„Ak by som niekedy spáchal samovraždu, zvolil by som si upálenie,“ povedal po smrti Jana Palacha Slovák Vlado Vico. O necelé dva mesiace bol mŕtvy. Dlhé roky sa o jeho čine vôbec nehovorilo.
Bol piatok 14. marca 1969. Sedemnásťročný Vlado Vico si od triednej pokladníčky požičal osem korún, za ktoré išiel so spolužiakom a s blízkym priateľom Petrom Šporerom kúpiť petrolej do drogérie oproti policajnému riaditeľstvu pri Dvoch levoch.
Vraj petrolej potrebujú rodičia, peniaze však zabudol doma. Od učiteľky ruštiny Vlasty Beňačkovej si požičal ďalšiu korunu na autobus. Onedlho sa s Petrom rozišli. „Povedal, že ide domov,“ spomína Šporer.
Okolo piatej popoludní zahliadli cestujúci mestského autobusu horiaceho človeka pri Dunaji na ceste k Devínu.
„Bezpečnosť po čase konštatovala, že mladík vypil liter petroleja, druhým sa polial a zapálil,“ hovorí Šporer. O tragédii v ten večer informovala Slobodná Európa, na druhý deň vyšla v denníku Práca päťriadková agentúrna správa s titulkom Fakľa na Devíne. Nič viac.
Podobná správa musela byť dva mesiace po Palachovom čine vnímaná veľmi citlivo, hoci Vico zanechal aj list: „To, čo som urobil, stalo sa z osobných príčin. Nikto nemá s mojím činom nič spoločné, nikto ma na nič nenahováral a ani som nebol organizovaný v žiadnej skupine politického zamerania.“
Totálna dezilúzia
Jeho samovražde predchádzali skôr príznaky osobnostnej krízy. „Prestal si totálne plniť svoje školské povinnosti. Pre mňa to bol signál, keď som však pred rodičmi spomenula potrebu psychológa, takmer sa urazili,“ spomína dnes už osemdesiatročná Vlasta Beňačková, Vladova učiteľka ruštiny.
Patrila medzi nemnohých dospelých, ktorým dôveroval. S rodičmi, najmä s otcom, bývalým vojakom, si vôbec nerozumeli.
Začiatkom marca prišiel Vlado s myšlienkou, že by chcel prespať vo voľnej prírode. S plánom sa zdôveril Beňačkovej, tá sa ho pokúšala odradiť, bola ešte zima. Nakoniec mu požičala spacák. „Dala som mu aj teplý ovčí sveter. Nechcela som, aby vo mne stratil jediný most,“ spomína učiteľka.
Vlado sa chystal bivakovať v prísne stráženom hraničnom pásme Devína, policajti ho preto objavili a priviedli domov. O pár dní neskôr z neďalekého miesta odviezla sanitka len zhorené telo.
Hoci sa zrejme nedá hovoriť o vedomom politickom akte, na osude tohto mladého človeka sa nesporne podpísali vtedajšie časy. Palachov skutok Vica inšpiroval prinajmenšom spôsobom, akým svoj čin vykonal v čase plnom dezilúzie.
„Totalitný systém nedáva človeku, ktorý vyčnieva, žiadnu šancu,“ myslí si novinárka Ľuba Lesná, ktorá svojho o tri roky staršieho spolužiaka s výraznými čiernymi očami v škole obdivovala. Jeho príbehom sa inšpirovala pri písaní hry Téma Palach, ktorú vlani uviedlo banskobystrické Divadlo v Záhrade.
Vlasta Beňačková. FOTO - PAULA ĎURINOVÁ
Nepriateľka socializmu
Ďalšie obete v čase normalizácie
21. januára sa v Prahe upálil Jozef Hlavatý. O dôvodoch jeho činu sa vedú spory. Mohli prameniť v neusporiadanom rodinnom živote. Rudé právo z 22. januára uverejnilo správu o upálení sedemnásťročného maďarského študenta Sandora Bauera v záhrade Národného múzea v Budapešti. V Brne sa 22. januára pokúsil upáliť Miroslav Malinka. 23. januára spáchala v Prahe samovraždu otravou svietiplynom za nevyjasnených okolností študentka Blanka Nacházelová. Údajne plánovala samovraždu upálením. Na Václavskom námestí v Prahe sa 25. februára upálil študent strednej priemyselnej školy Jan Zajíc. Správy o tom boli utajované. 4. apríla sa v Jihlave po udalostiach okolo tzv. hokejovej krízy na Námestí mieru pokúsil o samovraždu upálením štyridsaťročný Evžen Plocek, pracovník Motorletu, účastník mimoriadneho 14. zjazdu KSČ a člen OV KSČ v Jihlave.
Zdroj: Lidové noviny
Vicov otec pracoval na ministerstve školstva. Po tragickej udalosti tvrdil vyšetrovateľom, že jeho syna politicky zmanipulovali.
„Malo ísť o skupinu stredoškolákov pod vedením učiteľky ruštiny,“ spomína Šporer. Podľa neho sa Vladovi rodičia „nájdením“ vinníka pokúšali uľaviť si v žiali.
Vicovi staršiemu sa podarilo dosiahnuť, že sa proti Vlaste Beňačkovej začalo trestné stíhanie. Bola ľahkým terčom, na žiakov mala veľký vplyv. Jej kádrový profil nezachránilo, že učila jazyk krajiny, ktorej vojská k nám prišli s „internacionálnou“ pomocou.
Ona sama to s existujúcou mocou vždy mala komplikované. Keď v roku 1958 ukončila štúdium na Filozofickej fakulte UK, nedali jej umiestenku, preto musela začať pracovať vo výrobe.
Priveľmi milovala Sergeja Jesenina, tak ju označili za nepriateľku socialistického realizmu. Keď v rokoch pred politickým uvoľnením dostala možnosť učiť, vložila do toho svoje srdce.
„My sme Vlastu úplne zbožňovali,“ spomína Ľuba Lesná, ktorá bola jej žiačkou v škole s rozšíreným vyučovaním jazykov na Vazovovej ulici v Bratislave.
„Jej hodiny ruštiny boli ostrovom slobody. Chodili sme za ňou aj do jej bytu. Rozprávali sme sa s ňou dlho do noci, púšťali sme si piesne, recitovali. Nechápem, ako to mohla jej rodina tolerovať. Bola krásna, pre nás bola modlou,“ dodáva.
Palachov pohreb
Jej žiaci si spomínajú aj na to, ako po augustovej okupácii prízvukovala, že za vojská ruská literatúra nemôže.
Beňačková je stále veľmi vitálnou ženou so záujmom o kultúrne i politické dianie. Myslí si, že sa študentom páčil hlavne jej vtedajší životný štýl: „Nežila som kuchyňou, ale chodila som do hôr, behala, kúpala sa v Dunaji. Na lyžovačky som občas brala aj svojich študentov. Pre mňa bola práca s nimi koníčkom,“ dodáva.
V samotnej kauze Vladovej samovraždy jej najviac priťažilo, že sa v Prahe zúčastnila na pohrebe Jana Palacha. Tam na ňu najsilnejšie zapôsobilo množstvo fotografov, ktorí sa vrhali na Palachovu matku. Zážitok rozoberala aj na hodinách.
„Pritom som vždy zdôrazňovala, že treba žiť, aby sme mohli niečo zmeniť, aj keď Palachov čin som považovala za hrdinský,“ dopĺňa Beňačková.
Hovoril o upálení
Učiteľke vyčítali aj to, že Vladovi požičala práve vydaného Nietzscheho Tak vravel Zarathustra či obľúbené Frommove knihy. Literatúra mala na talentovaného mladého človeka celkovo výrazný vplyv.
„Čítal Rollandove aj Dostojevského romány, obdivoval Oscara Wilda, z ktorého dokázal citovať celé pasáže,“ spomína Šporer. Ale jeho najväčším vzorom sa stal Jack London so svojou vnútornou i fyzickou silou.
Pol roka pred samovraždou sa chlapci z Vladovej iniciatívy rozhodli otestovať, ako zvládnu sto kilometrov pešo z Bratislavy do Trnavy a späť. Vlado, na rozdiel od trénovaného atléta Petra, to uprostred cesty vzdal. „Viem, že si neskôr neúspech vyčítal a raz spomenul, že Jack by to nevzdal.“
Podľa Šporera vnímal ukončenie života ako najdôležitejšiu skúšku svojej existencie. S pocitom, že nesmie zlyhať.
„Ak by som niekedy spáchal samovraždu, zvolil by som si upálenie, aby som do dna vychutnal smrť, povedal mi po Palachovej smrti,“ dopĺňa Šporer. Vtedy to však, žiaľ, nevnímal ako Vladov chorobný postoj, ale len ako wildovské veľké a prázdne slová.
Šporer zároveň kategoricky vylúčil, že by mohol mať dátum samovraždy súvis s výročím vzniku fašistického slovenského štátu, okolo čoho sa vyšetrovanie občas točilo.
„Vo Vladovom rozhodnutí nehral žiadnu rolu politický motív,“ tvrdí. „Bol síce pripravený obetovať sa za vznešenú a ušľachtilú myšlienku, ale v tom čase a v tom veku sa pod samovraždu podpísala skôr psychická choroba, ako to napokon býva v prípade každého samovraha,“ mieni.
Ani zločin, ani trest
K podobnému záveru sa priklonil aj forenzný psychológ Gejza Dobrotka, ktorý dostal tento prípad. Jeho stanovisko si mohla v rámci prípravy na svoju obhajobu Beňačková v súdnom spise prečítať. Dodnes si uchovala zožltnuté výpisky, ktoré si vtedy na súde urobila.
„Samovraždu Vladimíra Vicu motivovalo poznanie, že jeho ideál slobodného konania nie je vtesnateľný do korzetu konvenčného myslenia,“ prečítala z Dobrotkovho posudku. Podľa neho na samovraždu nemusel Vladimíra nikto navádzať.
Dobrotka v posudku pripomenul, že v školskej sústave chýbajú školy pre špeciálne nadaných s individuálnym výučbovým prístupom, o aký sa snažila Beňačková. Tragédia bola podľa neho zavinená kolíziou jej snahy s rigidným výchovným systémom. Práve ten označil za nestíhateľného iniciátora samovraždy mladého človeka.
O období vypovedá najviac to, že učiteľka bola obviňovaná aj za to, že požičala žiakovi román Dostojevského, ktorý sa v tých rokoch vôbec na ruštine neučil, nielen na stredných, ale ani na vysokých školách.
„Jeho diela by mali byť čítaním každého 15- až 16-ročného stredoškoláka,“ tvrdil Dobrotka. Učitelia však podľa neho sami, až na niektoré výnimky, Dostojevského dielo nepoznajú, a tak v ňom vidia len „senzačnosť návodu ako zabíjať sekerou“.
Ostala na čiernej listine
Stíhanie učiteľky sa síce vďaka jeho posudku zastavilo, ale jej problémy sa tým zďaleka neskončili. Riaditeľ školy ju síce nemal právny dôvod prepustiť, ale presunul ju do nižších ročníkov a neskôr dokonca zaradil medzi družinárky. „Odmietala som robiť to, čo neviem, tak som zo školy sama odišla,“ hovorí.
Neskôr vystriedala niekoľko zamestnaní, pracovala v detskom domove, na vysokej škole i v ČTK, ale zovšadiaľ ju po pol roku vyhodili. „Mávala som sen, že podľa rozvrhu musím na hodinu, len neviem nájsť svoju triedu,“ opisuje. Neskôr sa venovala tlmočeniu a sprevádzaniu.
Do svojho spisu nemala až do revolúcie šancu nahliadnuť. Po rokoch zistila, čo v ňom mohlo byť. „Keď sa zverejnil zoznam ľudí na čiernej listine, bola som medzi nimi,“ dopĺňa.
ČTK sa jej po revolúcii ospravedlnila, rehabilitovalo ju aj školstvo. Konečne mohla opäť učiť, pre zmenu však už nemala koho. O ruštinu prestal byť záujem.
O Vladovi Vicovi celé roky nehovorili nielen médiá, ale ani jeho spolužiaci, hoci málokto z nich zabudol na deň, keď na lavici ich kamaráta ležali kvety. Peter Šporer o tri týždne prešiel na inú školu a potom do iného mesta. Po Vladovi Vicovi mu nezostala ani jeho fotografia.
Beata
Balogová
