Nebezpečné sú vybrané moslimské oblasti, nie celé krajiny. Nemám problém cestovať, stačí používať rozum, tvrdí v otvorenom rozhovore pre SME.sk brušná tanečnica a tlmočníčka Ranya Malovičová.
Ako sa dieťa z bratislavského Starého Mesta začne zaujímať o Blízky východ?
Netuším, ale už ako malú ma fascinovali tamojšie krajiny a púštne miesta. Dokonca som chcela byť Indkou, hoci vtedy som ani len netušila, že Ind nerovná sa Arab. Na gymnáziu ma začala zaujímať tamojšia politika, nie však v zmysle zbytočného filozofovania, ale konkrétnych vecí, napríklad vojenských stratégií. Možno to všetko súviselo aj s tým, že som mala okolo seba množstvo kamarátov z Blízkeho východu.
Mnohí u nás majú z tamojších ľudí strach. Možno je to tým, že tie oblasti sú konfliktné, ich kultúry sú nám vzdialené a tí jednoduchší z nás používajú vzorec „čo moslim, to terorista“.
To by som však nezvaľovala len na samotných ľudí, lebo k tomu výrazne prispievajú aj médiá. Bežne u nás citujú expertov na Blízky východ, hoci mnohí z nich nevedia zaťať arabsky ani perzsky. Ako môžu niečo hodnotiť, keď nedokážu autenticky rozumieť výrokom tamojších ľudí? Vychádzajú tak len z prekladov do ďalších jazykov, hoci tie sú už neraz skreslené. Zlá interpretácia u nás je potom len logickým dôsledkom. Poviem to otvorene – ak raz niekto nehovorí rečou dotyčných krajín, nikdy sa nemôže nazvať expertom na Blízky východ. V zahraničí by takého človeka ani nebrali vážne.
Rozumiem, ale na vedomie bežných ľudí o tom, že v tých oblastiach sú prítomné násilie a konflikty, nemusím hovoriť arabsky. Stačí vidieť obrázky médií ako Al-Džazíra.
Určite nebudem popierať existenciu šialených fanatikov medzi moslimami, to sa ani nedá. Faktom však je, že vzťahovať to na každého je chyba. Pohybujem sa medzi nimi a nebyť ich výzoru, podľa správania by nik neprišiel na to, odkiaľ pochádzajú. Je to aj o tom, akých kamarátov si človek vyberá. Ani u nás vám nesadne každý.
Slovensko je malá krajina s malými cieľmi
Na štúdium ste si vybrali prestížnu školu vo Francúzsku. Prečo?
Najskôr som chcela byť veterinárka a rodičia mi spomínali, že skvelé vzdelanie v tomto smere môžem získať v Rakúsku. Lenže na bilingválnom gymnáziu som maturovala z francúzštiny, urobila som z nej aj štátnice, takže to nakoniec bola prirodzená voľba.
Okrem toho chcem zo života vyťažiť čo najviac. Hoci som stopercentná Bratislavčanka a mám rada Slovensko, nemôžem sa zbaviť pocitu, že tu sa dá vypracovať len po istý level. Ak chce niekto dokázať viac, musí ísť von. Sme malá krajina a tá má prirodzene nižšie ciele než veľká. Chcem samu seba dotlačiť na maximum toho, čo som schopná zvládnuť.
O kvalite mnohých našich vysokých škôl je zbytočné hovoriť. Ako to fungovalo tam?
Francúzsky systém sa delí na univerzity a vysoké školy. Tie druhé sú prestížnejšie, vychádza z nich väčšina politických, ekonomických a spoločenských elít. Systém je podobný nášmu, chodí sa na prednášky a cvičenia. Kým u nás však prednášky mnohí ignorujú ako nepovinné, na mojej škole platilo, že kto trikrát neprišiel, letel.
Študenti pochádzali z celého sveta, šlo o desiatky národností, čo prirodzene eliminovalo tých, ktorí sa chceli flákať. Prijímačky sú ťažké, je to elitná škola, a tak sa hlásia len tí so serióznym záujmom. Väčšinu tvorili talentovaní študenti, ktorí excelovali už na stredných školách. V živote som nemakala toľko, čo vtedy, a je možné, že už ani nikdy nebudem.
Pointou je ale kvalita prednášajúcich.
Pravda je taká, že tam nevyhnutne neprednášajú len vyštudovaní pedagógovia, ale najmä odborníci v konkrétnom fachu. Napríklad vojenské stratégie nám prednášali armádni generáli, mierové rokovania zase tí, čo ich reálne viedli, ďalšie predmety sme mali s bývalým francúzskym veľvyslancom a podobne. Samozrejmosťou pri každom predmete boli eseje, seminárky a referáty.
Seminárky sa bežne píšu aj u nás, ale na školách reálne končia tisícky prác, ktoré vypracoval niekto iný. Na Slovensku sa tým legálne živí množstvo firiem. O plagiátorstve a nízkych nárokoch škoda hovoriť.
U nás sa to nedalo, keďže každú odovzdanú prácu prehnali špeciálnym švédskym programom, ktorý overoval zdroje, ukradnuté formulácie, dokonca porovnával práce študentov navzájom, aby bolo isté, že nie sú odpísané. Dokázal tiež zistiť, či niekto ako zdroj nepoužíva Wikipédiu. Pre profesorov to bol nespoľahlivý zdroj.
Wikipédii ako zdroju informácií by sa mali vyhýbať aj novinári, hoci pravda je taká, že viacerí sa na ňu spoliehajú.
Ja ju neodsudzujem, hoci sú v nej aj nezmysly. Ak má človek súdnosť a je schopný poctivo rešeršovať pozadie toho, čo sa na nej uvádza, môže to byť dobrý orientačný materiál. Problém nastáva, ak je niekto naivný, lenivý a všetkému v nej verí tak, že to len odpíše.
Ako prebiehali tamojšie skúšky?
Zväčša písomne.
Dúfam, že nie štýlom odpovedí a, b, c. Keď som sa o tom bavil s pedagógmi, niektorí uznali, že je to hlúposť, ale zároveň výhodné, lebo vďaka šablóne dokázali testy rýchlo vyhodnotiť.
Skúšky pozostávali z esejí, kde ste dostali konkrétne zadanie, napríklad ako by ste riešili konflikt nejakých kmeňov v Kongu. Samozrejme, že to nemohla byť čistá voľná úvaha, bolo potrebné mať vedomosti z tamojších reálií, historických súvislostí a podobne. Ak ste neovládali napríklad termíny dohodnutých mierových zmlúv v danej krajine, nebodaj ani ich obsah, ťažko ste sa mohli odpichnúť ďalej.
Biflili sme sa aj iné veci. Ak sa preberal medzinárodný vojnový tribunál v Haagu, museli sme detailne poznať jeho prípady, judikáty, dokonca aj mená sudcov. Inokedy spočívala skúška v tom, že sme mali byť fiktívnymi ministrami obrany nejakej krajiny a vypracovať strategický vojenský report pre vládu. Takéto úlohy nám zadávali najmä armádni generáli a dodnes sa čudujem, že som to zvládla, lebo mnohí vyleteli.
V Egypte si objektívne myslia, že ženy bez návrhov nebudú spokojné
Prečo ste potom na rok odišli na jazykový inštitút do Egypta?
Tretí ročník mal povinnosť stráviť celý rok mimo Francúzska. Káhiru som si vybrala jednak preto, že som si chcela zlepšiť arabčinu, jednak som sa vážne zaujímala o orientálne tance. Váhala som však aj medzi Libanonom, Sýriou a ďalšími krajinami.
Egypt u nás poznáme najmä vďaka dovolenkám, možno mediálnym správam o arabskej jari, to však neposkytuje reálny obraz o živote v hlavnom meste. Na blogu ste tvrdili, že Káhira nie je Hurghada a vyjsť na ulicu v šortkách a tielku je absolútne neprijateľné.
Naozaj to neodporúčam. V Káhire síce existujú dve štvrte, kde sa to dá, ale tie sú viac-menej uzavreté a žijú v nich boháči. Túto chybu inak neraz robia napríklad turistky z Ruska, ktoré do hlavného mesta prídu na výlet práve z Hurghady, a majú problém.
Nevravím, že ich domáci rovno znásilnia, ale obťažovanie zo strany mužov je naozaj neúnosné. Jednoducho na to nie sú zvyknutí, pohoršené sú aj tamojšie ženy. Ak raz niekam idem, logicky sa prispôsobím tamojším pravidlám. Ani do parížskej katedrály Notre Dame nemôžete ísť v tielku.
Rozumiem, otázne ale je, či na nepatričné oblečenie má byť reakciou práve sexuálne obťažovanie.
Lenže to je práve nepochopenie ich kultúry – chlapi v Egypte si objektívne myslia, že ak nebudú po bielych ženách popiskovať a dávať im návrhy, tie tam jednoducho nebudú spokojné. Oni to tak úprimne vnímajú, hoci si o tom môžeme myslieť svoje.
Občas sa to deje aj v letoviskách, ale nie tak masovo.
Lebo v lepších hoteloch ich už šéfovia naučili, že sa to nesmie. Lenže ak idete do Káhiry či nebodaj do konzervatívnej dediny, je to vnímané ako výzva. Do dedín som chodila len so šatkou na hlave. V krajine ako takej som sa však nebála, lebo kto dodržiava pravidlá, nemá problém. Dokonca sa tam vtedy ani príliš nekradlo. Keď sa zavrie obchod, majiteľ zvykne dať do výkladu Korán, čo zlodejov odrádza.
S obťažovaním ste sa však stretli osobne, nie?
Určite, a nie raz. Popiskovanie, obchytkávanie, gestá a podobné veci sú tam na dennom poriadku. Preto sme chodili von v skupinkách, a ak sme boli samé ženy, tak sme sa dívali najmä do zeme, lebo ak sa nám pohľad stretol s pohľadom chlapa, ten si to vyložil po svojom. Bola som tam však ešte pred tamojšou revolúciou a vtedy bola na každom kroku polícia, takže na ňu stačilo zakričať a bol pokoj.
Nebezpečné sú vybrané oblasti, nie celé krajiny
Je množstvo ľudí s názorom, že ak ženu znásilnia, môže si za to sama vyzývavým správaním či oblečením. Akoby to mohlo ospravedlniť vagabundov.
Samozrejme, že je to blbosť, na vine je vždy páchateľ, ale kto tam ide, mal by poznať reálie. Ak nejaká kočka v Európe položí kamarátovi ruku na plece, je to normálne. Ak to urobí tam, vznikne problém. Pozor, nepatrične na to nereagujú len nevzdelané skupiny obyvateľstva, ale, naopak, aj vyššie vrstvy. Oni to fakt chápu ako váš návrh a záujem.
Nesúvisí to skôr so sexuálnou frustráciou? Soňa Bulbeck, ktorá žije v Saudskej Arábii, tvrdila, že ženy sa tam zahaľujú pre vlastnú ochranu. Saudi totiž majú zakázaný predmanželský sex, za mimomanželský je dokonca poprava. Znamená to, že sa môžu milovať až po svadbe. Lenže kým sa tak stane, musia budúcemu svokrovi preukázať nejaký majetok, a ten si nahonobia až vo vyššom veku. Dovtedy je sex tabu.
Áno, určite je to tak. V Egypte je to menej tvrdé ako v Saudskej Arábii, ale podobne ako Soňa to vystihol aj jeden tamojší taxikár. Keď som sa s ním o tom bavila, povedal len toľko: „Viete slečna, je to tak preto, lebo sme stále hladní, ale nemáme možnosť sa najesť.“ A to nedosiahnuteľné jedlo, čiže ženy, majú v podstate stále pred očami.
Jiří X. Doležal nedávno v časopise Reflex v reakcii na únos dvoch Češiek v Pakistane napísal: „Krajiny od Kašmíru po Maroko – v celom tom desivom páse islamu – sú na individuálnu turistiku žien úplne nevhodné.“ Hovoril som s viacerými ženami, ktoré v tom „páse“ opakovane boli a označili to za blbosť a generalizovanie. Čo si myslíte vy?
S tým, čo napísal, nesúhlasím, lebo zovšeobecňuje. Pravdou však je, že mnohé dievčatá cestujú do niektorých krajín naivne. Ja do nich chodím tiež a presne viem, kam môžem ísť. Nebezpečné sú len vybrané oblasti, nie celé krajiny. Preto nemám problém sama či s kamarátkou vyraziť v moslimskej krajine do púšte k beduínom alebo do Sýrie. Opäť však rozumne – nepôjdem v Sýrii na hranicu s Tureckom, kde sú problémy s PKK, alebo sama na juh Egypta k hraniciam so Sudánom, keď viem, že bezpečnejšie je to s cestovkou. A aj v samotnej Káhire sú miesta, do ktorých by som bez chlapa nevliezla.
Doležal sa mýli aj v inom. Kašmír síce má aj problémové zóny, ale zvyšok je normálnym turistickým miestom. Pre Indov je Kašmír ako pre nás Alpy, v lete sa tam chystám tiež. Poviem to aj inak – nemám rada zbabelcov, ale ani tých, čo sa zbytočne hrajú na hrdinov a riskujú život, hoci majú len jeden.
Ako sa žije študentom v Káhire?
Výborne, lebo pre cudzincov je lacná, navyše v prípade problémov sa vždy môžu obrátiť na ambasádu. Zahraničný pas robí svoje, polícia má pred ním rešpekt. Pozor, stále hovoríme o časoch pred tamojšou revolúciou, nie o súčasnosti, keďže po nej som tam zatiaľ nebola.
Kde ste bývali?
V krásnom trojizbovom byte v novostavbe. Žili sme tam dve, každú to vyšlo na asi 200 eur mesačne. Každá bytovka tam navyše mala svojho vrátnika, ktorý tam býval aj so svojou rodinou. Tento človek fungoval, a nemyslím to v zlom, ako nejaký sluha.
V čom?
Keď ste potrebovali niečo súrne nakúpiť, stačilo zdvihnúť telefón a on tak urobil. Dokonca v každom z tých malých obchodíkov naokolo sa dalo dohodnúť, že vám na konkrétnu hodinu do bytu dovezú to, čo si objednáte. Ja som mala takú dohodu s pouličným predavačom čerstvých džúsov.
Kde ste sa stravovali?
Hocikde, aj na ulici, vôbec som neriešila, či je to umyté alebo nie. Orientovala som sa na domáce jedlá, fazuľu, cícer, kaše, ryžu, ale sú tam aj európske reštaurácie. Zaujímavé bolo, že čím je človek chudobnejší, tým je aj tučnejší. Dôvodom je nezdravá strava ako čipsy, ktoré tam naozaj letia.
Pod oknami bytu ste však mali ďalšiu bytovku, kde na streche chovali domáce zvieratá.
V Káhire je to vzhľadom na zaľudnenie bežné. Všetko je stavané nahusto a prisťahovalci z dedín sa odmietajú vzdať svojich sliepok, oviec či baranov. Umiestnia ich teda na strechu, potom ich zarežú a hostia sa, iní majú ovce najmä na mlieko. Žeby ich chovali pre vlnu, som si nevšimla.
Islamskí populisti vedia manipulovať
Nadšenie z arabskej jari vyprcháva, prakticky v každej krajine sú problémy, násilie, konflikty, svoje si zažilo aj káhirské námestie Tahrír. Konzervatívci už na začiatku upozorňovali, že to môže skončiť tak, že vládnuť budú islamisti, čo môžu domáci oľutovať. Dá sa vôbec povedať, že v Egypte je dnes lepšie ako za Mubaraka?
Výsledky tých revolúcií vôbec nie sú prekvapujúce. Platí, že ak idete zaviesť demokraciu tam, kde nikdy nebola, napríklad v Egypte, ktorý z kráľovstva prešiel rovno do vojenskej diktatúry, je len logické, že ľudia nebudú vedieť, ako zaobchádzať so svojimi právami, aký význam majú slobodné voľby a podobne.
Práve to však zneužívajú populistické islamské strany, ktoré vedia manipulovať s ľuďmi. Náboženstvo je tam v živote oveľa prítomnejšie ako u nás, a to aj u tých, čo nie sú pobožní. Ani ateista si tam neraz zámerne nedá bravčové mäso, lebo ho ovplyvňuje život ostatných. Rétorika islamských strán sa ľuďom pozdáva, lebo im sľubujú to, čo chcú počuť. Ľudia si preto potrebujú prejsť aj zlými vládami, možno dokonca budú potrebovať ďalšie revolúcie. To je však normálne, veď ani vo Francúzsku nebola len jedna demokratická revolúcia.
Čiže je to podobné ako u nás, hoci sme to zažili v oveľa znesiteľnejšej podobe? Po revolúcii sa tu ľudia zbláznili do Mečiara a jeho zvláštnej predstavy o slobode.
Presne tak. Slovensko aj ďalšie transformujúce sa krajiny v Európe mali podobné problémy, hoci len v „light“ verzii. Dokonca mám pocit, že až v poslednom období ľudia u nás začínajú chápať, ako zaobchádzať s demokraciou. Na také veci treba výmenu generácií, nič sa nedá urobiť zo dňa na deň.
Má však zmysel implantovať demokraciu do krajín ako Afganistan? Nie sú krajiny ako USA naivné, ak si napriek rokom neúspechov myslia, že sa to môže podariť?
Ja som za demokraciu, a tak to nepovažujem za zlý nápad, ale súhlasím, že platí aj to, že kto to presadzuje, je mimoriadne naivný. V Egypte to potrvá možno ešte 20 rokov, ale fandím im, lebo sa napriek svojej známej lenivosti konečne zmobilizovali. Roky boli nespokojní s Mubarakom, ale nenašiel sa nik, kto by zdvihol zadok a niečo urobil.
Pri Afganistane som však skeptická. Ide totiž o umelo vytvorenú krajinu bez jednotného etnika. Vláda tam na regióny nemá prakticky žiadny dosah, o všetkom rozhodujú vodcovia v dedinách a rodinách. Ako sa to môže zjednotiť do jedného demokratického celku?
O Koráne je polemika aj medzi moslimami
Nie je zvláštne, koľko ľudí neznáša Arabov a zdôvodňuje to islamom, hoci neraz netušia, že nie každý moslim je Arab a nie každý Arab je moslim?
Určite. Mnohí Arabi sú kresťania, napríklad v Egypte či Libanone. A, naopak, mnohí moslimovia nie sú Arabi, napríklad tí v Indonézii alebo Číne. Mnohí netušia, že Arabmi nie sú ani Iránci, lebo ide o Peržanov. Koľkí z kritikov vedia, že Arabmi vôbec nie sú Afganci, Pakistanci, Indovia či Bangladéšania, ale trebárs ani Kurdi a Turci? Pre neznalých sa to dá zjednodušene vysvetliť aj takto – poslednou krajinou Arabov je Irak, ostatní na východ od jeho hraníc už nimi nie sú.
Arabsky sa hovorí vo viac ako 20 krajinách. Vy z tohto jazyka aj tlmočíte. Dohovoríte sa v každej z nich?
Tých krajín je presne dvadsaťdva, je to však problém, lebo každá má svoje nárečie. Napríklad somálskej arabčine nerozumiem takmer vôbec, inde sa zase dohovorím. Klasická arabčina sa síce učí všade, ale v bežnom živote sa ňou nehovorí prakticky nikde. Keby som ju použila, vyznela by som humorne. Znelo by to, ako keby dnes u nás rozprával Bernolák.
Kritizovali ste, ako sa ľudia u nás opierajú do islamu, hoci nepoznajú ani jeho základy. Mnohí si dokonca myslia, že Korán „napísal“ Mohamed.
Presne tak, pritom to bolo inak. Konkrétne v prvej polovici 7. storočia sa mal človeku menom Mohamed v jaskyni neďaleko Mekky zjaviť archanjel Gabriel a nadiktovať mu svätú knihu islamu, teda Korán. Mohamed je teda prorokom islamu, pričom, a to mnohí tiež nevedia, toto náboženstvo uznáva aj prorokov z judaizmu aj kresťanstva, ktorí tu boli predtým. Mohamed je z nich tým posledným.
Mohamed však ten Korán nezapísal.
Áno, ďalej ho podával len ústne, až neskôr ho spísali jeho nasledovníci. Aj z tohto dôvodu medzi niektorými moslimami existuje polemika, či tie zápisky verne kopírujú slová Gabriela.
Keď si niekto uťahuje z kresťanského Boha či Ježiša, veriaci nejasajú, ale nejdú do ulíc, nepália vlajky, nevyhrážajú sa smrťou, nezabíjajú. Keď sa objaví karikatúra Mohameda, ide o život. Holandského režiséra Thea van Gogha zabili pre film o islame, svoje by mohol rozprávať aj Salman Rushdie. Prečo je to tak?
To je veľmi zložitá otázka, ale v zásade platí, že moslimovia vyrastajú v inom vzťahu k náboženstvu ako my. Korán je pre nich Božím dielom, Mohamed Božím poslom, a preto sa ich tie urážky osobne dotýkajú.
Nielen Korán, ale aj Starý zákon je plný násilia
Zosmiešňovanie viery nie je to, čomu môže niekto príčetný fandiť, ale karikaturistom ide o iné – cez symboly parodujú konanie ľudí, ktorí sa tej viere spreneverili. Keď Shooty nakreslil obrázok pápeža Jána Pavla II. ako bábky, ktorou mávajú vo Vatikáne, mnohých veriacich to nahnevalo, ale mnohí iní to pochopili ako kritiku pomerov v cirkvi a najmä vo Vatikáne, nie samotnej viery. Ak by však mali byť reakciou vyhrážky smrťou, bolo by to šialené. Podotýkam, že moslimovia ma opakovane presviedčali, že Korán je mierumilovný. O čo sa potom opierajú?
Samozrejme, že reakcia moslimov na tie karikatúry mala byť iná, ale tu už podľa mňa nejde primárne o náboženstvo, ale najmä o sociálne faktory, ktoré mnohí ignorujú. Tí ľudia sú nejako konkrétne vychovávaní, z rôznych dôvodov frustrovaní, majú problém normálne žiť, zaradiť sa do spoločnosti, vezmite si trebárs takých imigrantov. Do toho všetkého sa v ich neutešenej situácii objaví urážlivá karikatúra. Svojím spôsobom je logické, ak sa stane poslednou kvapkou, po ktorej nasleduje výbuch.
Lenže vtedy by človek očakával, že chladnú hlavu si zachovajú práve duchovní vodcovia, imámovia. Pravda je taká, že často práve oni burcujú k násiliu. A robia to v mene viery.
Lenže tak to nie je. Oni často nekonajú v mene islamu, lebo to náboženstvo objektívne také nie je. V skutočnosti len zneužívajú frustráciu ľudí, vierou to iba maskujú. Konflikt medzi ich a západným svetom sa im totiž hodí.
Navyše v ortodoxnom islame je zakázané stvárňovať akékoľvek živé bytosti, a to vrátane kresieb. Keby sa toho striktne držali, nemohli by sa ani fotografovať, ako napríklad niektorí ortodoxní židia, ale nakreslenie Mohameda je pre nich naozaj za hranicou. Pridajte k tomu tú spoločenskú aj kultúrnu frustráciu a logickým dôsledkom je výbušný mix. Lenže to nie je problém islamu, ale tých, ktorí si jeho pravidlá vykladajú účelovo. A tých je menej ako tých normálnych. Smola je, že sú hlučnejší, a teda aj viditeľnejší.
Medzi moslimami sa pohybujete roky. Ako reagovali na tie dánske karikatúry?
Mnohých z kamarátov to pohoršilo, ale ani jeden z nich sa neprejavil násilne. Nik sa nevyhrážal, nik nešiel do ulíc, a už vôbec nie zabíjať kresťanov okolo seba. Napríklad Libanonci boli umiernenejší, podobne to vnímali aj moslimovia, ktorí študovali v Európe.
František Šebej mi povedal toto: „Keď sa spýtate ktoréhokoľvek znalca islamu, a ja som sa na to pýtal aj moslimov, či je pravdou, že svedectvo ženy má pred súdom iba polovičnú hodnotu ako svedectvo muža, že Korán dovoľuje, ba odporúča mužom, aby mlátili svoje ženy, ak sú neposlušné, každý vám odpovie, že áno, v zásade je to pravda. K takejto kultúre nemôžem mať úctu, ani ju rešpektovať.“ Mýli sa?
Áno, tie veci sú súčasťou islamu, ale treba ich brať presne tak ako mnohé formulácie v Starom zákone. Pri všetkej úcte, pán Šebej ho potom asi nečítal. V ňom sú tiež veci, ktoré keby sme brali doslovne, chytali by sme sa za hlavu. Starý zákon je plný násilia, krvi, zabíjania. Odsúdi preto kresťanstvo tak, ako to robí pri islame? Lebo ak chce brať doslovne formulácie z Koránu, mal byť tak brať aj tie z Biblie.
Zložitosť Koránu spočíva ešte v jednej veci – v arabčine kedysi neexistovali znamienka a krátke samohlásky, pričom ich používanie dokáže významne meniť zmysel jednotlivých slov. Napríklad v škole nás pri výklade Koránu upozorňovali, že pri viacerých formuláciách nie je jasné, čo bolo v pôvodnom texte, lebo stačilo chýbajúce zdvojenie spoluhlásky a slovo už vyjadrovalo čosi úplne iné. Kto dnes môže vedieť, ako znel originál, keď Korán sa v podstate dve desaťročia šíril len ústne? Veď aj samotní moslimovia debatujú o tom, či nasledovníci Mohameda, ktorí boli neraz rivalmi, ten text neupravovali tak, ako im vyhovovalo.
Angela Merkelová priznala, že koncept multikulturalizmu zlyhal. Konzervatívci to klincujú príkladmi z Nemecka, Francúzska, ale aj zo Švédska či z Anglicka, kde sa mnohí imigranti nedokážu začleniť do spoločnosti. To generuje násilie a ďalšie problémy. Moslimovia u nás nemajú šancu získať povolenie na stavbu mešity, máme prísnu imigračnú politiku. Nie je ten strach opodstatnený?
Je to zložitá vec a nemyslím si, že mám také životné skúsenosti, aby som to dokázala poctivo analyzovať.
Zaujíma ma subjektívny pohľad, keďže ste s tými ľuďmi žili. Alebo inak – čo si myslieť, ak radikálny islamský duchovný pohodlne žije v Anglicku, dostáva od štátu štedré dávky, domov by sa nevrátil ani za svet, ale nahlas vrieska, že neveriacich psov zo západu treba vykynožiť?
Chyby generujú obe strany – európske krajiny aj imigranti. Báť sa prisťahovalcov len z princípu je chyba, ale na druhej strane viem, že mnohí z nich prídu žiť do nejakého štátu, absolútne však odmietajú prispôsobiť sa jeho pravidlám, dokonca robia to, čo spomínate. Ak tvrdím, že v Egypte akceptujem tamojšie zvyklosti, musí to platiť aj opačne.
Európa tým ľuďom objektívne dokáže poskytnúť neraz lepší štandard, než majú doma. Napriek tomu sú schopní ju neustále kritizovať. Nechcem však generalizovať, lebo to platí len pre časť tej komunity. Ak však na seba natrafia dve najhlučnejšie skupiny, teda tvrdí kritici imigrácie a neprispôsobiví prisťahovalci, točíme sa v začarovanom kruhu a riešime len to, či bolo najskôr vajce alebo sliepka.
Nedávno som čítal podobný výrok – či bol najskôr Boh, ktorý vymyslel človeka, alebo človek, ktorý si vymyslel Boha.
Presne tak. (smiech) Zmena je preto možná len za predpokladu, že sa obe strany zbavia predsudkov a vzájomného obviňovania. Kto dnes môže povedať, či pri problémových imigrantoch zlyhalo aj Francúzsko, alebo len oni samotní? Ani jednu zo strán netvoria anjeli. Osobne pritom poznám množstvo cudzincov, ktorí s adaptáciou nemali najmenšie problémy. Faktom je, že za prehrešky jedincov pykajú celé komunity.
Tento rok ste sa vrátili z Indie. Boli ste tam práve v čase, keď sa prevalil prípad znásilnenia dievčiny s následkom smrti. Neskôr pribudlo znásilnenie turistky. Ako to vnímali domáci obyvatelia?
Potešilo ma, že v mojom okolí nebol jediný človek, ktorý by sa k tomu staval ľahostajne. Každý to odsúdil, ľudia boli vyslovene pobúrení a v šoku. Od obchodníkov, predavačov, vodičov rikší až po vzdelancov v tom mali všetci jasno. Bola to tam veľmi veľká téma, v priebehu pár dní sa objavili výzvy, dokonca aj nasprejované na múroch, aby vinníci dostali trest smrti.
V takom Egypte, aspoň si to myslím, by to celé skôr ututlali. Na druhej strane treba povedať, že znásilňovanie sa v Indii deje každý deň, len sa o tom nahlas nehovorilo. Koniec koncov, stáva sa to v každej krajine vrátane našej. Je to hrozné, ale som rada, že Indovia zareagovali správne.
Brušné tance nevznikli v háremoch
Prejdime k orientálnym tancom. Vystupujete v cudzine, robíte choreografie, ste medzinárodnou porotkyňou, zbierate ocenenia. Kde tie tance vznikli?
Tanečnice v blízkovýchodnom svete existovali odjakživa. Patrili k tamojšiemu umeniu presne tak ako kaukliari či Cigáni so svojimi kočovnými predstaveniami. Napríklad v Egypte sa týmto tancom venovali najskôr práve Rómky. Boli medzi nimi aj kurtizány a prostitútky, ale primárne šlo o vystúpenia s charakteristickými pohybmi pred nejakým publikom.
Na ulici?
Aj, ale bežne si tanečnice objednávali aj boháči pre uzavreté skupiny ľudí. Vyplýva to napríklad z historických zápiskov z obdobia napoleonských výprav či stavania Suezského prieplavu. Týmto skupinám tancujúcich dievčat sa hovorilo ghawazi.
Myslel som si, že tie tance vznikli v háremoch ako súčasť nejakej predohry.
Určite sa tancovalo aj v nich, ale nevznikli tam. Ak sa využívali, tak len preto, lebo pozerať sa na tanec je pekné a príťažlivé. Slúžili teda len ako umelecké predstavenie, kultúrna vložka.
Keď potom v 20. storočí prišli do Egypta Briti, tanečnica s menom Badia Masabni založila prvý egyptský kabaret s názvom Casino Opera, ktorý navštevovali britskí vojaci, obchodníci a iní cudzinci. Potrebovala pre nich vymyslieť príťažlivý kultúrny program, a tak ako prvá na javisko preniesla tance z ulíc a domácností. Pridala k tomu atraktívne kostýmy, pričom sa inšpirovala nielen orientalizmom, ale aj európskym vnímaním. Dôsledkom toho je, že súčasné kostýmy brušných tanečníc sú výrazne ovplyvnené aj západom, nielen samotným Egyptom.
Tanečnice ako Samia Gamal či Tahiya Carioca začínali u nej?
Áno, to sú jej veľké objavy. Samotný repertoár síce vychádzal z pôvodných ghawazi tancov, ale prenikali do neho aj prvky známe z baletu, Broadway či z americkej filmovej tvorby prvej polovice 20. storočia. Taký Fred Astaire bol postavou, za ktorou tam doslova šaleli, čiže ako herec a tanečník mal tiež svoj významný vplyv.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
