Najstarší dominikán, 98-ročný Akvinas JURAJ GABURA prestriedal cely v Ružomberku, Ilave, Leopoldove aj vo Valdiciach. Ani táto skúsenosť ho neodradila a na „slobode“ sa venoval šíreniu viery. Pre mnohých sa stal tajným apoštolom Bratislavy.
Pane, ty vieš, čo so mnou má byť. Odovzdávam sa do tvojej vôle.
Toto krédo viedlo pátra Akvinasa celým životom. Nielen vtedy, keď sa rozhodol pre kňazské povolanie, ale aj v ťažkých chvíľach, ktoré v jeho živote pre vieru nasledovali. Aj vtedy, keď koncom novembra 1952 stál pred súdnym tribunálom v monsterprocese zinscenovanom v dome kultúry v Dolnom Kubíne.
Súdili ho spolu s ďalšími členmi Bielej légie. Hoci o nich vedel len toľko, že sa snažili oslobodiť Slovensko spod komunistickej tyranie, nakoniec si vypočul prísnejší trest ako samotní členovia. Doživotie.
Čím sa previnil? Troch členov skupiny vyspovedal a dal im sväté prijímanie. „Vraveli, že sú v nebezpečenstve života, a tak si chceli dať do poriadku svedomie,“ spomína dnes už 98-ročný dominikán. Stále vitálny. Kolená ho síce veľmi neposlúchajú, a tak chodí pomocou dvoch bariel, no okrem zhrbeného tela nič jeho pokročilý vek neprezrádza. Ani tvár s dobráckymi modrými očami.
Ak aj v rozprávaní často odbočí, nie je to pre zlyhávajúcu myseľ. Naopak, tá je v poriadku. Skôr sa snaží odpútavať pozornosť od seba. Radšej hovorí o svojej staršej sestre Angele, rodičoch či iných kňazoch, priateľoch. Je jednoducho skromný.
Zatykač za velezradu
Duchovnú pomoc trom členom Bielej légie si komunisti vysvetľovali ako „velezradu“. Odsúdený Juraj Gabura sa jej dopustil tým, že v „rokoch 1950 až 1952 vykonával tajnú duchovnú správu podľa rozvratných a nepriateľských inštitúcií“. Vyčítali mu okrem iného aj to, že sa „spolčil s osobami protištátne činnými, aby sa pokúsil rozvrátiť ľudovodemokratické štátne zriadenie“.
Tento trest prišiel po dvoch dlhých rokoch ukrývania. Komunisti sa totiž v päťdesiatych rokoch rozhodli zlikvidovať mužské aj ženské rády. Je to len zhoda okolností, ako hovoria neveriaci, či Božia vôľa, ako prízvukuje Akvinas, že on sa eštebáckej akcii K v noci z 13. na 14. apríla 1950 vyhol.
V košickom kláštore dominikánov vtedy zaistili všetkých. Len predstaveného nie – páter Akvinas deň pred zabratím kláštora išiel na misie do Moravského Lieskového. Vydali preto naňho zatykač.
Vo väzení s Husákom
„Najdlhšie som sa ukrýval v Dlhej nad Oravou. Boli tam úžasne obetaví ľudia,“ hovorí. Vedel, že i týchto dobrákov vystavuje veľkému nebezpečenstvu. Po dvoch rokoch preto odchádza do blízkeho lesa a pýta sa, čo bude ďalej.
„Predstavte si ten pocit opustenosti. Zrazu som si uvedomil, že stále budem uvádzať do nebezpečenstva každého, u koho sa skryjem.“ A tak sa Akvinas rozhodol prejsť lesom do Oravského Podzámku, kde sa sám prihlásil na policajnej stanici. Netušil, aký vykonštruovaný proces ho čaká.
Po ňom sa väzeň Juraj Gabura nakrátko vracia do cely v Ružomberku. Odtiaľ prechádza do Ilavy aj do Leopoldova. Na rozdiel od iných politických väzňov sa vyhýba spomienkam na kruté metódy vypočúvania. Ak ho mučili, tak vraj „len“ tým, že ho nechali hladovať a sústavne mu prerušovali spánok. Ubíjajúca bola i samota na celách.
Až v Leopoldove sa to zmenilo. Tam sa stretol s biskupom Vojtaššákom, Gojdičom i Buzalkom. Pri zmienke, že teda išlo „o vyberanú spoločnosť“, sa len pousmeje.
Na chodbách leopoldovskej väznice však zažil i jedno neočakávané stretnutie. „Išli sme viacerí v sprievode dozorcu k lekárovi, keď som ho zrazu zbadal. On išiel oproti. Servus Juro, stihol povedať. Tak mu len vravím: Servus Gusto.“
Pozdrav nepatril nikomu inému, ako niekdajšiemu spolužiakovi z bratislavského gymnázia, neskôr prezidentovi Gustávovi Husákovi. Viac sa už nikdy nevideli. Aký bol Husák ako študent? „Už vtedy dosť výbojný,“ spomenie.
Nečakaná amnestia
Vieru šíril aj po odsúdení. Jedného spoluväzňa z Brna dokázal za múrmi väznice vo Valdiciach pripraviť na krst. Pod žľabom, kde sa všetci umývali. To boli chvíle, ktoré mu dodávali silu.
Práve v českých Valdiciach strávil väčšinu svojho trestu. Pracoval pri brúsení skla. Väzni vyrábali luster pre turecký parlament. Tam ho zastihla aj amnestia. „Aj keď sa už povrávalo, že bude amnestia, tak mi ostatní dávali mydlo a iné tie drobnosti, čo sme potrebovali na každodenný život. Mysleli sme si, že naďalej ostaneme v cele.“
Nestalo sa, 30. mája 1960 Krajský súd v Bratislave rozhodol, že prezidentom udelená amnestia sa bude týkať aj Juraja Gaburu.
Čo mu prvé napadlo, keď vyšiel z väzenia? „Len toľko, že to bola vôľa Božia.“ I keď o slobodnom živote sa v jeho prípade nedalo vôbec hovoriť. Všade mal za pätami s eštebákov.
Cez deň musel pracovať v sklade, po práci sa až do noci stretával s ľuďmi. Po stovkách bratislavských bytov viedol duchovné cvičenia, deti pripravoval na prvé sväté prijímanie, tajne krstil či slúžil v obývačkách sväté omše.
FOTO - ARCHÍV PÁTRA
Vyťažený páter
Hoci vedel, čo znamená väzenie, neváhal. Nie raz sa dostal do kritickej situácie. Raz počas tajného stretnutia v Čechách dokonca musel eštebákom utiecť cez bočný východ. Inokedy ho zase udali susedia rodiny, kam chodieval na stretnutia.
„Bolo to nebezpečné, ale hovorieval som si, že je mojou povinnosťou uplatňovať kňazskú službu v tých ťažkých pomeroch.“ A tak sa mu diár postupne zapĺňal rôznymi stretnutiami. „Bol to tajný apoštol Bratislavy,“ hovorí v tejto súvislosti Dominik Roman Letz.
Po rokoch sa s pátrom Akvinasom stretol v dominikánskom kláštore vo Zvolene. Spomína na to, ako sa „ujo Jurko“, ako ho museli volať, aby sa nič neprezradilo, u nich v rodine každoročne zastavil. Neskôr jeho i brata pripravoval na birmovku.
Vďaka Akvinasovi pribudlo medzi dominikánmi ku koncu komunistického režimu viac rehoľníkov, ako bolo na začiatku prenasledovania. Svedomito pripravoval mladých na kňazské povolanie, ktorých potom vo svojom petržalskom byte tajne vysvätil vtedy biskup, dnes kardinál Ján Chryzostom Korec. Pri otázke, koľkých ľudí takto pripravil a prijal do dominikánskej rehole, páter mlčí.
Odsúdený na smrť
Prekvapuje nielen skromnosťou, ale aj svojou vytrvalosťou a samostatnosťou. Do Zvolena sa Akvinas presťahoval ako 94-ročný. I dnes si dokáže sám upratať aj oprať. Poctivo sa zúčastňuje na kláštornom programe, vyučuje bratov novicov, má prednášky pre ľudí.
Každý deň stojí za oltárom počas večernej omše. Už ju necelebruje, len ochotne pomáha. A znova zrejme pociťuje ten „oblažujúci pocit“ ako vtedy, keď sa po revolúcii v novembri ´89 prvýkrát postavil v Košiciach slobodne za oltár a mohol verejne kázať a šíriť vieru. Za celý život ani na chvíľku vraj nepomyslel na to, že by svoje rozhodnutie, ktoré urobil ako desaťročný, zmenil.
Najvzácnejšie momenty preňho boli tie, keď sa mu podarilo „obrátiť ľudské životy na správnu cestu“. Naopak, tou asi najťažšou bolo pripraviť na posledné chvíle pozemského života muža odsúdeného na smrť. Bolo to krátko po konci druhej svetovej vojny.
Išlo o slovenského Nemca, ktorého odsúdili ako bývalého vojaka za činy proti ľudskosti. Večer pred popravou prišiel za ním do trenčianskej väznice. „Bola to veľmi ťažká noc,“ hovorí Akvinas. „Ešte aj keď mu už išli dávať slučku na krk, bol som pri ňom.“
Napriek všetkému dobrému i zlému dokáže dnes staručký kňaz bez váhania povedať, že „našiel tú pravú náplň života“.
Akvinas Juraj Gabura (1915)
ako päťročnému mu zomrela matka; v roku 1929 sa jeho rodina presťahovala z Oravy do Bratislavy. Študoval na Gymnáziu na Grösslingovej, jeho spolužiakmi bol Gustáv Husák i operná speváčka Mária Kišoňonová-Hubová. V roku 1933 odišiel do Olomouca, kde vstúpil do rehole dominikánov. Po likvidácii mužských reholí sa musel v rokoch 1950 – 1952 ukrývať na rodnej Orave. V roku 1952 ho odsúdili spolu s členmi Bielej légie na doživotie, v máji 1960 dostal amnestiu. Počas komunizmu sa venoval práci v tajnej cirkvi, po revolúcii v novembri ´89 sa naplno oddal rehoľnej činnosti.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
