Nápad zorganizovať sviečkovú manifestáciu mal MARIÁN ŠŤASTNÝ, vtedajší zástupca Svetového kongresu Slovákov. Hokejista z legendárneho útočného tria Slovana – bratov Šťastných – prišiel pre výročie na Slovensko. Od roku 1981 žije v Kanade, kde vlastní golfový areál a hotel. Emigroval niekoľko mesiacov potom, čo jeho bratia Peter a Anton odišli z Československa bez neho.
Ako ste na Slovensko prepašovali list, v ktorom bol nápad zorganizovať demonštráciu?
„V Kanade aj vo Švajčiarsku nás navštevovala moja svokra. Žila v Bratislave a ako penzistku ju už nevnímali ako nebezpečnú a púšťali ju za nami. Keď odchádzala domov, požiadal som ju, aby list prepašovala a odovzdala Jánovi Čarnogurskému. Rozpárala futro na klobúku a list zašila. Dal som jej veľkú čokoládu Milku, v ktorej na Slovensku list odovzdala.“
Čo ste si pomysleli, keď ste videli, že sa to podarilo?
„Bol som nesmierne hrdý na Jána Čarnogurského a Ferka Mikloška aj na ďalších, ktorí sa na tom podieľali.“
Doteraz ste nepovedali, ako ste emigrovali. Ako?
„Po odchode mojich bratov som nemohol hrať hokej ani si nájsť prácu ako právnik. Dvadsaťštyri hodín denne ma sledovali, dvakrát týždenne som musel navštevovať ŠtB, podávať hlásenie. Hovorili mi, že moje deti nepôjdu na strednú ani vysokú školu. Vtedy mi ponúkli, že ma sami pustia von, ak sa viac nevrátim. Poradil som sa s manželkou a na druhý deň som súhlasil. Musel som sa napríklad vzdať detských prídavkov, predať dom, nesmel som si odviezť hotovosť. Mal som všetko minúť alebo darovať. Keď som to podpísal, vybavil si potvrdenia, povedali, že nikam nepocestujem. Vtedy som napísal list prezidentovi republiky. V roku 1976 nás prijal ako majstrov sveta a sľuboval pomoc, ak budeme mať ťažkosti. Tak som sa naňho obrátil. List zachytila ŠtB a na najbližšom stretnutí mi z neho citovali a uškŕňali sa, že tento list prezident nedostane. Vtedy som si povedal, že odchádzam ilegálne.“
Kto vám pomohol?
„Vedel som, že budem musieť falšovať dokumenty. Môj priateľ mi raz na návšteve mával doložkami (povolením vycestovať) do Talianska a hovoril, že nemôže ísť. Na niekoľko dní som si ich požičal. V tom čase bol na Slovensku môj kamarát Helmut, dlhoročný funkcionár klubu v Garmisch-Partenkirchene. Ten mal kamaráta, ktorý mal tlačiareň. O dva týždne bol naspäť aj s doložkami. Potreboval som však ešte hraničnú pečiatku Rajka-Rusovce. S tým mi pomohol bývalý brankár Slovana Ján Jendek. Poslal mi zamestnanca, ktorý vyrábal štočky. Odišli sme v deň volieb. Na hranici som povedal, že sa ideme na pár dní kúpať do Maďarska. Štočkami som sa potom v maďarských lužných lesoch obklopený komármi snažil presne pečiatkovať. Časť pečiatky musela byť v červenej a časť v zelenej farbe. Akokoľvek jemne som to robil, celú ruku som mal od atramentu. Na maďarsko-juhoslovanskej hranici som podával pasy jednou rukou a druhú som mal zaťatú v päsť, aby si nevšimli atrament. Pasy zobrali dnu a boli tam s nimi asi päť minút, to bola večnosť. Maďari nás pustili, ale na juhoslovanskej strane si pýtali potvrdenie o valutovom prísľube, ktoré som nemal. Pustili nás, keď som ukázal doláre a dokázal, že máme na prežitie.“
Z Juhoslávie ste išli kam?
„Vyhľadal som rakúsky konzulát, pre vstup do Rakúska. Z Viedne som zatelefonoval bratovi Antonovi do Quebecu: on sa začal smiať a hovoril, aby som si nerobil vtipy. Vypýtal si telefónne číslo, na ktoré mi má zavolať. Až vtedy uveril, že som naozaj vo Viedni. Prišiel po mňa osobne prezident klubu Quebec Nordiques a potom to už išlo ako po masle.“
Ešte stále sa na bratov hneváte, že vás tu nechali?
„Bol som strojcom nášho útoku, strojcom ich šťastia a budúcnosti. Protirečil som trénerovi, keď nás chcel rozdeliť, a dokázal som, že som mal pravdu a že to pre hokej bolo dobré. Nikdy som si nevedel predstaviť, že ma nechajú na polceste. Odpustil som im, ale zabudnúť sa to nedá.“
Vo Svetovom kongrese Slovákov, kde ste boli predsedom po skončení hráčskej kariéry, bolo viac ľudí, ktorí vyznávali slovenský štát alebo Tisa. Neprekážalo vám to?
„Keď nás vtedajší predseda Štefan Roman prvýkrát pozval na generálne zhromaždenie kongresu, jeden z mojich bratov povedal, že si nemyslí, že je dobré tam ísť, lebo je to polofašistická organizácia. Povedal som im, že keď nechcete, nemusíte, ale je to jedna z mála možností, ako môžeme prispieť do vienka spoločného života Slovákov a menšín. Povedal som im, že sa nemusíme politicky angažovať, ale kultúrne, prejavíme spolupatričnosť. Potom súhlasili. Zo Slovenska som vedel, že niektoré osoby v kongrese boli nazývané ako fašizoidné. Keď som sa s nimi stretol, na moje prekvapenie to boli vysoko vzdelaní intelektuáli, ktorí nič fašizoidné neobhajovali.“
Viacerí z nich mali antisemitské výroky.
„Kto je bezchybný, nech hodí kameňom. Neobhajujem ľudí, ktorí urobili kroky, ktoré neskôr mohli ľutovať, ale obhajujem históriu slovenského národa. A priori povedať, že v rokoch 1939 až 1945 išlo o fašistický štát a tak sme šesť rokov neexistovali, je nonsens. V Európe bolo veľa štátov, ktoré boli pod vplyvom veľmocí. Aj včera som počúval v rádiu o desiatom výročí okupácie Iraku. Rôzne vlády súhlasili s niečím, čo nebola pravda.“
Boli ste za rozdelenie Česko-Slovenska, dodnes sa politici sporia, či malo byť referendum. Aký bol váš názor?
„Keby bolo, bolo by to objektívnejšie a prijateľnejšie. Žiaľ, niektorí politici rozhodujú priamo a ak to národ neodmietne, je to určitá forma súhlasu. Dnes ľudia pochopili, že to naozaj bolo dobré.“
Ako ste vnímali zmenu v roku 1998, keď Vladimíra Mečiara striedal Mikuláš Dzurinda?
„Nerád by som sa miešal do vnútorných záležitostí Slovenska. Kým tu nežijem, nemám záujem sa vyjadrovať k hodnotám politikov.“
Chodíte v Kanade voliť, keď sú slovenské voľby?
„Nie.“
Prečo?
„Neviem, koho by som volil, nepoznám dostatočne tých ľudí. A na ambasádu to mám „iba“ 600 kilometrov. Uberá sa to tým smerom, ktorý som si všimol už v roku 1994. Mojím cieľom bolo urobiť servis spoločnosti, a nie naplniť parlament podnikateľmi a urobiť z nich politikov. Keď sme na Slovensku navrhovali zákon o konflikte záujmov, môžete hádať, kto sa mu najviac vyhýbal.“
Vladimír Mečiar.
„Tak.“
A v kanadských voľbách volíte?
„V tých voľbám volím.“
Váš brat Peter uvažuje nad prezidentskou kandidatúrou, čo si o tom myslíte?
„Ja sa k tomu vyjadrovať nebudem. Mám rád demokraciu a slobodu a v tejto chvíli ju využívam. Dúfam, že mi to prepáčite.“
Kedy ste boli naposledy na hokeji?
„Z času načas chodím, sledujem ho aj v televízii.“
Na štadióne Slovana stále visí váš dres ako jedného z najlepších hokejistov. Váš brat dal ten svoj pre spor s Jurajom Širokým stiahnuť. Vy ste o tom neuvažovali?
„Nie. Do konca augusta 1980 som bol súčasťou Slovana. Až kým mi nepovedali, že som v kabíne nežiaduci a že mi dajú vedieť neskôr, ako sa to vyvinie. Dodnes som nič nedostal.“
Čakáte ospravedlnenie?
„Ako gesto áno, ale inak od nikoho nič nechcem. Vidím, že sa Slovanu darí a prajem mu to, predovšetkým fanúšikom. Asi v roku 2003 som sa tam večer, keď bol otvorený, zastavil. Poprechádzal som sa, sadol si do starej šatne a z nostalgie spomínal.“
Slovensko rozdeľuje zákrok Zdena Cháru na Mira Šatana, po ktorom Šatan stále nemôže hrať. Čo si o tom myslíte?
„Hokej patrí na ľad a zákroky tiež. Privilégiá patria niekde inde.“
Takže čistý zákrok?
„Áno. Pre Miroslava Šatana nešťastný, ale Chára robil to, čo mal a čo je jeho povinnosť. Určite nechcel Šatana zraniť. Chcem veriť, že sa vylieči.“
Keď hrá Slovensko s Kanadou, komu drukujete?
„Slovákom. Vždy som bol Slovák, žijem v emigrácii.“
Beata
Balogová
