Amerických historikov prekvapil počet zariadení, ktoré umožnili Nemcom uskutočniť holokaust. Ani u nás doteraz nie sú všetky fakty o vojnovom období známe.
KOŠICE. Trinásťročný výskum historikov Múzea a pamätníka holokaustu vo Washingtone, ktorí spisovali miesta, kde nacisti realizovali svoju myšlienku o čistej rase, neobsahuje údaje zo slovenského štátu či horthyovského Maďarska, ktorému pripadla južná časť Slovenska po Viedenskej arbitráži v roku 1938.
Vo fašistickom Nemecku a v okupovaných krajinách bolo od nástupu fašizmu do konca II. svetovej vojny podľa vedcov zriadených 42 500 koncentračných, pracovných, zberných a zajateckých táborov, get i ďalších zariadení, v ktorých zomrelo, bolo zranených či zmrzačených 15 až 20 miliónov ľudí.
Čísla niekoľkonásobne prevyšujú doteraz známe údaje.
Čísla nepoznáme
- Od marca 1942 do októbra 1942 odišlo zo Slovenska 58 transportov a bolo deportovaných 57 628 ľudí. Väčšina zahynula.
- V rokoch 1944 až 1945 deportovali Nemci 13 500 Źidov, asi tisíc popravili tu.
- Celkovo bolo z vtedajšieho Slovenska deportovaných asi 68-tisíc až 71-tisíc ľudí.
„Aj keď je toto obdobie dosť podrobne zmapované, nikto vám nepovie presné čísla o jeho obetiach,“ hovorí Ivan Kamenec z Historického ústavu SAV.
Na mapovaní histórie slovenského štátu pracuje podľa neho viacero inštitúcií.
Napríklad na zozname obetí fašizmu pracuje Múzeum Slovenského národného povstania a Dokumentačné stredisko holokaustu v Bratislave.
Celkovo bolo z územia vtedajšieho Slovenska deportovaných asi 70-tisíc ľudí. Spolu s tými z južných území obsadených Maďarskom ich môže byť až stotisíc.
„Aj keď výskum v tejto oblasti u nás za posledných dvadsať rokov veľmi pokročil, nedá sa povedať, že o tomto období vieme všetko,“ hovorí historička Ústavu pamäti národa Martina Fiamová.
Slovenské archívy podľa nej ešte obsahujú množstvo dokumentov.
„Sú to kilometre materiálov, ktoré čakajú na spracovanie a môžu obsahovať množstvo neodkrytých tajomstiev a súvislostí.“
Biele miesto
Zvláštnou kapitolou je mapovanie historických udalostí na území, ktoré pripadlo v roku 1938 horthyovskému Maďarsku. Potvrdzuje to aj historik Ján Hlavinka, ktorý študuje materiály v Štátnom oblastnom archíve v Košiciach.
„Výskum dnešného južného Slovenska čiastočne zaostáva, na jeho zvládnutie je, okrem iného, nutná znalosť ďalšieho jazyka. Podľa mňa sa v archívoch stále nachádza veľa dokumentov, ktoré môžu odhaliť doteraz nepoznané fakty.“
„Je to biele miesto, zakliate územie,“ hovorí Monika Vrzgulová z Dokumentačného strediska holokaustu v Bratislave.
„O holokauste v Košiciach a na južnom Slovensku je všeobecne málo výskumov. Myslím si, že to platí rovnako na oboch stranách hranice – u nás i v Maďarsku.“
Dôvodom sú podľa nej zmeny v Európe pred II. svetovou vojnou a po nej.
Košice boli od roku 1918 súčasťou Československej republiky, po prvej Viedenskej arbitráži v roku 1938 sa však muselo vzdať južnej časti vrátane Košíc. Po oslobodení sa stali opäť súčasťou Československa.
„Časť dokumentov je v maďarských, časť v slovenských archívoch,“ hovorí Vrzgulová.
Aj preto činnosť najhľadanejšieho vojnového zločinca Lászlóa Csatáryho, ktorého vlani zadržali v Budapešti, nie je dodnes podrobnejšie zmapovaná.
Csatáry bol ako dôstojník Maďarskej kráľovskej polície šéfom košického geta a aktívne sa podieľal na transportoch Židov z Košíc a okolia do Osvienčimu.
„Čo sa dialo počas druhej svetovej vojny na juhu Slovenska, volám zabudnutý holokaust. Na Slovensku sa tvárime, že sa nás to netýka, pretože tu vládli Maďari, Maďari zase hovoria – veď to je územie Slovenska,“ povedal etnológ a predseda Židovskej náboženskej obce v Bratislave Peter Salner.
Aj riaditeľ Múzea židovskej kultúry v Bratislave Pavol Mešťan si myslí, že historikov čaká v tejto oblasti ešte veľa práce.
„Aj keď vieme o miestach na Slovensku, kde sa diali neskutočné zverstvá, stále ich nemáme detailne zmapované. Na východnom Slovensku je napríklad obec Fijaš. Aj tam bol zberný tábor, o ktorom vieme, zatiaľ, veľmi málo.“
Židom pomohli aj Slováci
Presný počet slovenských občanov, ktoré sa stali obeťami holokaustu, nie je doteraz známy.
Od marca 1942 do októbra 1942 odišlo zo Slovenska 58 transportov a bolo deportovaných 57 628 osôb (2/3 židovského obyvateľstva). Až na niekoľko stoviek väčšina zahynula.
Na Slovensku po deportáciach ostalo ani nie 20-tisíc Židov. Pred deportáciami utieklo do susedného Maďarska 6 až 8-tisíc židovských spoluobčanov a približne 2-tisíc sa ukrývalo na území Slovenska.
Mnohí z nich boli potom v roku 1944 deportovaní z územia Maďarska do koncentračných táborov.
Na jeseň 1944, po príchode nacistickej armády na územie Slovenska, ktorá potláčala SNP, došlo k obnoveniu deportácií. Realizáciu tentoraz prenechala slovenská strana plne nacistickému Nemecku.
Zo Slovenska bolo v rokoch 1944 - 1945 deportovaných 13.500 Židov, pričom asi tisíc židovských osôb bolo popravených priamo na území Slovenska.
Približne 10-tisíc židovských občanov sa zachránilo vďaka pomoci slovenského obyvateľstva.
Celkovo bolo z územia vtedajšieho Slovenska deportovaných približne 68-tisíc až 71-tisíc ľudí.
Spolu s osobami deportovanými zo slovenských území obsadených Maďarskom ich počet môže dosahovať až 100-tisíc, teda asi 75 percent ich predvojnového počtu.
Pracovné tábory na Slovensku: Tábor v Seredi sa špecializoval na stolárske práce, Nováky vyrábali konfekciu a Vyhne sa orientovali na stavebné práce.
Zdroj: Eduard Nižňanský – Židovská komunita na Slovensku 1938 - 1945
