Jediný slovenský politik, ktorý rýchlo a správne zareagoval na vstup Komunistickej strany Slovenska do Národnej rady SR, bol predseda KDH Pavol Hrušovský, keď povedal, že komunistov budeme musieť v parlamente „strpieť“. Ako by ale takéto „strpenie“ malo vyzerať? Presne tak, ako si to komunistická strana v slobodnej spoločnosti zaslúži.
KSS sa hlási ku KSČ, teda teroristickej organizácii, ktorá sa v rokoch 1948 až 1989 zmocnila orgánov štátu a nastolila zločinecký totalitný a nelegitímny režim. Dnešná KSS sa teda hlási k vraždeniu, zotročovaniu, deportáciám, prenasledovaniu a porušovaniu prirodzených ľudských práv, ku ktorým vtedy systematicky dochádzalo. To, že si komunisti v rokoch 1948-89 legalizovali časť svojich zločinov zákonmi štátu, nemení nič na podstate ich barbarstva. Z tohto dôvodu preto nemožno KSS, bez ohľadu na jej volebný výsledok, považovať za legitímnu politickú stranu.
KSS sa však nehlási len k temnej minulosti, ale vo svojom programe má aj nebezpečné princípy ideológie marxizmu, ktoré predstavujú stálu hrozbu slobodnej spoločnosti. Pre marxistu je každý človek iba produktom ekonomických a materiálnych síl, a nie duchovnou bytosťou, ktorá má svoju dôstojnosť. Masové vraždy a krádeže súkromného majetku pred rokom 1989 preto neboli výsledkom zlej aplikácie dobrej myšlienky, ako to tvrdí dnešná KSS, ale nevyhnutným dôsledkom komunistickej ideológie. Ani dnešnú KSS preto nemožno, napriek jej tvrdeniam, považovať za demokratickú stranu. Komunisti totiž aj dnes iba využívajú demokratické voľby, aby sa dostali k moci. A ešte sa nám vysmievajú tým, že ich nepovažujú za slobodné.
KSS je okrem toho stranou revolučnou, pretože jej ciele nie je možné dosiahnuť žiadnou inou cestou. Preto nemôže byť v „konštruktívnej opozícii“, ako to verejne tvrdia jej predstavitelia, pretože ich programom je triedny a celospoločenský boj za nastolenie nového poriadku a radikálnej politickej zmeny. A k boju patrí predovšetkým násilie, nie rokovanie, hlasovanie a dohody.
Ako by teda mala vyzerať stratégia „strpenia“ KSS v parlamente? Predovšetkým komunisti by napriek vlastnému poslaneckému klubu nemali mať žiadnu funkciu v žiadnom orgáne parlamentu. Teda nielen podpredsedu snemovne, ale ani predsedov a podpredsedov výborov. Demokratické strany by mali dohliadnuť na to, že poslanci KSS sa nestanú počas celých štyroch rokov spravodajcami návrhov zákonov, nebudú sa zúčastňovať na žiadnych poradách koalície a opozície na pôde parlamentu a nedostanú ani možnosť zúčastňovať sa na zahraničných cestách a pôsobiť v medzinárodných parlamentných organizáciách.
Jedenásti komunistickí poslanci by skrátka mali byť izolovaní od každej moci v štáte, a to aj v parlamente, pretože sme parlamentnou republikou. Je tiež potrebné radikálne obmedziť imunitu poslanca iba na jeho správanie sa na pôde parlamentu. Svoje správanie k nim by však mal zmeniť aj prezident a médiá.
Na dištanc by sa mali držať aj také organizácie, ako sú odbory, zamestnávatelia či iné organizácie občianskej spoločnosti. A, samozrejme, každú činnosť KSS, ktorá by bola proti demokratickému poriadku našej krajiny, by mal generálny prokurátor, prípadne Najvyšší súd bezodkladne využiť na rozpustenie tejto strany.
Sloboda v našej krajine je predsa príliš vzácna na to, aby sme ju nechránili pred nebezpečenstvom, ktoré navyše dobre poznáme z vlastných dejín.
Autor: JAROSLAV DANIŠKA(Autor je spolupracovníkom Konzervatívneho inštitútu)
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
