Uplynulý víkend má šancu stať sa zlomovým bodom vo vnímaní Slovenska doma i v zahraničí. Doteraz ak ste si otvorili západnú tlač a nebodaj ste v nej našli zmienku o Slovensku, zvyčajné chvály na adresu proreformnej Dzurindovej vlády takmer vždy zapadli v skeptických poznámkach o neustále vysokej voličskej podpore Mečiara a jeho možnom návrate k moci. Výsledky volieb však jednoznačne rozvrátili argumenty všetkým skeptikom. Zo zlého dieťaťa v stredoeurópskej politike sa totiž stáva pozitívny deviant.
Slovensko je „normálnou“ krajinou s „normálnou“ politickou scénou. Aj po prehre HZDS v roku 1998 mnoho komentátorov s obľubou podotýkalo, že politika je na Slovensku veľmi „neštandardná“. Väčšinou tým mali na mysli, že tu chýba jasné pravo-ľavé delenie politických strán. Pritom už od začiatku 90. rokov renomovaní politológovia označovali takéto delenie za čoraz menej adekvátne v mnohých vyspelých demokraciách. Hodnotové rozdiely medzi ľavicou a pravicou sa postupne stavajú čoraz vágnejšími. V tejto optike má teda normálnu politickú scénu každá krajina, v ktorej existujú silné demokratické inštitúcie, v ktorej hlavní politickí aktéri rešpektujú princípy liberálnej demokracie a kde politický extrémizmus je okrajovou záležitosťou.
Aj keď už niekoľko rokov všetko nasvedčovalo tomu, že politický extrémizmus v podobe, v akej ho praktizoval bývalý premiér Mečiar, už nemá šancu, výsledky volieb to len definitívne potvrdili. HZDS dnes už nemá žiadnu šancu podieľať sa na výkone moci. To že sa do parlamentu dostane aj tvrdé komunistické jadro je zrejme len dôsledkom totálneho rozpadu sociálnodemokratického prúdu, spôsobeného spiatočníckou politikou SDĽ a jej sebazničujúcimi vnútornými spormi. V každom prípade, krajná ľavica minimálne v strednodobom horizonte už veľa vody nenamúti a v parlamente len nahradí zrejme nebezpečnejšiu extrémnu pravicu.
Reformné a demokratické sily, ktoré v roku 1998 kandidovali do parlamentu v rámci SDK, si udržali nečakane vysokú podporu. SDKÚ a KDH volilo len o štvrtinu menej voličov, než pred štyrmi rokmi. Avšak budú mať zrejme o jeden poslanecky mandát viac než bývalá SDK, zatiaľ čo HZDS stratí šesť mandátov.
Najlepšou správou pre Slovensko je to, že ho zrejme čaká relatívne homogénna pravicová vláda v tradičnom slova zmysle. Samotný fakt, že reformné sily, ktoré presadili mnoho nepopulárnych ekonomických opatrení, sa zrejme udržia pri moci, je v stredoeurópskom regióne nevídanou výnimkou. Susedných reformátorov totiž v ďalších voľbách čakal oveľa horší osud: od odchodu do opozície až po úplný prepad.
Voľby jednoznačne potvrdili ďalší skvelý fakt. V porovnaní so susedmi máme mimoriadne silnú občiansku spoločnosť. Bola to práve ona, ktorá sa znova významne pričinila k víťazstvu pravicových síl mobilizáciou verejnosti. Kampaň tretieho sektora nepochybne prispela k relatívne vysokej volebnej účasti. Pseudoanalýzy o tom, ako táto kampaň len naháňa voličov ideovo prázdnym stranám ako Smer, respektíve ANO, boli skutočne len pseudoanalýzami. Všetko totiž nasvedčuje tomu, že tí, ktorí si šetrili hlas na september a nebolo im to jedno, ho odovzdali práve SDKÚ.
Dnes sa na Slovensku črtá doteraz najhomogénnejšia a najjasnejšie proreformná vládna koalícia v histórii tejto krajiny. Aj vďaka silnej mediálnej podpore bude mať vynikajúcu štartovaciu pozíciu a všetky predpoklady ukončiť doma obdobie „blbej“ nálady a dokázať svetu, že Slovensko je modernou demokraciou. Nastávajúca vláda má výbornú šancu priviesť túto krajinu nielen do NATO a EÚ, ale najmä k dlhodobej stabilite a prosperite.
Na to však budú musieť jednotliví politici prekonať vzájomné nevraživosti a okamžite sa sústrediť na neodkladné reformy: od sociálneho a dôchodkového zabezpečenia, cez riešenie katastrofálnej situácie v zdravotníctve a súdnictve. Roboty zostáva na Slovensku neúrekom.
Autor: MARTIN BRUNCKO(Autor pôsobí na Harvardskej univerzite, J. F. Kennedy School of Government)
