Najväčší zabijak slovenských väzňov? Samovražda

Od popravy horehronského rozparovača Štefana Sviteka ubehlo už 24 rokov, desiatky ľudí však v našich väzniciach zomierajú násilnou smrťou aj po zrušení trestu smrti. I keď už nie rukou kata, ale zväčša vlastnou.

Štúdia Rady Európy z roku 2011 ukázala, že Slovensko má so samovraždami vo väzniciach problém.

Podiel samovrážd na všetkých úmrtiach väzňov patrí u nás medzi najvyššie.

V roku 2008, za ktorý organizácia údaje zbierala, tvorili samovraždy až 53 percent všetkých úmrtí vo väzniciach. Horšie na tom boli už iba severské krajiny Dánsko, Švédsko a Nórsko.

Nešlo pritom iba o výstrelok, počet samovrážd v slovenských väzniciach sa v posledných rokoch ustálil na šiestich až ôsmich prípadoch, desiatky ďalších pokusov sa končia v nemocnici pre obvinených a odsúdených v Trenčíne.

Koľko väzňov sa zabije v európskych väzniciach? Pozrite si mapu

Len vlastný rozsudok

„Samovraždy páchajú najčastejšie ľudia vo väzbe, kde sú podmienky podstatne tvrdšie ako vo výkone trestu,“ hovorí bývalý väzenský psychológ František Skokan.

Vyrovnať sa musia so spoločenským pádom na dno a najmä s kontrastom medzi životom na slobode a izoláciou v cele, ktorú možno opustiť len na hodinu denne.

„Zákon o väzbe je u nás veľmi prísny a ľudia sa do väzby zavierajú stále oveľa častejšie ako na Západe, kde sa viac využívajú kaucie,“ myslí si Skokan.

Posledným známym samovrahom, ktorý sa rozsudku nedožil, bol 35-ročný exprimátor Tornale Ladislav Dubovský.

Čelil obvineniu z čachrovania s mestskými peniazmi, pred dvomi rokmi sa však vo väzenskej nemocnici obesil.

Väzbu znášal psychicky veľmi ťažko, súd však jeho prepustenie zamietol, keďže pred policajným výsluchom ušiel z radnice zadným vchodom a skrýval sa.

Obavy z úteku boli dôvodom väzby aj v prípade štyridsaťročného Rakúšana Wolfganga G. Keď ho v roku 2000 eskortovali do Ústavu na výkon väzby v Nitre, mal na sebe viazanku, zlatý prsteň a retiazku, v taške viacero mobilov, kreditné karty či diaľkové ovládanie od auta.

O necelé štyri mesiace opúšťal väzenskú nemocnicu o tridsať kilogramov ľahší a v rakve.

V 17 ústavoch pre obvinených a odsúdených zomrie u nás každý rok najmenej 15 ľudí

Teatrálne zomieranie

Hoci zomrel dobrovoľne, jeho prípad vo väzenských štatistikách samovrážd chýba.

Oficiálnym dôvodom úmrtia štyridsiatnika bol podľa lekárskej správy „rozvrat vnútorného prostredia“ a následné „zlyhanie srdca“. Spôsobila ho hladovka, ktorá stokilového muža zabila za 82 dní.

Rakúsky právnik a podnikateľ, ktorý sa usadil v Piešťanoch, sa do väzby dostal za krátenie dane.

V deväťdesiatych rokoch u nás sprivatizoval kameňolom, na ktorý však podľa polície vystavoval aj falošné faktúry a štát tak pripravil o desiatky miliónov korún.

„Hovorí, že chce zomrieť, že jeho život za tejto situácie nemá žiadnu cenu,“ poznačil si ošetrujúci lekár v nemocnici pre obvinených a odsúdených v Trenčíne, kam podnikateľa previezli, keď prestal prijímať stravu.

Hladovku odôvodňoval aj tým, že pri dávnejšej autohavárii sa mu poškodila bránica a potrebuje špeciálnu stravu. Tú mu v civile pripravoval osobný kuchár.

Ďalšie zápisy však ukazujú, že lekári mu celkom neuverili. „Mal snahu veľmi ticho rozprávať, sedel na vozíku, mal stále zatvorené oči a jeho správanie vzhľadom na dĺžku hladovania malo všetky znaky teatrálnosti,“ napísali po dvoch týždňoch hladovky.

Lekári ho podozrievali aj preto, že kým s nimi komunikovať odmietal, s ostatnými pacientmi viedol živé debaty. „Na izbe má silnú podporu spolubývajúcich, no zároveň aj im bolo povedané, že jeho zdravotný stav sa po havárii už dávno upravil a v civile viedol bohémsky život, v ktorom nechýbalo dobré jedlo, pitie a, samozrejme, ženy.“

V ďalších zápisoch konštatujú aj to, že za ukončenie hladovky požaduje „rôzne ústupky“ ako jedálny lístok, ktorý by schvaľoval a že za jeho spravením je „snaha intervenovať na súde, aby si vyžiadal správu o jeho zdravotnom stave a bol prepustený z väzby“.

„Nejedol, lebo neboli splnené jeho požiadavky,“ znie úsečne jeden z posledných záznamov z konca novembra. Na ďalší deň zomrel.

Polícia začala trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví, no už po pár dňoch vyšetrovanie zastavila.

„Vzhľadom na to, že obvinený bol až do svojej smrti pri vedomí, nebolo mu možné poskytovať zdravotnícku starostlivosť proti jeho vôli,“ napísal v hlásení o zastavení stíhania riaditeľ väzenskej nemocnice Jozef Polák.

V Leopoldove väzni prehĺtali struny z postele (video) >>

Neľútostná nádej

Samovraždy sa však nevyhýbajú ani ústavom pre odsúdených. Jeden z najznámejších prípadov sa spája s krvavým útekom z leopoldovskej väznice, pri ktorom v roku 1991 zahynulo päť dozorcov.

Medzi siedmimi väzňami, ktorí sa v skupine okolo vraha Tibora Polgáriho brutálne presekali na slobodu, bol aj 31-ročný Ondrej Harvan. Vyrastal v detskom domove, neskôr v chudobnej osade a do väzenia sa dostal už ako 20-ročný, keď začiatkom osemdesiatych rokov s komplicom na smrť dobodali starých manželov z Pohorelej. Ukradli im 2500 korún, tranzistor, budík, posteľnú bielizeň a kompóty.

Keď ho na druhý deň policajti zadržali na stanici v Banskej Bystrici, mal pri sebe otravu na potkany, ktorou sa chcel údajne otráviť, namiesto toho sa však „šialene opil“.

Samovraždu sa mu podarilo dokonať až o jedenásť rokov neskôr.

Vyšetrovateľ leopoldovského masakru Peter Vačok si neskôr v rozhovore pre TASR na Harvana spomínal takto: „Povedal mi, že pokiaľ ste veľmi veľa vo väzení a máte pred sebou ďalšie dlhé roky a niekto vám dá nádej, že sa môžete dostať von, podriadite tomu všetko. Aj za cenu obrovských obetí.“

Harvan nemal v tom čase za sebou ani polovicu zo svojho 24-ročného trestu, ktorý sa pre jeho opakované pokusy o útek zostroval.

Prvýkrát sa pokúsil utiecť ešte ako obvinený, presne na prvé výročie vraždy starých manželov. Využil nepozornosť strážcov a cez pootvorenú bráničku dobehol až k hlavnému vchodu banskobystrickej basy, kde ho zadržali.

Ondrej Harvan. FOTO: ARCHÍV VÄZNICE LEOPOLDOV

Úteky k doživotiu

Už rok a pol nato, v júni 1983, pripravoval útek znova. Železnou tyčou z postele vybúraval do murovky v cele dieru, ktorú maskoval chlebom. Pred dokončením únikovej cesty ho udal spoluväzeň.

Záznam z leopoldovskej väznice zo septembra 1989 zas opisuje, ako sa chystal s nožom napadnúť strážcu, ktorého chcel pri úteku použiť ako rukojemníka.

Skúšal to však aj inak. V januári 1991, keď na ňom väzenský psychológ pozoroval už značnú drogovú závislosť a depresie, napísal matke list, „aby mu zohnala nejaké dievča na sobáš a potom ho ústav pustí na tri dni“.

Ani výstražné zelené pásy na mundúre a červené nápisy „útekár“ v záznamoch mu však v úniku napokon nezabránili. V máji 1991 so spoluväzňom prepílili mreže na okne cely ružomberskej väznice a cez strechy a hromozvod sa dostali na slobodu. Zadržať sa ho policajtom podarilo až po 20 dňoch u rodiny v Pohorelej.

„Z výpovede odsúdeného Harvana vyplýva, že útek vykonal z dôvodu dlhého trestu a od samého nástupu do výkonu trestu od myšlienky na útek neupustil,“ písal v správe riaditeľ ústavu Jozef Nemček.

Za pravdu mu dali už najbližšie mesiace, keď sa Harvan s Polgáriho skupinou prebíjal na slobodu chodbami leopoldovskej väznice. Už po dvadsiatich hodinách, keď utečenci nastúpili na zlý vlak a vrátili sa naspäť do Leopoldova, ich však policajti chytili.

Hoci Harvan nevraždil, súd ho uznal vinným zo spolupáchateľstva pri vražde, ublíženia na zdraví, brania rukojemníka, vzbury, lúpeže či nedovoleného ozbrojovania a spolu s iniciátormi úteku Polgárim a Milošom Urigom, ktorí vraždili, dostal doživotie.

Rozsudok sa však už do Harvanovho spisu založiť nestihol. V máji 1993, krátko po jeho vyhlásení, ho našli v cele ilavskej väznice obeseného.

Tvorivosť zúfalcov

„Viete, väzni často hovoria: Zavrieť ma môžu, ale pustiť ma musia. Keď toto prestane platiť a nádej je tak ďaleko, že to už ani nie je nádej, býva to pre niektorých zlom,“ hovorí bývalý väzenský psychológ Skokan.

Sebapoškodzovanie a samovražedné úvahy v prostredí, kde sa musia obvinení a odsúdení vyrovnávať so stratou slobody, spolužitím s inými kriminálnikmi, rodinnými i zdravotnými problémami, závislosťami a najmä svedomím, riešia väzenskí psychológovia a kňazi často.

„Príslušníci zboru sa snažia identifikovať správanie a objektívne vyhodnotiť informácie, ktoré by mohli smerovať k zvýšenému riziku takéhoto konania.

Na základe získaných informácií sa určujú tri rizikové skupiny – zvýšená pozornosť, zvýšený dohľad a monitorovanie,“ hovorí Anita Šnírerová z Riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže. Väzňov zaradených do druhej a tretej skupiny denne navštevuje psychológ, ponúknu mu aj väzenského pedagóga či duchovného, zapojiť sa ich snažia aj do skupinových terapií.

Ak je zúfalý väzeň o samovražde ako jedinom riešení skalopevne presvedčený, zabrániť mu v tom je vo väzení takmer nemožné. „Či už proste príborom, obesiť sa môže na rôzne motúzy vyrobené z bielizne či oblečenia,“ rozprával nedávno v televízii Markíza bývalý trestanec.

Za pravdu mu dávajú aj prípady Wolfganga G. a Ondreja Harvana. V spisoch oboch väzňov krátko pred smrťou pribudli aj záznamy o potrebe monitorovania. „Aby sa nepokúsil o nejaký nerozvážny čin,“ píše sa v jednom.

Beata
Balogová

Šéfredaktorka

Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu. Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám. Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.

Vyskúšať predplatné