Aj vám sa zapáčil vintage štýl? Alebo si zariaďujete chalupu po vidiecky? Ak nemáte to šťastie, že ste zdedili či kúpili starý dom plný storočného nábytku, môžete sa obrátiť na starožitníkov – buď tých klasických v tmavých obchodíkoch, alebo moderných, čo zaplavujú internetové bazáre stovkami vecičiek.
V ponuke majú čokoľvek, na čo si spomeniete. Nábytok všetkých štýlov a využití od okázalých secesných stoličiek cez masívne storočné písacie stoly až po spálňové súpravy v štýle Ľudovíta XVI. Ale aj staré, rozpadajúce sa drevené stoličky, ktoré udržia nanajvýš kvetináč.
K tomu hodiny na stenu, na krb aj na podlahu od Junghans za 500 eur či bezmenné a nefunkčné za 50 eur. A potom ozdoby, prípadne bizarnosti na dvor, na poličku, na stenu alebo strop: mosadzný zvon, starú poľovnícku kapsu, lis na tlačenku, mechanickú kalkulačku, goralský klobúk, cepy, vidly, kočíky, mlynčeky alebo aj vypchatého hlucháňa či starý drevený voz.
Tí, čo si chcú takto skrášliť svoje bývanie, prežívajú zlaté časy. Ponuka sa vďaka internetu rozšírila v počte vecičiek i samotných predajcov. A ceny v porovnaní s takými 90. rokmi spadli aj o desiatky percent. Tvrdia to sami starožitníci. Tí už možno majú zlaté časy za sebou. Ale ktohovie, časy sa zvyknú prekvapivo meniť.
foto: plyšový gauč z 2. polovice 19. storočia Vybrakovali nás Rakúšania? Eva Podhorská je bývalá učiteľka. Medzi bratislavskými starožitníkmi sa pohybuje od roku 1982, keď nastúpila do štátneho podniku Klenoty, ktorý mal pod palcom oficiálny trh.
Štyri dni po revolúcii v roku 1989 otvárala vlastný obchod. Prešiel cez ňu napríklad trezor značky Wertheim z roku 1848 za 200-tisíc korún či baroková truhlica za 300-tisíc. Nakúpila u nej aj francúzska herečka Annie Girardot či slávny fotograf ženských aktov Helmut Newton.
V chladnom sobotnom doobedí je Michalská ulica v centre vymretá. Hoci však pani Eva predajňu otvorila len pred chvíľou, už sa v nej pohybuje niekoľko mladých párov. Počuť angličtinu a francúzštinu.
Nejde pritom o typické starožitníctvo, pred tromi rokmi ho zmenila na retro shop so širším záberom, takže ponúka aj veci z nedávneho socializmu. „Ľudia dnes dokonca zháňajú už aj tie z 80. rokov.“ Čítala o Portugalcovi, ktorý skupuje socialistické obývačkové zostavy a darí sa mu.
Pult s pokladňou predstavuje, ako inak, art decový stôl z 30. rokov minulého storočia. Vrchná doska je mierne poškodená. „Sú ľudia, ktorí to chcú v pôvodnom stave, len tak to má pre nich esprit a šmrnc,“ vraví. Stojí 290 eur, svieti na ňom 80-ročná lampa s vyrezávaným dreveným podstavcom a papierovým tienidlom.
„Milovníci starožitností sa za socializmu pohybovali v akomsi disente. Šlo o úzku skupinu ľudí, ktorí si vymieňali veci a objavovali nové zdroje,“ tvrdí pani Eva. Do debaty sa zapája aj jeden zo zákazníkov. „Problém dnešného trhu je v slabej ponuke. Kvalitu cudzinci vyviezli už v 60. rokoch, Rakúšania nás vtedy doslova vybrakovali. Na takéto veci sme pritom nikdy neboli bohatí ako Praha.“
Pavel Haluška z Liptovského Mikuláša začal podnikať v roku 1990, o starožitnosti sa však zaujímal už predtým. Na štátny podnik si spomína. „Ak chcel niekto získať hodnotnú vec, musel sa tam vyskytnúť práve vo chvíli, keď ju občan priniesol. Inak ju predavačky vykúpili a strelili vopred vyvoleným. Aj tak, že na papieri sa vykázalo čosi iné.“
Motivácii zberateľov rozumie. „Starožitnosti sú vyrobené ručne, majú dušu. Prežili stáročia, prežijú aj ďalšie. Súčasné moderné veci kúpite, spadnú vám na zem a môžete ich vyhodiť.“
Viliam Šimek je bývalý novinár, v brandži podniká od roku 1991. Má výhrady voči tým, ktorí ju vnímajú len cez peniaze. „Ide o záchranu nášho dedičstva, poznanie slohov, dejín, kultúry, umenia, ušľachtilosti, o estetiku aj ekológiu. Ak si nekúpim nový nábytok, šetrím predsa aj prírodu.“
foto: stôl v štýle art deco z 30. rokov minulého storočia Zlaté časy privatizérov Boom nastal po roku 1989 s príchodom súkromných predajní. Iní rozbehli biznis aj mimo nich. „Západniari mali financie, a tak vo veľkom vznikali skupinky takzvaných vymetačov. Sledovali, o čo je záujem, vymetali dediny, mestá, všetky povaly,“ tvrdí Podhorská. Neskôr to mnohí zabalili, nemali k tomu hlbší vzťah.
„Finančne to bolo najlepšie v rokoch 1990 až 1998,“ pokračuje pani Eva, nesťažuje sa však. „Ak vás to baví a pokrýva životné náklady, je to v poriadku.“ Staré dobré časy potvrdzuje aj Šimek. „Prvé tri roky som mal straty, od roku 1994 to bolo výborné, v roku 2003 sa to zase otočilo.“ Podľa Halušku je dnes v Liptovskom Mikuláši predaj na takej úrovni, že „nemať vlastný objekt, dávno zavrieme.“
Predajcom v 90. rokoch nahrávali aj privatizéri vrátane tých divokých. „Mali peniaze a ľahkovážne ich míňali aj na starožitnosti, čo obchodníci kvitovali,“ spomína Šimek. „Väčšina z nich im nerozumela, čo hnalo ceny do obrovských výšok. Vtedy sme vedeli predať doslova všetko.“
Podhorská ukazuje na staručký stôl z orechového dreva v štýle biedermeier z roku 1820. Práve na ňom vidieť, ako môže cena v čase klesať. „Dnes stojí tisíc eur, v 90. rokoch šiel za päťnásobok.“ Pokles cien vníma aj Marián Kasáš z Nových Zámkov, ktorý ponúka starožitnosti cez internet. „Skriňu za dvetisíc eur je dnes problém predať za päťsto.
Predajcovia v Bratislave sa tešia na turistickú sezónu, keď lode po Dunaji privezú cudzincov. „Aj preto som sa preorientovala na menšie veci. Nemci, Rakúšania a Američania si ich tak môžu vziať so sebou,“ vraví Podhorská. Mnohí chodia cielene. „Francúzi, ktorých vidíte, sú tu tretíkrát.“
V Liptovskom Mikuláši to však cudzinci nevytrhnú. Podľa Halušku prídu do hôr, „kde lyžujú, jedia aj pijú, nemajú dôvod zájsť do mesta.“ Jeho klientelu tvoria najmä Slováci.
Sortiment sa mení. „Keď som začínala, šli najmä barokové a klasicistické veci. O štýly ako biedermeier z rokov 1820 až 1840 záujem iba ožíval. Secesné veci z roku 1900 nechcel nik, a tak sme ich nebrali. Majitelia ich povyhadzovali, lenže prišla doba, keď ich všetci naháňali. Neskôr bolo v móde art deco,“ spomína Podhorská. Šimek dodáva, že stále sa dobre predávajú obrazy našej moderny, staré hodinky, zlaté a strieborné predmety. „Veľké kusy nábytku nejdú vôbec.“
Mení sa aj klientela. „Po 23 rokov od revolúcie nakupuje iná generácia. Tí, čo chodili vtedy, majú dnes 60 rokov a všetko, čo chceli. Súvisí to aj s absenciou vonku bežného trendu. Nie sme zvyknutí veci obmieňať. Väčšina strávi život v jednom byte a s jedným zariadením. Vonku sa človek presťahuje do iného mesta len preto, že sa mu páči. Tu niet kam odísť. Bratislava poskytuje istý štandard a málokto si ho zníži odchodom tam, kde je menej práce,“ uzatvára Podhorská.
Rana internetom? Predajcovia cez inzertné portály veľmi hovoriť nechcú.
Web zamával aj trhom starožitností. „Kamenným predajcom ublížil, nákup z domu je pohodlnejší. Ceny na ňom sú však premrštené,“ vraví Podhorská. Michalskú ulicu si kedysi vybrala, lebo šlo o lievik, ktorým chodili všetci. „Dnes máte s výnimkou leta pocit, že je uzavretá.“
Pavel Haluška kritizuje rozmach podvodov s replikami. „Falošné veci sa vyskytujú aj v predajniach, ale rajom podvodníkov je najmä internet.“ Že sa ním devalvoval trh vďaka špekulantom, tvrdí aj Šimek, ale nezatracuje ho. „Kto sa mu neprispôsobil, tomu mohol ublížiť, najmä ak zanedbal marketing. Všetci sme pocítili úbytok, preto je logické, že skúšame aj iné formy.“
Hnevá ho však, že internet a blšie trhy podporujú chaos. „Ak chcú divadlá či múzeá čosi kúpiť, argumentujú cenami odtiaľ. Chcú, aby sme kradli? Ak máme platiť dane, poistky a nájmy, nemôžeme predávať za tamojšie ceny.“
foto: majiteľka retro shopu Eva Podhorská Na inzertnom portáli www.bazos.sk ponúka starožitnosti množstvo ľudí vrátane anonymov. Dá sa tam nájsť všetko od nábytku, sošiek, hodín, historických zbraní cez obrazy, porcelán až po svietniky. Keď ich oslovujeme v snahe zistiť, ako funguje ich biznis, ako garantujú pravosť a odkiaľ berú tovar, slušne odmietajú alebo vypínajú telefón. Niektorí vravia, že iba rozpredávajú majetok po rodine.
Jedným z mála ochotných hovoriť je Marián Kasáš z Nových Zámkov. Starožitnostiam sa venuje 20 rokov. Inzerciu na internete skúša posledných šesť rokov, názory kamenných predajcov odmieta.
„Nesúhlasím, že na webe je to veľký biznis. Veci sa tam predávajú za úbohé ceny. Zväčša volajú práve špekulanti a obchodníci, ktorí chcú všetko za zlomkovú cenu.“ Tvrdí, že keby mal veľmi hodnotnú vec, cez web by ju neponúkal. „Žiadali by, aby som ju dal za polovičnú cenu z polovičnej.“
O podvodníkoch na internete vie. „Treba sledovať hodnotenia užívateľov, tak sa možno vyhnúť tomu, že vám niekto pošle tovar, ktorý nezodpovedá opisu ani fotografii.“
Karol Sudor
Musia do terénu Časy, keď predajcov naháňali ľudia a ponúkali pozostalosť po predkoch, sú preč.
Eva Podhorská obchádza vypratávané byty, navštevuje blšie trhy. „Veci musím osobne vidieť, nenakupujem cez internet.“ Ak ich aj niekto ponúkne sám, „pýta si toľko, že je to nepredajné. Mám však pravidlo, že zákazníka u mňa musí čakať prijateľná cena.“
Pamätá aj iné časy. „Keď som mala po revolúcii prvý obchod na Panskej ulici, v pondelok sme otvárali o jednej poobede. Kým som prišla, stálo tam dvadsať ľudí, ktorí priniesli tovar, a desiati, čo už chceli nakupovať. Žilo to tam ako na námestí.“
Inú skúsenosť nemá ani Viliam Šimek. „Dnes musíte inzerovať v tlači, chodiť na blšáky, hľadať v iných predajniach. U tých, čo pasívne čakajú, že niekto niečo prinesie, tá ponuka aj tak vyzerá. Kto chce dobrý tovar, musí do terénu.“ Marián Kasáš sa stretáva s iným problémom. „Mnohí si myslia, že ak majú doma starý klavír z roku 1820, zarobia. V skutočnosti je nepredajný, lebo renovácia je taká drahá, že ju nik nezaplatí.“
Podľa Pavla Halušku „ľudia nosia maximálne tak mince. Ak niečo kúpim, tak vďaka tomu, že niekto zavolá kvôli vypratávaniu bytu, ale najmä tým, že inzerujem v novinách. To sa osvedčilo najviac.“ Využíva však aj internet.
Prekáža mu, že „niektorí blázni vykupujú striebro vo veľkom, a tak ľudia nenosia strieborné príbory k nám, ale k nim, kde ich roztavia a premenia na tehly. „Je im to jedno, lebo majú keš a skutočná hodnota ich nezaujíma.“
Šimek však takému prístupu čiastočne rozumie. „Občas je k tomu nútený aj starožitník, najmä ak príbor stojí v predajni a on nemá tržby. Teoreticky ho môže predať o 20 percent drahšie ako roztavené striebro, ale ak sa mu to nedarí a treba platiť dane, radšej tie percentá oželie a vezme hotovosť. Bolí z toho srdce, ale ak nejde o výnimočné kusy, dá sa to pochopiť.“
Karol Sudor
Nie každý chce Ikeu Zákazníci z mladšej a strednej generácie hľadajú lacnejšie retro veci spred pár desaťročí. Viacerí sa nám priznali, že ich vídali u rodičov či starých rodičov, čo ich dojíma.
„Je to aj o nostalgii, o veľké barokové kusy príliš nejavia záujem,“ tvrdí starožitníčka Eva Podhorská. Francúzsky pár si u nej práve kupuje oškretý, rozheganý a z nášho pohľadu nepekný stolík zo 60. rokov za 70 eur.
Keď nechápavo hľadíme, odborníčka sa usmeje. „Ukážem vám knihy, kde majú parížske celebrity takéto veci vkusne zakomponované do svojich interiérov.“ Dokladuje to na herečke Isabelle Adjani alebo na módnych návrhároch. Tí nemajú problém miešať veci z 19. storočia so socialistickými artefaktmi.
Iný pár sa rozhodol pre nízky stolík s povrchovou doskou v tvare šachovnice z 30. rokov minulého storočia za 20 eur. Ďalší chlapík si berie malé sklenené ťažidlo za 12 eur, majiteľka dve eurá spúšťa. „Nemôžem sa otrocky držať pevnej marže. Ak niekto chodí často, má bonus.
„To ťažidlo pochádza z 50. rokov, vyrábali ich starí sklárski majstri. Nie však ako oficiálny výrobný program, ale po robote ako darčeky či fušky. Vďaka tomu na svete neexistujú dva rovnaké kusy,“ hovorí kupec a s humorom dodáva, že síce existujú aj rovnaké kusy, ale len tie súčasné – čínske.
Podhorská nás berie na exkurziu po predajni. Tvoria ju dve väčšie miestnosti so stenami plnými dier po klinčekoch, na ktorých sa za tie roky vystriedalo všetko možné. Jej rozprávanie o exponátoch fascinuje aj laika.
foto: skriňa vyrobená bez jediného klinca z roku 1800 Na klasicistickej skrini z roku 1800 nevidíme žiadne poškodenia, nič nevŕzga, hoci nebola reštaurovaná. Poctivá robota majstra. „Je skladacia a vyrobená bez jediného klinca.“ Kúsok od nej je rozložený plyšový gauč z Maďarska z druhej polovice 19. storočia v hodnote 230 eur. Že si na ňom odsedelo a odležalo svoje nemálo ľudí, vidieť na prvý pohľad.
K drahším patrí neveľký klasicistický kovový obraz. Ručne tepané postavičky sú doň pricínované. „Kvalitnej remeselnej práci zodpovedá cena 700 eur,“ hovorí majiteľka. Objavujeme socialistické záhradné ležadlo zo 60. rokov za 23 eur. Hoci sa nám nezdá, že by ich niekto mohol chcieť, pár ich skončilo aj vo Francúzsku.
Zarazí nás starý ošúchaný cestovný kufor. „Ľudia si také kupujú, aby si ich vyložili na skriňu a ukladali do nich veci. Nie všetci chcú používať Ikeu,“ vraví Eva Podhorská, ktorú nezarmucuje, ak sa niečo nepredá hneď. „Mnohé veci sú tu dlhšie, ale tak to má byť, niektoré z nich si potrebujú postáť. Patrí to k tomu.“
Karol Sudor
Na večné časy a nikdy inak? Mladí Česi mali dobrý nápad a dnes zarábajú na kedysi tuctovom a lacnom socialistickom tovare.
Bežná stolička s plastovým čalúnením za 108 eur, kávový stolík za 164, hodinky „primky“ z 80. rokov za 280 eur či všedná lampa z toho istého obdobia, ktorú kedysi mali snáď všetky domácnosti za 91 eur. Týchto i ďalších vecí z čias socializmu sa chopili 28-roční chlapci z Česka a rozbehli zaujímavý biznis na portáli www.nanovo.cz.
Lektora v oblasti ekológie Adama Karáska ani manažéra nočnej hotelovej zmeny Jiřího Mrázka to neživí, veria však, že raz sa to zlomí. „Tie veci sa nám páčili, a tak sme ich začali zbierať. Sú kvalitné a chceli sme ich vrátiť do života,“ hovorí Karásek.
foto: majitelia portálu nanovo.cz Adam Karásek a Jiří Mrázek Kým mladí nápad prijímajú pozitívne, starší sa niekedy čudujú, že o to má vôbec niekto záujem. „Zriedka sa nájdu aj takí, čo nás kritizujú, že príliš draho predávame veci, ktoré sa im povaľujú na povalách, alebo že sú spojené s hrozným obdobím.“
Dopyt stúpa najmä pred Vianocami, inokedy sa predajú len štyri veci za mesiac. Tovar zháňajú po bazároch a cez internet. „Mnohí si myslia, že berieme všetko z tých čias. Zavolajú, ale zväčša je to škaredé, alebo sa toho chcú zbaviť za sumy len o chlp nižšie, ako sú naše. Zabúdajú, že s tým máme ďalšie náklady – na opravy, čistenie, fotenie, prevádzku webu.“
Karásek hovorí, že ceny tvoria intuitívne tak, aby sami určovali trend. „Stalo sa, že niekto u nás tie veci kúpil a na západe ich ponúkal oveľa drahšie. Nechceme byť len sprostredkovateľmi pre zahraničný trh. Tie predmety tu o desať rokov nebudú, lebo ich všetci povyhadzujú, čím stúpnu na hodnote.“
Karol Sudor
Beata
Balogová
