinka si všimli aj maďarskí filmári. O Slatinke natočili film a ukazujú ho ako príklad deinštitucionalizácie.
„V Nórsku rušili veľké domovy v sedemdesiatych rokoch. V Maďarsku je to ešte horšie ako u nás, ale aj na Slovensku sa viac rozpráva, ako robí,“ dodáva riaditeľka.
Slatinka potrebuje na svoj úspešný projekt peniaze. Štrukturálne fondy zamerané na deinštitucionalizáciu sú pre nich šancou.
Nincová hovorí, že potrebujú investovať do bezbariérových opatrení, získať ďalšiu budovu na presťahovanie zvyšných 17 ľudí, ktorí zostali v kaštieli, ale aj do vzdelávania personálu.
Beata
Balogová
