Dvaja mladí muži, evidentne prvovoliči, vstupujú na neprebádanú pôdu, kde sa, doslova a do písmena, každá noha (respektíve hlas) cení a kde je anonymný dav dôkladne rozdrobený na vážené individuality – pánov Voličov. Vstupujú do volebnej miestnosti a uvedomujú si to aj vďaka známym tváram z obrazovky, šikovnému billboardu s kričiacim mladíkom, spevákom na bratislavskom Hlavnom námestí a milým odtlačkom palcov v novinách.
Je tu však malý problém. Jeden z čerstvých voličov je „ešte stále“ nerozhodnutý. „Nič to,“ mentorsky mu radí kamarát. „Nie je také dôležité koho, ale či voliť!“
Tak neviem, či možno kampane občianskych organizácií považovať za úspešné. Otázkou je, aký mali cieľ. Ak išlo len o pritiahnutie čo najväčšieho počtu prvovoličov, jednoznačne gratulujem. Bez ohľadu na prekvapivo perspektívny výsledok týchto volieb sa však opäť pýtam – bol práve toto ten najsprávnejší cieľ? Stačí si uvedomiť nezmyselnosť horeuvedeného výroku. Zdá sa však, že nejde o nič viac a menej ako o celkom priamu a prirodzenú reakciu na kampane, ktoré sa začali tesne pred voľbami.
Lenže – ako ten hlas rozhodne? Je možné gratulovať k bezobsažnej kvantite? Je možné byť spokojný s úspešnou agitáciou za účasť vo voľbách, pričom naša cieľová skupina k nim nezriedka pristupuje iba s veľmi hrubou predstavou načrtnutou predvolebnými šotmi, sľubmi a plagátmi? Je po voľbách, a tak o štyri roky dovidenia?
Práve naopak. Je po voľbách – teda ten pravý čas na rozbehnutie skutočne dôležitej kampane. Kampane systematickej a dlhodobej, rovnako nápaditej, aby znovu trafila klinec po hlavičke. Kampane-osvety, ktorá by presviedčala ľudí (a teda predovšetkým prvo– a druhovoličov, lebo tu je situácia skutočne kritická), že je potrebný ich permanentný záujem o veci verejné, že občan je vtedy pánom Voličom, keď je dôkladne pripravený na vybratie toho najprijateľnejšieho lístka a nie iba majstrom v presnosti jeho triafania do štrbiny volebnej urny. Kampane o tom, že je nevyhnutné porovnávať výroky politikov a ich činy, počúvať a spájať si často aj vzájomne sa vylučujúce tvrdenia, rozmýšľať a pozerať sa na opatrenia nie z momentálneho hľadiska, ale v dlhodobom horizonte.
Jednoducho – dávať si do hlavy skutočný a presný obraz toho, čo sa deje okolo nás a či je to pre nás prospešné.
Je to ťažká to úloha. Ale štyri roky je dostatok času na rozbehnutie odvážneho projektu, o ktorého prospešnosti tiež nemôže byť pochýb. Alebo nám to naďalej zostane všetko jedno?
Autor: IVANA KULLOVÁ(Autorka je vysokoškolskou študentkou)
