Začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia sa na Katedre novinárstva Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave medzi pedagógmi objavila nová tvár. K významným menám Krno, Duhajová, Ruttkay, Hysko, Šefčák, Tomašov, Vereš a Dlouhý pribudlo meno Jozef Weiser.
Nový asistent prišiel z rozhlasu. Nezaradil sa ani do skupiny pedagógov – teoretikov ani medzi praktikov (boli to vzácne roky, keď sa pedagógovia medzi sebou dohadovali, čo je pre študentov prospešnejšie). Prednášal metódu novinárskej tvorby, ale aj psychológiu masovej komunikácie, takže spolovice patril k jedným i druhým.
Študentov pedagogicky podporil a zaštítil, keď chceli vydávať študentské noviny Echo a sám publikoval vo vtedajšom Kultúrnom živote i v Pravde, čo medzi pedagógmi bolo skôr výnimočné.
Vydal niekoľko odborných publikácií a aktívne sa zapájal do riešenia teoretických problémov československej žurnalistiky.
Zachránil 15 detí
Rodák z východného Slovenka chodil do viacerých škôl. Už ako trojročný k učiteľovi do Chmeľova, potom do slovenskej základnej školy, v Gelnici ho mama zapísala do vyšších ročníkov nemeckej základnej školy. Zmaturoval na učiteľskom ústave a stal sa pedagógom.
Začal učiť v jednotriedke v Levoči v roku 1937. Mladý, ešte len 23-ročný učiteľ, odišiel z Levoče do Bratislavy, kde sa stal vedúcim Úradu pre vysťahovanie židovskej mládeže do Palestíny. V čase svojho pôsobenia – kým sa dalo zo Slovenska vysťahovať - pomohol takmer 200 mládežníkom odísť.
O jednej dramatickej situácii z roku 1939 pri záchrane 15 detí z Tešínska napísal v roku 1982 Jozef Weiser obsiahlu spomienku.
Keď sa v úrade dozvedeli, že sa v zemľankách v lese pri Tešíne schováva 15 detí od 5 do 15 rokov, ktoré už prišli o rodičov, podujal sa ich zachrániť a ilegálne previesť z „ríše“ cez hranice na Slovensko. Podarilo sa.
Svojim študentom mal čo rozprávať. FOTO - ARCHÍV J. W.
Cez Povstanie na slobodu
Slovenský štát zatrhol možnosť oficiálne sa vysťahovať a úrad zanikol. Jozef Weiser v rokoch 1941 a 1942 získal miesto učiteľa v Židovskej ľudovej škole v Trenčíne. Tam sa zoznámil s Aničkou Rosenfeldovou, dcérou českého lekára, s ktorou sa v marci 1942 oženil.
Deportácie slovenských Židov už boli v plnom prúde, zobrali aj Weiserových rodičov. S mamou sa rozlúčil cez škáru v dobytčiaku. S manželkou sa v októbri 1942 dostali do pracovného tábora Židov v Novákoch, kde Anička pracovala ako krajčírka, Jozef ako murár.
Keď zriadili v tábore školu pre deti pod správou ministerstva školstva, Weiser sa stal riaditeľom. Pôsobil tam do 31. januára 1944.
O transportoch do koncentrákov sa hovorilo čoraz častejšie, Weiserovci sa rozhodli, že z tábora ujdú. Obaja sa napokon aktívne zapojili do Slovenského národného povstania.
Mladý učiteľ sa dostal do Brigády M. R. Štefánika a po uverejnení reportáže o bojoch pri Vrútkach sa stal redaktorom povstaleckého Nového slova. Neskôr redaktorom Pravdy a Východoslovenskej Pravdy (od r. 1946 jej šéfredaktorom).
Novinárska kariéra po oslobodení pokračovala – v rokoch 1947 až 1953 bol redaktorom čs. vysielania Moskovského rozhlasu, od roku 1956 programovým námestníkom riaditeľa Čs. rozhlasu na Slovensku. Ďalšie tri roky bol generálnym tajomníkom Medzinárodnej rozhlasovej organizácie OIR.
V roku 1962 nastúpil na katedru novinárstva ako asistent. Lavína normalizácie, ktorá strhla mnohých novinárov v roku 1971, vzala aj Jozefa Weisera. Vylúčili ho z komunistickej strany, zakázali mu publikovať, pol roka bol nezamestnaný.
Svoje vzdelanie napokon uplatnil v Ústave systémového inžinierstva priemyslu. Ako pre mnohých, aj pre Weisera znamenal rok 1989 rehabilitáciu. Novinára a novinovedca zastihla ako dôchodcu plného elánu opäť na katedre.
