Absolvoval tisícky výstupov po celom svete. Tatranský horský vodca a záchranár PAVEL RAJTAR ohlasuje po vyše päťdesiatich rokoch praxe jej koniec. Robí to už po niekoľkýkrát. Bez hôr zatiaľ nevydržal.
Písal sa rok 1967 a partia mladých slovenských horolezcov sa dostáva pod najvyšší európsky vrchol Mont Blanc. Je to pre nich obrovský zážitok, pretože dovtedy západné Alpy poznali len z kníh a rozprávania iných. Milan Kriššák, Juraj Weincziller, Johan Kaňa, Alexander Luczy a Pavel Rajtar si ako prvý vyberajú vrchol Dent du Geant teda Obrí zub. Výstup zdolali bez väčších problémov. Pri zostupe ich však zaskočili padajúce skaly.
„Posledný bol Johan, ktorému skaly rozťali lano. V salte spadol pod nás asi dva metre. Odrazil sa do vzduchu a viac sme ho nevideli,“ spomína so slzami v očiach zdatný, vytrénovaný chlap. Pavel Rajtar má dnes takmer 77 rokov.
Do Tatier na koni
Nebola to len jeho prvá skúsenosť so západnými Alpami, ale aj jeho prvé stretnutie so smrťou. O to horšie, že so smrťou kamaráta. Za vyše päťdesiat rokov v horách, ktorým sa upísal ako vodca i záchranár, už videl zomierať veľa ľudí, vždy sa s tým vyrovnáva ťažko.
Paradoxne nepochádza z Tatier, ale od Zlatých Moraviec. Hory mu učarovali už ako šesťročnému, keď s babkou cestoval do Podolínca. Išli za strýkom, saleziánom, ktorého tam komunisti, tak ako iných kňazov, internovali.
Bola tma, no on končiare Tatier osvetlené len mesačným svitom hltal cez okno vlaku. O pár rokov sa pod vrcholce vrátil. Na školský výlet do Štrby prišiel so spolužiakmi. Mal desať rokov a vyhlásil, že „tu chce žiť“. Utvrdil sa v tom aj o štyri roky neskôr, keď prišiel do Veľkej Lomnice na dostihové preteky. A tak „Fako“, ako ho všetci domáci poznajú, docválal do Tatier „na koni“.
Po skončení štúdií dostal miesto športového referenta v zotavovni Baník. Bez zvládnutia lyží to však nešlo. A tak začal „drieť“ na Chate pod Rysmi. Oplatilo sa. Lyže zvládol a dokonca extrémnemu lyžovaniu i skialpinizmu prepadol a stal sa jedným z ich priekopníkov na Slovensku.
Zo Štrbského plesa ho to stále ťahalo vyššie, na končiare. V roku 1961 sa stal horským vodcom a odvtedy už výstupy na Gerlach či iné tatranské vrcholy ani nepočíta. Boli ich tisícky. Niekoľkokrát zdolal aj Mont Blanc, Matterhorn, liezol v juhoamerických Andách, na Pamíre, Kaukaze, Hindúkuši či v Himalájach.
FOTO - ARCHÍV PAVLA RAJTARA
Idem, kam chce klient
Hory sú za istých okolností mimoriadne nebezpečné, a tak sa proti smrti za tie roky vyzbrojil „šibeničným“ humorom. Stačí jeden nepozorný krok a nešťastie je blízko. Tak, ako sa to stalo jednému americkému turistovi pri výstupe na Gerlach. Sprevádzal ho aj spolu s dvomi Slovenkami. Muž obutý v polowesternových čižmách a ovešaný fotoaparátmi vyvolával pochybnosti už na prvý pohľad. Bol nedisciplinovaný, ani lezenie mu veľmi nešlo.
Rady vodcu ignoroval. „Hore sa mi odopol z lana. Zrazu sa potkol. Bol to zlomok sekundy, keď sa mi ho podarilo zachytiť za batoh,“ opisuje vodca nebezpečnú situáciu. Američana zachránil. Namiesto vďaky sa však neskôr dozvedel, akým bol zlým vodcom a celá túra spackaná.
Takéto odozvy vodcov zamrzia. Rovnako ako výčitky neprajníkov, ktorí ich obviňujú, že si sprivatizovali Gerlach. „My si ho nevyberáme. Ideme tam, kam chcú ísť klienti,“ hovorí. Výstup pre trojicu stojí okolo 230 eur, viac klientov vodca nemôže zobrať. Mnohým sa to zdá veľa, a tak radšej idú lacnejšie, ale s čiernym vodcom.
Jeden z desiatich
Za vodcov sa môžu hlásiť skúsení horolezci a dobrí lyžiari, ktorí majú za sebou náročné lezenia v Tatrách, ale aj v Alpách. Výcvik trvá tri až štyri roky. Každé štyri roky sa k vodcom hlási 50 až 60 mladých ľudí, prijímačkami prejdú desiati.
Väčšina vodcov pracuje na živnosť a tak to bolo aj za bývalého režimu, ktorý síce všetko zoštátňoval, ale nad horskými vodcami prižmúril oči. „Vždy sme boli privátni a platili dane cez kanceláriu. Aj komunisti totiž pochopili, že v Tatrách musia udržať služby na dobrej úrovni,“ vysvetľuje Rajtar.
Sám si v roku 1958 zaplatil svoj prvý výstup na Gerlach. Vtedy to bolo 170 korún. Bol mladý, no peniaze si našetril a nechcel sa o výstup s nikým deliť, hoci vodca ho aj prehováral, či nezoberie niekoho do partie. „Nie. Ja si to chcem vychutnať,“ reagoval. A tak si hory vychutnáva dodnes.
Pri výstupoch veľa nerozpráva a podobne ako iní kolegovia nemá rád utáraných klientov. Nielen preto, že rozprávanie skracuje dych. „Keď mlčím, tak nie preto, že chcem mať klienta z krku. Naopak, premýšľam o ňom.“
Pri odhade rozhodne prvý dojem. „To máte ako s obuvníkom. Hoci k nemu prídete s topánkami v rukách, on sa najskôr pozrie na vaše nohy.“
Väčšinou sa nesklame, hoci niekedy klientovi podľahne. Spomína si na matku s dcérou, ktoré ho uhovorili na výstup na Pyšné štíty. Na túre trvali aj napriek nestabilnému počasiu. Vypomstilo sa im to. Pod vrcholom ich chytil dážď, ktorý sa zakrátko zmenil na sneženie. Cúvnuť sa už nedalo. Výstup sa končí na Lomnickom štíte, odkiaľ sa mohli dostať lanovkou dole. Väčšinou to z Téryho chaty trvá pri dobrých klientoch tri hodiny. V tomto prípade zdolali vrchol po vyše ôsmich hodinách. Našťastie všetko dobre dopadlo, no Rajtár opäť zdôrazňuje, čo je najväčšou chybou horského vodcu: „Keď sa nechá prehovoriť klientom.“
FOTO - ARCHÍV PAVLA RAJTARA
30 metrov, 17 zranení
Napriek mnohým napínavým situáciám si vodca môže povedať, že jeho klientovi sa nikdy nič vážne nestalo. On sám také šťastie vždy nemal. Najhoršie sa zranil v roku 1991, keď ho padajúce skaly zachytili pri výstupe južným hrebeňom na Lomnický štít. Padal asi 30 metrov. Nos mal rozrazený natoľko, že vyzeral na amputáciu.
Keď ho horolezci z Lomnického štítu zbadali, báli sa ho ošetriť. „Okrem nosa som mal zlomenú panvu, šesť výbežkov na chrbtici, šesť rebier, priehlavok,“ vypočítava. Zranení mal až sedemnásť. Keď za ním prišla do nemocnice dcéra, na lôžku ho nespoznala.
Vďaka vodcovstvu môže Rajtar medzi svojich priateľov zaradiť rakúskeho horolezca Kurta Diembergera, ktorý má na konte dva prvovýstupy na himalájske osemtisícovky.
Nezabudne na Francúza Armanda Charleta, ktorý jemu a jeho priateľom pomohol ešte pri prvom nešťastnom výstupe v roku 1967, či vodcu Gastona Rébuffata.
Zdôrazní aj spisovateľa Rogera Frisona-Rochea, ktorého meno sa spája nielen s knihami o horách. V roku 1972 napísal Rajtarovi osobný list, v ktorom mu oznámil, že ak „slovenskí horskí vodcovia z Tatier spĺňajú legislatívne podmienky podľa švajčiarskych civilných zákonov, budú vítaní vo veľkej rodine horských vodcov“.
Lykožrút a developeri
Odvtedy ubehlo viac ako dvadsať rokov, na Slovensku sa zmenil režim a vodcovia si v roku 1993 podali prihlášku do medzinárodnej asociácie horských vodcov. Po troch rokoch sa to podarilo a Rajtarovi sa splnil veľký sen.
Dlhoročnému vodcovi teraz začína zlyhávať zrak. Oči mu poškodilo ultrafialové žiarenie a hrozí, že svoje obľúbené končiare neuvidí. Za tie roky sa Tatry podľa neho vôbec nezmenili, ani po ničivej víchrici spred vyše ôsmich rokov.
„To je príroda, stromy zasadia a vyrastú.“ Horším zlom ako víchrica je lykožrút, ktorý lesy ničí. Rajtarovi je preto smutno z niektorých zarytých ochranárov.
Rokmi sa hory nemenia, ale ľudia v nich áno. Sú egoistickejší a vytrácajú sa dobré medziľudské vzťahy. A čo developeri? „To je väčšie nebezpečie ako ten kôrovec.“
Neležia mu v žalúdku pre reči o rozrastaní zjazdoviek, ale skôr pre výstavbu apartmánov. Tie zaplavili Veľkú Lomnicu. Hovorí, že majitelia ich nevedia predať ani prenajať, a tak podliezajú ceny, čo likviduje domácich majiteľov penziónov. Nad olympiádou v Tatrách sa len pousmeje. Pripomína, že ak niečo prírodu ohrozí, tak práve takéto plány.
Ak spomíname veľké plány, tie už Rajtar nemá. Vie, že pomaly prichádza koniec jeho vodcovskej praxe. Ohlásil ho už pred dvomi rokmi, ale nevydržal to a na hory sa vrátil. Hovorí, že tak ako športovci, aj on by mal odhadnúť správny čas pre koniec kariéry. „Čo je však pravý čas, keď z okna vidíte hory a okamžite musíte o nich premýšľať?“
Pavel Rajtar (1936)
vodcovský kurz zvládol 8. júla 1961, členom Horskej záchrannej služby je od roku 1960. Absolvoval viac ako tisíc výstupov na Gerlach; ako vodca sprevádza klientov v Tatrách aj v rôznych iných častiach sveta, bol členom expedícií na Kaukaz, Hindúkuš, Pamír aj do Himalájí. Je pionierom extrémneho lyžovania a skialpinizmu u nás.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
