Občania sa často ponosujú, že na Slovensku už nič nefunguje. Čo podľa vás funguje, ako má?
„Ťažko si narýchlo spomenúť, čo na Slovensku bez problémov funguje. Naozaj neviem. Tiež mám pocit, že veľa vecí nefunguje, ako by malo.“
Čo hovoríte na výrok Roberta Fica, že tu nie je právny štát a pokiaľ nebude na Slovensku životná úroveň primeraná krajinám západnej Európy, tak o ňom ani nemôžeme hovoriť?
„Nebudem hodnotiť výrok pána premiéra. Môžem sa k nemu pridať alebo nie. Čiastočne súhlasím, že na právnom štáte ešte treba pracovať, pretože v činnosti verejných orgánov sú veľké rezervy. No nemôžeme sa uspokojiť so stavom, že kým nebudeme mať lepšie ekonomické podmienky, tak právny štát tu nebude. Právny štát je niečo, k čomu sme sa zaviazali.“
Ktorý úrad má najväčšie rezervy v dodržiavaní práv?
„Keby sme robili rebríček úradov z doterajších zistení, najhoršie sú na tom odbory sociálnoprávnej ochrany. Ich výsledky závisia aj od toho, že nemajú vytvorené podmienky na plnenie úloh. Ako druhá je Sociálna poisťovňa, tiež nie je dostatočne vybavená. Na čele takýchto inštitúcií sú jednoznačne aj všeobecné súdy.“
Boli ste sudkyňou, chvíľu aj v politike. Prečo dodnes nesedí žiaden politik v base?
„Možnože sú to správni ľudia, ktorí nepáchajú trestné činy. Možno.“
Máme iks prípadov, kedy boli vážne podozrenia z rozkradnutia štátnych peňazí a nedotiahli sa. Prečo?
„Nepoznám fungovanie polície a prokuratúry zvnútra. Na súdoch som robila občianskoprávnu oblasť, čiže môj pohľad je len zvonka. Bez žalobcu niet sudcu. Predpokladám, že sa nedarí podozrenia vyšetriť, prípadne chýbajú dôkazy na podanie obžaloby. Ak sa aj prípady dostali pred súd, sudcovia v mnohých mediálne známych prípadoch odôvodňovali svoje rozhodnutia tým, že neboli dostatočne preukázané tvrdenia v obžalobe.“
Asi neveríte, že politici sú takí čistí.
„Neverím. Ale z výsledkov, ktoré máme, to tak vyzerá. Rovnako vyzerá aj dodržiavanie základných ľudských práv. Z preskúmaných podnetov vychádza, že sa u nás najčastejšie porušuje právo na konanie vo veci bez zbytočných prieťahov, a pritom všetci vieme, že v praxi sa porušujú aj iné práva. Tak aj toto je taký skreslený obraz.“
Pozrite si celý rozhovor s ombudsmankou Janou Dubovcovou (piano)
Hovoríte, že je to aj nedostatočným vyšetrovaním. Majú politici vplyv na vyšetrovanie?
„To som nepovedala. Hovorím, že niekedy sa nedarí prípady vyšetriť, lebo sú skutkové okolnosti, ktoré nemožno preukázať. Potom nie je na základe čoho podať obžalobu. A môže to byť situácia, keď všetci tušíme, cítime, vieme, že je to tak, ale pre uplatnenie procesnej žaloby, aby bola úspešná, nestačí mať pocit.“
Ako sudkyňa ste pred rokmi bojovali proti úplatkom. Zlepšila sa situácia?
„Opravila by som vás, stále bojujem proti tomuto fenoménu. Ľudia, ktorí za mnou chodia, nemajú pocit, že by sa niečo zlepšilo. Nálada je veľmi zlá. Sú presvedčení, že sa nič nedá vybaviť bez toho, aby mali známeho, alebo dávali úplatok. Či už hovoríme o zdravotníctve, školstve, o súdoch. Z toho, čo sa dozvedám od ľudí nemám pocit, že by sa trend zlepšoval.“
Čo by bolo potrebné urobiť, aby fungovalo súdnictvo normálne?
„V súdnictve sme urobili zásadnú reformu. V prvej fáze sa vyriešilo ústavné postavenie súdov a sudcov, potom sa súdy vybavovali personálne aj technicky. No a napokon sme mali riešiť kvalitu sudcovského stavu. A táto časť reformy sa neuskutočnila, a to považujem za najväčší problém. Sudca musí byť nezávislá osobnosť. V mnohých prípadoch tomu tak nie je. Väčšina sudcov sú len poslušní vykonávatelia práce a neriešia zásadné veci, ktoré im verejnosť vyčíta. Nezaoberajú sa kritikou, nevyvodzujú voči sebe dôsledky za pochybenia. Bez toho sa zlepšenia nedočkáme.“
Verejný ochranca práv tiež môže podávať disciplinárne návrhy voči sudcom. Prečo ste doteraz žiaden nepodali?
„Možno to vyplýva z mojej životnej filozofie. Myslím si totiž, že ľudia by mali najskôr vedieť, za akých podmienok budem právomoc využívať. V priebehu minulého roka som urobila veľký prieskum príčin prieťahov. Ministerstvu spravodlivosti som navrhla niektoré opatrenia, s Ústavným súdom som sa dohodla, že v prípadoch , v ktorých zistil prieťahy v súdnom konaní a následne k prieťahom dôjde opäť, alebo keď ja zistím opakované, či pokračujúce prieťahy, využijem oprávnenie a podám disciplinárny návrh. Čiže ak po upozornení nepríde náprava, uplatním sankcie. V dvoch- troch prípadoch už zvažujem, či podám disciplinárny návrh.“
S ministrom spravodlivosti Tomášom Borecom ste riešili, či na Štefana Harabina podáte disciplinárny návrh pre list, v ktorom spochybňoval Ústavný súd. Prečo ste sa ho nepodali?
„Minister ma oslovil, aby sme túto vec prediskutovali. Návrh mohol podať pán minister, ak by to tak zvážil. Verejný ochranca práv môže začať konať na základe podnetu alebo z vlastnej iniciatívy. Ja som taký podnet nemala a v tejto veci som nepovažovala za vhodné mať vlastnú iniciatívu, pretože verejný ochranca práv má vo vzťahu k súdom pôsobnosť vo veci prieťahov v súdnom konaní a vo veciach správy súdov. V tomto prípade išlo o riešenie vzťahu medzi Ústavným súdom a Najvyšším súdom. Pokiaľ som mala možnosť čítať tie listiny, predseda Najvyššieho súdu sa vyjadroval ku konaniu pred Ústavným súdom. Vyjadroval sa, povedzme, nevhodne. Takéto nevhodné správanie podľa môjho názoru patrilo do preskúmania sudcovskej rady Najvyššieho súdu.“
Čiže minister vás zatiahol do veci, na ktorú ste nemali právomoc?
„Nepoužila by som slovo zatiahol. Oslovil ma. Možno potreboval svoje rozhodnutie konzultovať aj so mnou.“
Mal minister návrh podať?
„Neviem, nesedím na jeho stoličke. Neviem, ako uvažoval. Ani mi nedal spätnú väzbu.“
Zaujíma ma váš názor.
„Toto bol typický prípad pre sudcovskú radu Najvyššieho súdu, aby zaujala stanovisko, či sa predstaviteľ súdu správal tak, ako mu dovoľuje zákon o súdoch a sudcoch.“
Sudcovská rada sa tým nezaoberala. Ako si to vysvetľujete?
„Sudcovia proste nereagujú na veci, na ktoré by mali. V inej vyspelej krajine by reagovali. Pokiaľ viem, tak sa zaoberali len mnou, dokonca aj Súdna rada, hoci na to nemala kompetenciu. A pritom nemusia pána Harabina odsúdiť, môžu sa s jeho správaním stotožniť, ale mali by vysvetliť prečo. Sudcovský stav zatiaľ nedozrel do štádia, že by mu záležalo na tom, aké má meno v očiach verejnosti, čo je veľká chyba. Mali by dať verejnosti signál, aký majú názor na veci. Takto sami znevažujú svoju dôveryhodnosť.“
Ak sa človek obráti so svojim problémom na súd, koľkopercentnú šancu podľa vás má, že ju vybavia načas, nestranne a odborne?
„Tu ide o samotné konanie súdu. Myslím si, že v prevažnej väčšine podaní sú procesy v súlade so zákonom a súdy pracujú dobre. Je časť vecí, ktoré sa končia veľmi neskoro. Na to sa treba sústrediť, lebo keď po piatich-šiestich rokoch dostanete rozsudok, častokrát vám je nanič, alebo vám len skomplikuje život.“
Má Hedviga Malinová Žáková právo odmietnuť psychiatrické vyšetrenie v ústave?
„Mám na to svoj názor. Toto je zbabraná vec zo strany štátu. Človek nemôže byť päť rokov vystavený takémuto vyšetrovaniu, je to v rozpore so základnými ľudskými právami. Tento prípad však verejný ochranca práv nemôže riešiť, pretože podľa zákona nemá pôsobnosť voči prokuratúre. Keby tomu tak nebolo, z vlastnej iniciatívy začnem konanie, lebo si myslím, že jej základné práva sú porušené. Som o tom presvedčená. Podľa mňa môže vyšetrenie odmietnuť. S odmietnutím sa musia orgány štátu vyrovnať v súlade so zákonom a tak, aby neporušili jej základné práva a slobody.“
Čo spravíte ako ombudsmanka, aj keď zo zákona máte zviazané ruky, ak sa ju pokúsia vyšetriť v ústave?
„Je to paradox Slovenska, aké postavenie má prokuratúra. Verejný ochranca práv má napríklad určitú pôsobnosť k súdnej moci, ale voči prokuratúre nemá žiadnu.“
Budete sa pokúšať so Smerom dohodnúť, aby sa zákon zmenil?
„Nebudem sa o to pokúšať. Úvahy, či verejnému ochrancovi práv treba rozšíriť právomoci, považujem za akademické debaty. Bola by som rada, keby sme mohli naplno využiť doterajšie kompetencie.“
Čo si ako bývalá sudkyňa myslíte o tom, že Dobroslav Trnka udelil súhlas na prevod bytovky, ktorá bola zaistená v trestnom konaní?
„Na túto otázku nebudem odpovedať, lebo o prípade viem iba to, čo bolo napísané v médiách. Musela by som vidieť všetky podania jednotlivých subjektov. Viem len toľko, že žiadny list nemá takú váhu, aby na základe neho mohol kataster robiť úkony. “
Prvý námestník generálnej prokuratúry Ladislav Tichý priznal, že Trnka konal v rozpore so zákonom, ale žiaden postih neprišiel. Ako vnímate, že to neriešil?
„Prípad naozaj nepoznám tak, ako by ho právnik potreboval poznať na to, aby mohol vysloviť názor. Neviem, čo mal na mysli, lebo vo vyjadrení to bližšie nevysvetlil. Pán Trnka sa zas bránil tým, že mal taký právny úsudok.“
Tichý povedal, že Trnka nemohol zo zákona zaslať list katastru.
„To je už záležitosť zákona o prokuratúre. Zo svojej právnickej praxe viem povedať iba to, že kataster nemôže urobiť zápis bez právneho titulu. Podľa mňa list pána Trnku takúto právnu váhu nemal, či už bol založený na správnej alebo nesprávnej právnej úvahe.“
Stále sa rieši voľba generálneho prokurátora. Nepripadalo vám ponižujúce, keď mali v SDKÚ dvojičky a navzájom sa pri hlasovaní kontrolovali?
„Ja som hlasovala sama, bola som nezávislá poslankyňa na kandidátke SDKÚ a v poslaneckom klube SDKÚ. Na straníckych sedeniach si možno dávali takéto pokyny, ale ja som sa na nich nikdy nezúčastnila. Nikto ma nestrážil, nekontroloval, robila som to, čo som považovala za vhodné a správne.“
Ako si spätne vysvetľujete, prečo váš stranícky kolega Stanislav Janiš navrhol za generálneho prokurátora Trnku?
„Nebol môj stranícky kolega, bol to môj kolega z poslaneckého klubu. Od prvej sekundy som návrhom bola zaskočená. V poslaneckom klube som mala na starosti túto oblasť. Navrhovala som za kandidáta Jána Hrivnáka, ktorého SDKÚ išla odporúčať ako celok. Nik ani netušil, že by mal byť iný kandidát. Pán Janiš podal návrh na konci sedenia poslaneckého klubu, ktorý bol na úplne iné témy. Keď sme už vstávali zo stoličiek a odchádzali, on sa prihlásil a oznámil nám, že ide podať takýto návrh. Všetci boli zaskočení. Neviem, čo to bola za aktivita. Ako viete, potom z toho bola kovbojka.“
Nikdy ste to nepreberali s Mikulášom Dzurindom?
„Nemala som dôvod. Bol to návrh pána Janiša, bola to nešťastná situácia.“
Aké poučenie ste si vzali z pôsobenia v politike?
„Nemyslím si, že som naozaj pôsobila v politike. Pätnásť rokov som robila na reformách súdnictva. Dopracovala som sa do štádia, že sa to už zvnútra nedalo robiť. Vtedy prišla ponuka od SDKÚ, aby som pôsobila ako expertka pre oblasť justície a právneho štátu a spolupracovala s Luciou Žitňanskou na zmenách. Politické veci som neriešila. Horšie bolo, že padla vláda. Sledovala som to ako divák v hľadisku, ako sa situácia valí, bolo to nezadržateľné. Veľká škoda, lebo sme nič nemohli dokončiť.“
So Smerom máte napäté vzťahy. Vyostrili sa potom, ako vám minulý týždeň v rozpore s ústavou dali dopracovať správu o činnosti úradu. Je vôbec možné, aby ste sa dohodli na nejakom opatrení?
„Ja so Smerom nemám žiadne vzťahy, je možné, že on má voči mne napäté vzťahy. Smer nebudem presviedčať, nemám dôvod, je to politická strana. Verejný ochranca práv zo zákona predkladá svoje poznatky Národnej rade Slovenskej republiky.“
Potom, ako ste upozornili na zlyhania sociálnych úradníkov pri odobratí detí v zahraničí, ste sa zaoberali aj prácou sociálnych úradov doma. Čo ste zistili?
„Ako to mám povedať tak, aby to nebolo veľmi zničujúce. Zistili sme, že naše orgány sociálnoprávnej ochrany nie sú dobudované po odbornej ani materiálnej stránke. Upozorňujem, že inštitúcie, ktoré majú chrániť práva maloletých detí, nemajú vytvorené podmienky, aby mohli túto pôsobnosť naplno využívať. Je to úloha pre Slovenskú republiku. Aj keď sme v kríze, treba problém riešiť. V tomto nesúhlasím s premiérom, že pokiaľ nebude na Slovensku životná úroveň primeraná krajinám západnej Európy, tak o právnom štáte u nás nemôžeme hovoriť. Veď okruh ľudí, ktorí potrebujú ochranu, v kríze narastá.“
V čom sociálne úrady najviac zlyhávajú?
„Sociálni pracovníci sú schopní iba v minimálnom rozsahu postarať sa, aby boli dodržiavané práva detí. Jeden sociálny pracovník alebo kurátor má toľko prípadov, že sú z nich len spisy. Má od 300 do 550 prípadov, nie je v ich fyzických silách takýto počet prípadov vybaviť. V konečnom dôsledku sa mnohí cítia frustrovaní a potom už nevedia pomáhať druhým ľuďom. Je to začarovaný kruh. Bola som zaskočená postojom niektorých úradníkov. Ako keď máte vyhoreného učiteľa, ktorému v triede prekážajú deti. Mnohým úradníkom prekážalo, akých majú klientov.“
V tomto roku chcete analyzovať vzdelávanie Rómov. V čom vidíte najväčšie nedostatky?
„Musím sa pozrieť na túto tému, pretože je mimoriadne závažná. Podľa zistení mimovládnych organizácií minimálne už v roku 2008 sa vedelo, že prístup rómskych detí ku vzdelaniu je sťažený a diskriminačný. Zaskočilo ma, že všetci považujú za správne roztrieďovanie rómskych detí. Idem preto overiť, ako je to so špecializovanými triedami a špeciálnymi školami, lebo nikde na svete sa nepotvrdzuje, že osem z desiatich šesťročných detí by bolo mentálne retardovaných. Sme súčasťou ľudstva, a tak sa ponúka otázka, ak to nikde nie je, prečo na Slovensku áno. Je podozrenie, že ide o sociálne zanedbané deti, ale mentálne zdravé. A ak je dieťa mentálne zdravé, malo by dostať rovnakú šancu na vzdelávanie ako iné mentálne zdravé detí. Ak je postihnuté, malo by dostať špeciálnu pomoc. Ak je iba sociálne zanedbané, je našou úlohou zaoberať sa problematikou sociálneho zanedbania. Je to veľmi vážny problém Slovenska. Deti, ktoré boli takto zaradené do špecializovaných tried a špeciálnych škôl z nich zväčša neboli vyradené, ich status nebol prehodnotený. Ukončia takéto vzdelanie a vrátia sa do osady, pretože sa nikde neuplatnia.“
Za dvadsať rokov žiadna vláda nevyriešila problémy Rómov. Čo považujete za kľúčové?
„Zatiaľ neviem, v júni budeme mať výsledky a potom navrhneme opatrenia, keď porovnáme zistenia s údajmi z roku 2008.“
Prečo ste sa s Pavlom Paškom doposiaľ nedohodli na presťahovaní do areálu Bratislavského hradu?
„Požiadala som o to, lebo sa tam vyprázdnili priestory a každý Slovák vie, kde je Hrad. Nedávno som mala stránku, ktorá hovorila, že jej hodinu a pol trvalo, kým nás našla. Pán predseda parlamentu však vraví, že Západná terasa sa zrejme bude rekonštruovať, tak by nebolo vhodné sa tam sťahovať.“
Ako odhadujete šance, že sa podarí zriadiť Dom ľudských práv?
„Napriek všetkým ťažkostiam, ktoré Slovensko prežíva, verím, že zvíťazí zdravý rozum. Išlo by o užitočné riešenie nielen z ekonomického pohľadu. Ak by sa všetky pomáhajúce inštitúcie dostali pod jednu strechu, bolo by to komfortné pre ľudí. Som zástankyňou toho, aby sa domy v miniforme zriadili aj v každom krajskom meste.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
