Keď odporučil, aby Hedvigu Malinovú po šiestich rokoch od incidientu ústavne vyšetrovali, medzinárodný tím psychiatrov to označil za zneužívanie psychiatrie. Teraz psychiater MIROSLAV ČERŇAN spolu s ďalšími znalcami posudzoval stav Milana Juhásza, ktorý vlani na dvore rómskej rodiny zastrelil troch ľudí a dvoch zranil. Podľa znaleckého posudku strieľal ako takmer nepríčetný, súd mu vymeral deväť rokov.
Keď ste videli v televízii zábery z masakra v Hurbanove, čo ste si pomysleli?
„Napadlo mi, že je to konanie nebývalých rozmerov. Aj profesijne som si pomyslel, že pôjde o závažný postup a proces pri posudzovaní.“
Ako ste sa potom dostali k prípadu?
„Štandardne mňa aj kolegyňu, ako aj psychológa oslovili orgány činné v trestnom konaní.“
Nakoniec sa stalo, že práve váš posudok sa stal rozhodujúci pre určenie trestu. Keď ste ho písali, uvedomovali ste si, že sa to môže stať?
„Znalecká činnosť je vždy v procesnom konaní dôležitá. Tu pri hlbšom vnáraní sa do poznania situácie som si uvedomil, že náš znalecký úkon bude mať významnú hodnotu.“
Keďže ste si to uvedomovali, pristupovali ste precíznejšie, či opatrnejšie k tomuto posudku?
„S precíznosťou súhlasím. Opatrnosť by bola rušivým faktorom, pretože by nezakladal objektivitu. Subjektívny vklad musí znalec minimalizovať.“
Išlo o najťažší prípad, ktorý ste doposiaľ posudzovali?
„O jeden z najťažších, ale nebol to prvý prípad. Prvenstvo bolo v tom, že išlo o viacero obetí. Podobný klinický stav sme už v minulosti posudzovali, teda sme prišli k takýmto záverom.“
O čo konkrétne išlo?
„Viacero rokov dozadu išlo o situáciu, keď synovec niekoľkými bodnými ranami pripravil o život svoju tetu. Videli sme v tom určitú príznakovú príbuznosť. Skúsenosti z toho prípadu sme použili, museli sme si však doplniť skúsenosti aj literárne.“
Čo všetko obsahuje príprava posudku?
„Prvotné bolo naštudovanie si spisovaného materiálu. Kontaktovali sme ho potom vo väzbe. Následne sme navrhli neurologické vyšetrenie. Potom nasledovali opakované sedenia s posudzovaným. Tie slúžili na to, aby sme si overili to, čo hovorí. Či nezavádza, či tam nie sú nejaké tvrdenia, ktoré by mali smerovať k jeho obrane. Museli sme sa teda vysporiadať s takými psychologickými fenoménmi ako zavádzanie, klamanie, nepovedanie, lebo sa to môže hodiť.“
Odhalili ste niečo takéto aj pri Milanovi Juhászovi?
„Nie, nezistili sme stav vedomého zavádzania.“
Keď takto sedíte s podozrivým, iba ho počúvate, či nezavádza, alebo sledujete aj jeho telo?
„Samozrejme, sústredíme sa na slová. Či hovorí to, čo hovoril aj predtým alebo následne potom. Či si neprotirečí, či to zapadá do seba. Okrem obsahovej náročnosti vyšetrenia, sú nato potrebné opakované stretnutia.“
Pozrite si celý rozhovor (piano) >>
Nemôže sa stať, že si páchateľ vsugeruje svoju predstavu? Bude stále opakovať to isté. Dokážete potom odhaliť, že zavádza?
„Ak má pripravenú stratégiu, tak práve znalec má za úlohu ju odhaliť. Ak na nej trvá, tak ju vyhodnotíme. Zároveň však dá signál, že tým niečo sleduje. Dôležité však je, že naším cieľom nie je zistiť vinu či nevinu posudzovaného. Ale to, ako sa ku skutku stavia, ako ho preciťuje. Či si na to pamätá. Ak povie, že si to nepamätá, tak zistiť, či tú poruchu pamäti nepredstiera. A to bolo kľúčové aj v prípade Juhásza.“
A ako ste to vyhodnotili?
„Dospeli sme k presvedčeniu, že to nehrá. Bol autentický. Nevyhodnocujeme totiž len obsah slov.“
A čo ešte?
„Aj to, na čo ste sa opýtali predtým. Vyhodnocujeme mimiku tváre, grimasy, prižmúrenie očí, odklon pohľadu. Ľudia, ktorí nás chcú zavádzať, si nevytvoria stály očný kontakt. Radšej si vytvoria istú obrannú techniku. Sledujeme aj gestikuláciu, držanie tela, strnulosť, napätosť či uvoľnenosť. Dôležité je to, ako vstúpi do miestnosti, aj napríklad ako sedí.“
Ako na vás Juhász po prvý raz pôsobil?
„Bola to odovzdanosť, chvíľkami zdanlivá neúčasť. Lepšie povedané strnulosť či utlmenie z toho citového rozpoloženia. Ako sme totiž konštatovali, nejde o človeka bez citov. Registrovali sme uňho snahu s nami spolupracovať na tom, čo sa za tie desiatky minút stalo. Nevedel sa však vyjadriť k tomu, čo si dobre nepamätal. Sám hovoril, že tie spomienky nie sú také, ako má s inými dňami. Ten deň bol aj preňho ťažkým zásahom.“
Ako prejavil pred vami tie city?
„Len čo sme sa dostali k tej konkrétnej veci, mal zaslzené oči. Tvár v rukách.“
Naozaj sa dá spätne povedať, že páchateľ mal v čase skutku zníženú príčetnosť natoľko, že sa blížila k hranici vymiznutia ako v prípade Juhásza?
„Dá. Pri mapovaní toho konania a všetkých súvislostí, ako nám hovoril, aj s hodnotením kvality spomienok a pamäti sa dá vyhodnotiť, v akom stave posudzovaný v tom čase bol.“
Ste si stopercentne istý tým záverom?
„Tú istotu sme museli získať. Za ten čas, od augusta do októbra, kým sme vypracovali posudok, sme ju získali. Pri takých zásadných výstupoch sme ju jednoducho museli nadobudnúť.“
Koľkokrát ste sa s ním stretli?
„Ja asi štyrikrát, kolegyňa bola za ním trikrát.“
Menilo sa jeho správanie počas týchto stretnutí?
„Zásadne nie. Jeho prejavy neboli také, že by nás natoľko prekvapili, aby sme sa museli posunúť iným smerom.“
Už pri prvom stretnutí ste teda nadobudli presvedčenie, že mal vo zvýšenej miere zníženú príčetnosť a pri ďalších ste si tento predpoklad len overovali?
„Pri tvorbe diagnózy išlo o postupnosť. Samozrejme, pracovná diagnóza vzniká na základe prvého stretnutia. Dostali sme sa do významného predpokladu, potom sme sa museli utvrdiť a dopracovať k istote.“
Veľa nerozprával. Dokázal sa pred vami rozrozprávať?
„Určitú ťažkopádnosť sme zaznamenali. Museli sme ho nabádať, aby sa rozhovoril. Miesta, kde bol viac rečný, sa týkali čiastočne jeho profesijnej činnosti. Keď ilustroval to, ako nemohol dosiahnuť zákonnosť.“
Čiže vedel lepšie rozprávať o práci ako o svojom vnútri?
„O tom, o čom mal hovoriť predtým. Mal s tým za niekým ísť. On však vyrozprávanie sa nepovažoval za riešenie a ani ho to nenapadlo, lebo taký je.“
Ak by mu okolie povedalo, že to, čo prežíva, nie je taký problém, pomohlo by mu to?
„Nie. Určite mu niekto povedal, aby sa tým netrápil, lebo veci nezmení. On mal však vnútorné presvedčenie a išiel za tým ďalej a chcel to meniť.“
Prekvapila vás výška trestu?
„Prijal som ju ako rozhodnutie, ktoré som považoval za adekvátne. Ničím zvlášť ma neoslovilo. Ako znalec by som bol prekvapený, ak by bola výška trestu v plnej sadzbe.“
Ani ste netipovali, ako môže súd rozhodnúť?
„Nie. Nesledujem, aké tresty súd udelí.“
Pri tomto prípade ste to však asi dosledovali.
„Vzhľadom na medializáciu som nemal problém sa to dozvedieť.“
Čo by sa mohlo s Juhászom stať, ak by mu súd nenariadil aj liečbu v ústave?
„Vyjadrili sme to tak, že liečba sleduje minimalizáciu protispoločenského správania.“
Čiže ak by bol vo väzení, hrozil by uňho ďalší skrat?
„Podľa našich zistení áno.“
Ako dlho môže trvať liečba jeho stavu?
„Do času, kým budú overené všetky skutočnosti v jeho správaní, že sa nebude prejavovať taká reakcia, s akou sme boli konfrontovaní. Určite môžeme hovoriť o dlhých mesiacoch, ale nechcem hovoriť o konkrétnych prognózach.“
Jeho stav ste opísali ako paranoidný vývoj osobnosti. Čo ho mohlo spôsobiť?
„Pre to, aký je, sa tak v jeho prípade stalo. Hovorili sme o frustrácii, nenaplnení ambícií. Považoval za veľmi dôležité, aby z jeho profesijného fungovania vzišli jednoznačné výsledky. Keď sa nedostavili, nastala frustrácia. A ony sa dlhodobo nedostavovali. Začal postupne pociťovať ohrozenie. Nevedel z toho stavu nájsť východisko.“
Čiže bez takej osobnostnej výbavy, akú mal Juhász, len frustrácia na spustenie paranoidného vývoja nestačí?
„Áno. Preto sme hovorili, že je to špecifická osobnosť. Aj paranoidný vývoj je špecifikom.“
Ľudia ho prirovnávajú k Harmanovi z Devínskej Novej Vsi či k Breivikovi z Nórska, o ktorých je známe, že boli outsideri. Bol aj on outsiderom?
„Išlo o človeka, ktorý sa nechcel ako outsider rozhodne cítiť. Práve tá jeho profesijná neúspešnosť ho do tej pozície dostávala. Takýto posun ho však významne znepokojoval.“
Ku koľkým vrahom ste už robili posudky?
„Za tých trinásť rokov sa blížime k stovke.“
Toto bol prvý masový vrah?
„Áno.“
Bol preto aj najťažší?
„Vo svojich dôsledkoch určite. V psychiatrickej expertíze bola jeho útočnosť na obete podobná s inými prípadmi. Poruchy afektu, predovšetkým stav chorobného afektu však nie je až taký častý.“
Mali vrahovia, ktorých ste posudzovali, niečo spoločné?
„Afekt. Treba však odlíšiť, či ide o hnev, alebo už o takú silu emócií, ktorá zaplaví vedomie.“
V doterajšej praxi ste mali prípad, keď ste označili páchateľa za nepríčetného?
„Spomínam si na prípad schizofrenika, ktorý dvadsať rokov po tom, ako ochorel, zavraždil servírku. Bol presvedčený, že mu naliala niečo do nápoja, čo spôsobilo jeho ochorenie. Jednoznačne sme vedeli preukázať, že blud, s ktorým žil roky, nadobudol takú intenzitu, že usmrtil tú ženu.“
Na stole máte aj prípad, kde neposudzujete vraha. Ide o Hedvigu Žákovú-Malinovú. Ako ste sa k nemu dostali?
„Štandardne sme boli oslovení zadávateľom, teda Generálnou prokuratúrou. Treba sa pýtať jej, prečo si nás vybrala.“
Ako ste prijali kritiku medzinárodného tímu psychiatrov za to, že žiadate jej vyšetrenie v ústave?
„Zaznel pojem zneužitie psychiatrie, čo zásadne odmietam. Ako znalec musím byť garant toho, že sa nezneužije. Pre posudok potrebujeme vyhodnotiť jej prejavy na to, čo sa stalo. Chceli sme a naďalej to chceme urobiť. Museli sme podať výstup, že sme ju ambulantne nevyšetrili. Dali sme preto zároveň návrh, ako vieme posudok uskutočniť. S tým súvisí návrh na skúmanie v podmienkach zdravotníckeho zariadenia.“
Nie je to zbytočné trápenie? Nebolo by najlepšie, nech sa ten prípad uzavrie?
„To nie je v mojich silách. My nehráme žiadnu aktívnu rolu, sme vykonávatelia zadanej úlohy. Znalecký posudok musí obsahovať ambulantné psychiatrické vyšetrenie. Tento štandardný postup nám bol znemožnený. Preto sme zvolili alternatívny postup. Uvedomujeme si, že je to zásah do osobnej slobody.“
Ste naozaj presvedčený, že po šiestich rokoch sa bude dať zistiť jej duševný stav v danom momente?
„Jej zdravotný stav je pomerne dobre zadokumentovaný. Máme omnoho horšie prípady, keď musíme spätne určiť stav. Tu máme dostatok podkladov, aby sme sa vyznali v situácii. Preto nás prekvapuje, prečo nemôžeme túto dokumentáciu klinicky overiť a prečo sa vopred očakáva, že to bude inak. “
Dá sa v ústave pacient prinútiť, aby hovoril?
„Slovu prinútiť by som sa rád vyhol.“
Čo teda urobíte, ak aj v ústave odmietne s vami komunikovať?
„Ak by nám nič nepovedala, z prejavov správania aj postojov sa vie poskladať, doplniť inak chýbajúci článok znaleckého skúmania.“
Budete ju teda len sledovať?
„Áno.“
Ako dlho?
„Maximálne odsledovanie v ústavných podmienkach trvá dva mesiace, ale vzhľadom na dostatočnú dokumentáciu to bude určite kratšie.“
Beata
Balogová
