Historik Rychlík: Vznik národa je ako rakovinové bujnenie

Česko-slovenský vzťah bol vzťahom silnejšieho so slabším. Populárny pojem „rovný s rovným“ je nonsens. Rovnoprávnosť nie je rovnosť.

(Zdroj: SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ)

Keď sa diskutovalo o usporiadaní spoločného štátu, robil poradcu českému premiérovi Petrovi Pithartovi. Téme česko-slovenských vzťahov sa však venuje najmä ako historik. Má slovenskú manželku, pracoval tu, a keď hovorí po slovensky, ani nespoznáte, že je Čech. JAN RYCHLÍK.

Nedávno po desiatich rokoch vyšla vaša kniha Rozdělení Československa 1989 – 1992. Čo vás k tomu viedlo?

V Česku sa veľmi nerozšírila, pretože tam išla len tretina nákladu. Druhá vec je, že za desať rokov sa náklad rozpredal. A tretia, že sa mi vďaka diplomatickému archívu MZ SR podarilo získať nejaké nové dokumenty o období po 1. januári 1993, tak som knihu rozšíril o jednu kapitolu. Keď Vyšehrad pred rokom vydal v jednom zväzku moje knihy Češi a Slováci ve 20. století, tak sme sa dohodli, že vydá aj túto.

Pribudlo niečo okrem spomínanej kapitoly?

Sú tam spresnenia, niektoré podkapitoly boli rozšírené, ale čo sa týka koncepcie, nemenil som nič. Nie sú už nijaké relevantné materiály, česko-slovenské rokovania sa neprotokolovali, nie je z nich ani žiadny zápis. Čo sa zmenilo za desať rokov, je, že vyšli spomienky niektorých účastníkov, ktoré bolo možné navzájom konfrontovať. Ale možno povedať, že to nie je celkom nová kniha.

Nie sú prístupné zápisy z rokovaní vlád. Pomohlo by vám to v práci?

Zásadné rozhodnutia, čo sa týka roku 1992, sa nerobili na zasadaniach vlád. Robilo sa to v politických grémiách ODS a HZDS, ale či z tohto zostali nejaké zápisy? Myslím, že tiež nie sú. Keby boli prístupné zápisy z rokovania vlád, tak by sme mohli spresniť určité veci, napríklad rokovania o bilaterálnych zmluvách z jesene 1992 a z počiatku roku 1993, lebo to vlády schvaľovali, ale nemyslím si, že by sa objavilo niečo prevratné. Myslím si, že žiadne tajomstvá už nie sú a nikto by ich nemal očakávať.

To je zvláštne najmä v porovnaní s revolúciou, kde sú rokovania OF a komunistickej vlády zaznamenané na magnetofónových kazetách.

Myslím, že je to iná situácia. Myslím, že účastníci revolúcie si uvedomovali, že sú účastníkmi zásadného dejinného zvratu a chceli to zachovať pre budúcnosť. Čo sa týka rozdelenia štátu, obe strany k tomu pristupovali viac-menej ako k neželanému dieťaťu. Najmä vtedy sa s tým nikto chváliť nechcel. To bude zásadný rozdiel. Okrem toho od začiatku tieto rokovania prebiehali ako dôverné a tajné a keby niekto vytiahol mikrofón... Vladimír Mečiar tuším hovoril, že má nejaké nahrávky, s ktorými chce vystúpiť, ale myslím si, že nemá nič. Nemôžem to stopercentne vylúčiť, ale asi to bol len výkrik do tmy.

V úvode svojej knihy citujete aj niektoré články zo seriálu SME a MF Dnes o rozpade. Prekvapilo vás niečo?

Skôr som si spresnil niektoré veci. Zaujímavé je to pretrvávajúce nepochopenie slovenských liberálov pre tento proces. Ako hovoria Američania: nemôžete mať koláč a zároveň ho zjesť. Často sa tam agumentovalo tým, že rozdelenie je nelegitímne, že v referende by väčšina bola za spoločný štát. To je síce pravda, ale chýba tam to B, a to, že väčšina bola za spoločný štát, ale pod tým si možno predstaviť, čo chcete. Súčasne tí istí ľudia žiadali, aby bolo Slovensko suverénne, aby o ňom vo svete vedeli, aby si Slováci riešili svoje veci samostatne. Nič z toho sa nedá uskutočniť bez samostatného slovenského štátu. Aj ja som rozpad prežíval bolestne, ale chápem tieto procesy. Takže, ak ma niečo prekvapilo, tak to bolo to, že niektorí ľudia to nevedia pochopiť.

Bol to dôsledok nejakých nevyhnutných dejinných procesov?

Žiadne také nie sú. Tak si to predstavovali marxisti. To však nemá nič spoločné s vedou. Ak by boli procesy nevyhnutné, zákonite upadáme do fatalizmu: dajme si pauzu a nerobme nič. Iná vec je, že s ohľadom na konkrétne podmienky je jeden variant pravdepodobnejší ako iný. To nie je nevyhnutný proces, pretože vždy je iný variant, ale je otázka, či je nosný z hľadiska časového, politického a ekonomického, či je udržateľný, či má zmysel. V zásade vieme v nejakej situácii povedať, ako sa s určitou pravdepodobnosťou proces skončí. Niekedy, keď je proces celkom jasný, ľudia to nechcú vziať na vedomie. Vezmite si príklad nezamestnaného, ktorý nemá na nájomné, ale ide ku kartárke, aby mu povedala budúcnosť. Ja ju vidím jasne, ale on tam ide nie preto, aby sa dozvedel, ako sa to skončí, čo vlastne vie, ale aby sa dozvedel, že zajtra vyhrá v lotérii milión.

Dá sa to vztiahnuť aj na úvahy o spoločnom štáte pred voľbami 1992?

Myslím si, že áno, lebo každý, kto mal schopnosť politickej analýzy, musel vedieť, že ak hlasuje na Slovensku za HZDS, hlasuje za rozdelenie štátu. Myšlienka, že Slovensko bude samostatne uzatvárať medzinárodné zmluvy, je inkompatibilná s myšlienkou česko-slovenského štátu. Nemyslím si, že volič nemal možnosť sa vysloviť. Mal možnosť.

Niektorí to tak nevidia.

Čo tým chcú povedať? To, že občan je nesvojprávny a hlúpy. Žiaľ, často to tak je, ale demokracia nemôže stavať na prezumpcii nesvojprávnosti voliča. My musíme vychádzať z prezumpcie, že volič vie, za čo hlasuje.

Zmätok vytvorili predstavitelia HZDS, ktorí si ponechali veľa možností.

Politika je najmä otázka taktiky. Povedzme si otvorene, v novembri 1989 sa hovorilo o demokracii, ale nemohlo sa hovoriť, že sme za reštauráciu kapitalizmu. Ale každému, kto vie niečo o politike, muselo byť jasné, že skutočná demokracia funguje len tam, kde je súkromné vlastníctvo a trhové hospodárstvo. Ale z taktických dôvodov sa o tom nehovorilo. Otázka je, nakoľko šlo u predstaviteľov slovenskej nacionálnej skupiny o taktiku a do akej miery to mysleli vážne. S odstupom dvadsiatich rokov môže ísť o zmenu stanoviska ex post. Predstavitelia hnutia Korene hovorili, že od počiatku mali na mysli samostatný štát, ale keď videli, že obyvateľstvo nie je pripravené, vytýčili 61 krokov k zvrchovanosti. Asi je to tak, že pre niektorých to bola otázka taktiky a pre niektorých nie. Vladimír Mečiar sa ex post štylizoval do roly strojcu slovenskej samostatnosti, čo nie je pravda. Ak by mal mať niekto tento titul, je to skôr Václav Klaus.

Ľudia tak či tak znovu naletia.

To je vždy a všade. Ja som stúpencom Churchillovej myšlienky, že demokracia je skorumpovaný neefektívny systém, ale ľudstvo za celú svoju existenciu nič lepšie nevymyslelo. Nevychádzam z predpokladu, že každý človek vie, o čom hlasuje, že si ľudia študujú volebné programy. Neexistuje to nikde. V Amerike záleží aj na tom, či kandidát chodí do kostola, alebo či má frajerky. Vidíme to v Česku, kde odporcovia EÚ používajú tie isté argumenty ako HZDS v roku 1992. Chcú Úniu, ale inú – nebyrokratickú, demokratickejšiu, autentickejšiu, sú proti prenosu právomocí. Čiže chcú takú Európsku úniu, ktorá žiadnou úniou nebude.

Argumentujú princípom subsidiarity.

To je jasné, ale to isté platí aj na úrovni štátov, ale nefunguje to tak. Je zaujímavé, že najväčšie kompetencie mali samosprávy v časoch Rakúsko-Uhorska. Odvtedy sa vždy hovorí o potrebe priblížiť úrad občanovi, ale za prvej republiky i za komunizmu sa iba uberalo. A po novembri to tiež nebola žiadna sláva.

V článku Zle zapnutá česko-slovenská vesta Milan Zemko píše, že vzťah Čechov a Slovákov nebol nikdy taký, aby mohol fungovať. Súhlasíte?

Nejako to fungovalo 74 rokov, čo nie je až tak málo. Česko-slovenský vzťah bol vzťahom silnejšieho so slabším. Populárny pojem „rovný s rovným“ je nonsens. Rovnoprávnosť nie je rovnosť. Desať miliónov nie je päť miliónov. S tým sa nedá nič robiť. Silou prírodného zákona by skôr alebo neskôr ťažisko rozhodovania v Československu bolo tak či tak na českej strane. To je ako rovnováha na páke.

Na jednej strane hovoríte o prírodnom zákone, na druhej o tom, že zákony dejín neexistujú.

To nie je to isté. Ak máte silnejší a slabší celok, tak je prevaha logicky na strane silnejšieho. To je aj základ medzinárodnopolitických vzťahov. Nikto nemôže myslieť vážne, že Luxembursko je v NATO rovné Spojeným štátom. Pre slabšieho je to smutné zistenie, ale je to normálne. Takže zle zapnutá vesta áno, ale ja sa pýtam, akým spôsobom sa mala zapnúť? Československo malo svoju úlohu najmä vo vývoji Slovákov, ktorí v Uhorsku mali len veľmi obmedzené možnosti rozvoja. Česi v Rakúsku neboli nijako obmedzovaní. Nastala nová etapa, keď Československo už svoju úlohu splnilo.

Čo prinieslo Československo Slovensku?

Nepochybne to bol veľký kultúrny rozvoj, akceptácia vyspelejšieho predlitavského parlamentarizmu, liberalizmu. ČSR otvorila priestor. Slováci sa mohli dotvoriť ako moderný národ, kompatibilný s inými. Nie je to však tak, že by Slovákom bezprostredne hrozil zánik. Určite to nie je tak, že keby 30. 10. 1918 neprijali Martinskú deklaráciu, že by okamžite nastal počiatok zániku Slovákov. Nepochybne by však bol slovenský vývoj aj v rámci hypotetického liberálneho a demokratického Uhorska obťiažny a komplikovaný. Ani takéto Uhorsko by sa nevzdalo myšlienky, že chce byť maďarským národným štátom. V Československu toto nehrozilo.

Čo je to dotvorený národ?

Ja to chápem tak, že národ je dotvorený, keď má úplnú sociálnu štruktúru, všetky kultúrne, školské a politické organizácie a jasne stanovený politický program.

Kedy sme to dosiahli?

To sa stalo až v prvej republike. Síce slovenský národný vývin pokročil v 19. storočí ďalej, ako sa nám môže zdať, boli tu aj slovenské elitné vrstvy – buržoázia a inteligencia –, ale boli úzke a slabé. Jasný politický a realizovateľný program, úplná štruktúra školstva a politických organizácií – to bolo dosiahnuté až v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Česi to v rámci Predlitavska mali.

Potom je však zvláštne, že to vydržalo.

Pre mňa je otázka udržania štátu otázkou jednotnej identity. Keď ju obyvateľstvo nemá, tak sa štát skôr alebo neskôr rozpadne. Československo malo problém takúto identitu vytvoriť. Myšlienka jednotného národa bola odmietnutá, myšlienka vzájomnej podpory proti vonkajším vplyvom v 90. rokoch nefungovala. Tak čo zostalo? Jazyková blízkosť je málo – Srbi, Chorváti a Bosniaci hovoria tým istým jazykom a pozrite sa, čo sa tam nie tak dávno stalo. Rakúšania majú dnes úplne odlišnú identitu ako Nemci.

V knihe spomínate aj príklad viacnárodného Švajčiarska, ktoré ju má.

Švajčiarska identita je dôsledkom občianskej vojny v 19. storočí. Horské kantóny vojnu prehrali, švajčiarska identita im bola nanútená silou a oni ju akceptovali.

Prečo?

Ja si vznik národa z etnika alebo viacerých etník predstavujem ako rakovinové bujnenie. Nevieme prečo z niektorých etník moderné národy vzniknú a z niektorých nie, ale pri etnikách je určite nejaký spúšťací mechanizmus, ktorý nepoznáme. Vieme politickou hranicou rozdeliť etnos a vytvoriť dva národy, ale to, čo sa nedarí, je vytvoriť z dvoch národov vyšší celok. Mnohonárodnostný štát potrebuje neustále vyvažovanie. Je obrovským omylom českej politiky 90. rokov, najmä ODS a ODA, keď hovorila, že to raz musíme vyriešiť a zaoberať sa dôležitejšími vecami. Ale v mnohonárodnostnom štáte nie je národnostná otázka nikdy vyriešená. Je to proces kompromisov, ktorý má obrovskú dynamiku. Ak sa za Husáka hovorilo, že národnostná otázka je vyriešená, je to hlúposť na kvadrát. Nič také nebolo a pád komunizmu ukázal realitu.

Existovali kvóty na obsadenie úradov.

To sú sekundárne javy, ktoré vychádzajú z faktu, že tu nebola jednotná identita. Keby bola, nikoho by nezaujímalo, či tam sedí Čech, alebo Slovák.

Podarilo sa to niekomu v Európe?

Jediným príkladom je Švajčiarsko, lenže tam sa podarilo vytvoriť jednotný politický národ, čo je vec, ktorú slovenskí autonomisti vždy odmietali. Pozrime sa aj do Belgicka, do Španielska.

Španielska identita bola tiež nenútená silou.

Otázka je, či ju menšina prijme. Veľa štátov, ktoré považujeme za národné, národnými neboli a väčšinou to bolo tak, že najsilnejší celok nanútil svoju identitu slabším. Zjednotenie Nemecka bolo jeho popruštením. Áno, Bavorom zostala autonómia, ale stále ide o rozšírenie Pruska najprv na Severonemecký spolok a potom na zjednotené Nemecko. Zjednotenie Talianska je podobné. Americká identita je dôsledok občianskej vojny. Predtým bola silná skôr identita jednotlivých štátov. Generál Lee, vrchný veliteľ južanskej armády, bol z Virginie a bol odporcom otroctva. Lincoln mu ponúkol, aby sa stal veliteľom severnej armády, ale Lee odpovedal, že musí počkať, ako sa rozhodne jeho rodný štát.

Po rozpade komunizmu sa rozpadli tri mnohonárodnostné štáty: Sovietska zväz, Česko-Slovensko a Juhoslávia. Prečo u nás tak ľahko?

Tu nemal silnejší partner vôľu spoločný štát udržať. Druhý faktor je, že tu boli jasné hranice a žiadne menšiny v zmysle kompaktného obyvateľstva v druhej republike. To bol problém Juhoslávie. Miloševič sa pokúsil udržať Juhosláviu ako centralizovaný štát a stať sa novým Titom. Ale keď videl, že sa to nedá – a na to prišiel veľmi skoro –, tak na Juhosláviu rezignoval a sústredil sa na to, aby v malej Juhoslávii boli všetci Srbi. To bola príčina vojny. Preto oddelenie Slovinska, kde nebola srbská menšina, prebehlo pomerne hladko, aj keď tam bolo asi 40 mŕtvych. Zato chorvátski Srbi povedali, že nebránia Chorvátom, aby mali vlastný štát, ale bez nich.

Aj vo zväzových republikách ZSSR boli ruské menšiny.

Sovietsky zväz je iná kapitola. Tam je otázka, čo malo byť jeho jednotiacou myšlienkou. V prípade Česko-Slovenska a Juhoslávie to bola jazyková blízkosť, hoci sa nakoniec neosvedčila. Sovietsky zväz mal byť vo svojej pôvodnej koncepcii globálnou organizáciou všetkých socialistických štátov. Pôvodná sovietska ústava mala paragraf, ktorý dával všetkým socialistickým republikám právo do neho vstúpiť. Preto nie je v názve meno žiadneho národa. Až v tridsiatych rokoch nastal totálny obrat a Sovietsky zväz sám seba označil za pokračovateľa Ruska a začal využívať niektoré ruské tradície. Neruské národy preto nemohli mať pochopenie. Jednotiacou myšlienkou mala byť myšlienka socializmu, a keď socializmus padol, tak tu nebola vôbec žiadna myšlienka. Čo majú spoločné Lotyši a Kazachmi? Nič.

Boli súčasťou ruského impéria.

Ale nikdy tam nechceli byť. Nebolo to ich štátom, rovnako ako ZSSR. Poviem vám jednu osobnú príhodu. V roku 1985 bol u nás na návšteve jeden Litovčan. Prebiehali majstrovstvá sveta v hokeji a on sa vybral na zápas, kde hral ZSSR. Keď sa vrátil, pýtal som sa ho: Ako ste hrali? A on mi odpovedal: My sme dnes predsa vôbec nehrali.

Prišiel niekto s jednotiacou myšlienkou Československa, ktorá sa len neujala?

O žiadnej neviem. Hovorilo sa o myšlienke demokracie, ale to je málo. Tá môže fungovať aj v samostatných štátoch. Krátko po prvej svetovej vojne boli Nemecko, Poľsko a dokonca aj Károlyho Maďarsko nemenej demokratické ako ČSR. Tak prečo by Maďari, Poliaci a Nemci mali žiť v demokratickom Československu, keď mohli žiť v podobnom Maďarsku, Poľsku a Nemecku?

Historici neradi špekulujú, ale spýtam sa. Zjednodušene: v šesťdesiatom ôsmom Slováci uprednostňovali federalizáciu pred demokratizáciou. Mohla vyjsť táto federácia?

Federácia bola podmienená demokratizačným procesom. To sú spojené nádoby. Federácia totiž vyžaduje viac centier moci, ktoré sa vzájomne rešpektujú. Ale komunistická vláda je založená na takzvanom demokratickom centralizme, teda na bezpodmienečnom podriadení nižších zložiek vyšším. Komunistický štát – hoci aj federalizovaný - môže mať len jedno skutočné centrum moci. Ak ich má viac, ako to bolo v Juhoslávii po Titovej smrti, tak sa rozpadá. V Československu návrat k absolútnemu politickému monopolu KSČ nutne musel viesť k tomu, že sa federácia stala iba formálnou. Ak si prečítate Kultúrny život z jari 1968, uvidíte, že tu bolo dosť múdrych hláv, ktoré si uvedomovali, že federácia sa bez demokracie nedá uskutočniť. Otázka je, ak by neboli demokratické reformy po sovietskej invázii zastavené, ako dlho by taká federácia vydržala. Z toho, čo vieme, sa per analogiam dá predpokladať, že časom by sa federácia rozvoľňovala a štát by sa rozložil. Ale to je špekulácia.

Ako ste ako poradca predsedu českej vlády Petra Pitharta videli slovenské delegácie pri štátoprávnych rokovaniach?

S ľuďmi, s ktorými som sa stretol, sme mali veľmi korektné, trúfam si povedať, že aj priateľské vzťahy. Rozhodne sme sa necítili ako kulturtrageri, ktorí majú Slovákov poúčať. Mám pocit, že na slovenskej strane bola predstava, že Česi slovenskej požiadavke na zviditeľnenie nerozumejú, a keď im to Slováci vysvetlia, tak oni to pochopia a pristúpia na slovenské predstavy štátoprávneho usporiadania. Musím povedať, že to tak nebolo. Myslím, že chyba bola, že na slovenskej strane si neuvedomovali, že keď je tu silnejší a slabší, kompromis musí byť taký, aby aj silnejšiemu alebo najmä tomu silnejšiemu niečo prinášal. Pithart, Tomáš Sokol i ďalší chápali, že Slovákom prekáža, keď ich v cudzine označovali za Čechov, ale čo oni s tým? Ja som propagoval model podľa rakúsko-uhorského vyrovnania z roku 1867, neprekročiteľnou limitou bola jedna zahraničná politika, jedna obrana a armáda, jedna mena a emisná banka. Bolo mi jasné, že toto je minimum a ak na to akákoľvek slovenská reprezentácia nie je ochotná pristúpiť, tak je lepšie, ak sa ten štát rýchlo rozdelí, pretože by došlo k pretrvávajúcej kríze.

Z dnešného pohľadu môžu vyzerať napríklad vtedajšie debaty o pomlčke v názve štátu až smiešne.

Milan Zemko správne povedal, že politika je o symboloch. Už vtedy som hovoril, že Slováci ten symbol preceňujú. Aj keby tam tá pomlčka bola, aj tak by Slovákov v cudzine považovali za Čechov. Choďte do Edinburghu a povedzte im napríklad: „Vy Angličania ste veľmi príjemní ľudia,“ a uvidíte... Hovorí niekto, keď ide o Barcelony, že ide do Katalánska? Naša civilizácia je od 19. storočia vybudovaná na báze národných štátov a vychádza sa zo zásady jeden národ – jeden štát.

Hoci je to skôr výnimka.

Samozrejme. Lenže my, práve preto, že svet vnímame takto, tak tie, povedzme, neštátne národy nevnímame. To som hovoril slovenským kolegom otvorene: ak toto chcete, nemáte inú možnosť, než samostatnosť.

No, ale prečo tú pomlčku či spojovník odmietali Česi?

V českom diskurze bol spojovník spájaný s druhou republikou a vtedy bolo ešte dosť ľudí, ktorí si toto obdobie pamätali. Vtedy to rezonovalo oveľa silnejšie. Milan Šútovec v knihe o pomlčkovej vojne predsa píše, že snaha o kompromis bola. Ale keby nebolo pomlčky, našlo by sa niečo iné.

Bola to len zástupná vec?

Bola to otázka neexistencie československej identity. Prečo Mečiar tak vyskakoval a žiadal 50 miliárd korún za neoprávnené používanie československej vlajky? To je pre Čechov tiež symbol. Ale akú vlajku si mali vybrať?

Bielo-červenú?

To už nešlo, tá bola obsadená. V rámci federácie ju Česká republika používala, ale to sa potom nedalo, bola by to poľská vlajka.

Kedy nastal koniec?

V momente, keď HZDS vystúpilo s požiadavkou medzinárodnoprávnej subjektivity Slovenska, už nebolo o čom sa baviť. Jeden štát nemôže mať dve medzinárodnoprávne subjektivity. Je nepredstaviteľné, že by tu boli dva štáty, a okrem toho bol by tu aj tretí subjekt bez akýchkoľvek právomocí, ktorý by niesol zodpovednosť za to, čo tie dva urobia. To nemôže fungovať. Medzinárodné právo takéto usporiadanie nepozná. Kto by to uznal?

Čo ste hovorili na snahy o referendum?

Sám som navrhoval otázku pre referendum: Ste za Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku ako jednotný štát s jedinou medzinárodnoprávnou subjektivitou, s jednou menou a jedinou armádou? Bolo mi povedané, že voliči by to nepochopili. Ale o čom by potom malo byť referendum? Na jeseň by to už ani nemohlo byť referendum o udržaní spoločného štátu, lebo ten už existoval len de iure, nie de facto. Muselo by to byť referendum o vybudovaní spoločných inštitúcií, kde by bolo treba slovenským voličom položiť otázku: Súhlasíte s obmedzením právomocí republík na úkor federácie? Väčšina by povedala nie. Inak, zabúda sa na jednu vec, a to, že federálne sily na Slovensku si podpílili konár tým, že zvýšili hranicu na vstup do parlamentu na päť percent.

Problémom bolo asi aj skrátenie volebného obdobia na dva roky.

Áno, ale na jednej nedávnej konferencii František Mikloško povedal, že v roku 1992 už slovenská vláda nedisponovala väčšinou v Slovenskej národnej rade. Takže by som to nepreceňoval. Dvojročné volebné obdobie vychádzalo asi z historickej skutočnosti, že po vzniku ČSR i po druhej svetovej vojne bolo najskôr dvojročné obdobie na vypracovanie novej ústavy.

U nás sa Mečiar pasoval do roly otca národa, objavili sme tisícročnú tradíciu. Bolo niečo podobné v Česku?

Česká republika má problém s vlastnou identitou. Väčšina cíti, že ide o pokračovanie československého štátu, preto oslavujeme ako štátny sviatok 28. október. Prvý január je síce tiež štátnym sviatkom, ale nikto ho neoslavuje. Potom je otázka, ako sa vyrovnať s tým, že ČR je len časťou pôvodného štátu. Museli by sme vybudovať novú tradíciu, pretože česká štátnosť je stará, ale ČR je jeden z najmladších štátov. Až teraz, po prvý raz za tisíc rokov žijú Česi v českom národnom štáte, pretože nemáme takmer nijaké národnostné menšiny. Ale len ťažko môžeme hovoriť, že sme 1. 1. 1993 naplnili tisícročný sen o vlastnej štátnosti. To je smiešne.

Naše tisícročné úsilie na smiech nie je?

Ja by som sa nad tým nesmial. Všetky nové štáty, ktoré nemajú tradície vlastnej štátnosti, hľadajú svoje korene a keďže vlastný štát nemali, musia si vypožičať nejaký iný. To nie je len na Slovensku. Slovinci si vypožičali Veľkú Karintiu ako prvý slovinský štát. Ukrajinci prezentujú Kyjevskú Rus ako prvý ukrajinský štát. V Macedónsku je snaha ťahať to až k Alexandrovi Veľkému. Ja chápem tieto snahy z politického hľadiska, ale ako etnológ a historik musím povedať, že sú nezmyselné. Národov nie je konštantný počet. Národy vznikajú a zanikajú a počet národov a štátov sa nikdy nemôže kryť. Okrem toho seriózni slovenskí historici neberú úvahy o Veľkej Morave ako o prvom slovenskom štáte vážne. Som aj slovenský občan, takže si to môžem dovoliť povedať.

Jan Rychlík (1954)

Vyštudoval odbor národopis – dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, kde v roku 1980 získal doktorát z filozofie. V rokoch 1979 – 1984 absolvoval vedeckú ašpirantúru v odbore folkloristiky na Univerzite sv. Klementa Ochridského Sofii a súčasne pracoval v Ústave pre folklór Bulharskej akadémie vied. Neskôr pracoval v Záhorskom múzeu v Skalici a v Poľnohospodárskom múzeu v Prahe. Od roku 1992 prednáša na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej moderné české, slovenské a československé dejiny. Od roku 1995 pracuje v Masarykovom ústavu Akadémie vied ČR. Začiatkom deväťdesiatych rokov bol poradcom predsedu českej vlády Petra Pitharta. Je autorom a spoluautorom kníh Rozdělení Československa 1989 - 1992, Češi a Slováci ve 20. století – Spolupráce a konflikty 1914 - 1992, Devizové přísliby a cestování do zahraničí v období normalizace, Mezi Vídní a Cařihradem – Vývoj balkánských národních a kulturních identit, Dějiny Bulharska, Dějiny Makedonie, Dějiny Chorvatska, Dějiny Slovinska, Dějiny Srbska.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  2. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€
  3. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  4. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  5. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  6. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  7. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  8. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  9. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  10. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások
  1. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  2. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  3. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  4. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  5. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  6. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  7. Nová michalovská nemocnica otvorí brány: toto musíte vidieť!
  8. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  9. Mladí vodiči preferujú čoraz silnejšie autá
  10. Ako sa zbaviť chladnej podlahy
  1. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky 14 038
  2. 3 pravidlá pre lepší dôchodok 9 735
  3. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€ 4 300
  4. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií 3 550
  5. Ako sa zbaviť chladnej podlahy 2 914
  6. Moskva alebo Petrohrad? 2 394
  7. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu 2 310
  8. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 2 092
  9. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť 1 787
  10. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 1 692

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Na náramok treba myslieť, Rusko nemôže zájsť ani na viedenské vianočné trhy

Pavol Rusko je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.

DOMOV

Danko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment politológ.

KOMENTÁRE

Srebrenica stále pripomína, že Európa nemusí byť imúnna

Mladič sa pred spravodlivosťou nakoniec neschoval.

Neprehliadnite tiež

Domov

Dobré ráno: Finančné skupiny a korisť, rozdelia si medzi sebou televízie

Televízia Markíza aj Nova sú na predaj. Zdá sa, že to zaplatia Číňania.

Domov

Advokát o esbéeskároch: Zákazníka môžu zadržať, ale je to na hrane

Už keď človek vstupuje do obchodu, je uzrozumený s tým, že podlieha kontrole, hovorí pre SME advokát JOZEF HERBULÁK.

Domov

Danko v dume dvoril Rusom, teraz, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment šéfa slovenského parlamentu politológ Grigorij Mesežnikov.

Domov

Na náramok treba myslieť, Rusko nemôže zájsť ani na viedenské vianočné trhy

Pavol Rusko je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.